Na začiatku roku 2011 môže byť všetko inak. Spúšťačom bolo Tunisko, kde po pár týždňoch protestov, zvolávaných aj pomocou Facebooku, padol autoritatívny režim prezidenta, ktorého meno si nebolo treba pamätať, ani keď bol pri moci. Nepokoje sa zrazu objavili v Jemene, Alžírsku – a predovšetkým v Egypte, najväčšej a najdôležitejšej arabskej krajine, v ktorej tridsať rokov vládne Husní Mubarak. Protestovali tam demokratickí aktivisti, islamisti, ľudia, požadujúci lepšie sociálne pomery, študenti. Očakávania sú obrovské, podobne ako obavy režimu – ten v piatok vypol mobilné siete a internet.
Väčšina arabských krajín žije buď z príjmov z ropy, alebo z turistiky a americkej zahraničnej pomoci (Egypt, Jordánsko). Chýba stredná vrstva, ktorá existuje vo väčšine demokracií vrátane moslimských krajín (Turecko, Indonézia, Pakistan). Na Blízkom východe sa preto celé roky čakalo na zmenu skôr v Iráne, veľkom a vplyvnom susedovi arabského sveta. Logika bola jednoduchá: v Iráne už raz, v roku 1978, revolúcia prebehla, keď demonštrácie zvrhli neobľúbenú monarchiu šacha Pahlávího. A Irán tiež má obrovskú mladú populáciu, túžiacu po zmene.
K iránskej zmene zatiaľ nedošlo, naprek viacerým vlnám demonštrácií (naposledy v roku 2009). Šanca však prišla v Egypte. Muhammad Baradei hovorí, že Egypt sa teraz dostal tak ďaleko, že už nie je cesty späť. Iránski ajatoláhovia by sa nad tým mohli usmiať – prežili oveľa masovejšie a dlhšie trvajúce protesty, podobne ako čínski komunisti, ktorí študentské hnutie z roku 1989 nechali rozstrieľať na Námestí nebeského pokoja. V dejinách málokedy platia nevyhnutnosti typu „to sa už nedá vrátiť“. Navyše, veľkou otázkou je vplyv islamistov, ak by Egypt čakali slobodné voľby – vplyvné Moslimské bratstvo bolo inšpiráciou aj pre viacerých ľudí z al-Káidy. Zmena v Egypte by však bola kľúčová pre celý arabský svet. Veď Egypt je jeho intelektuálnym centrom. Ale najmä – Arabi, masovo požadujúci nielen lepšie sociálne postavenie, ale aj demokraciu a slobodu, sú nádejou, ktorá tu dlhé desaťročia nebola.
Väčšina arabských krajín žije buď z príjmov z ropy, alebo z turistiky a americkej zahraničnej pomoci (Egypt, Jordánsko). Chýba stredná vrstva, ktorá existuje vo väčšine demokracií vrátane moslimských krajín (Turecko, Indonézia, Pakistan). Na Blízkom východe sa preto celé roky čakalo na zmenu skôr v Iráne, veľkom a vplyvnom susedovi arabského sveta. Logika bola jednoduchá: v Iráne už raz, v roku 1978, revolúcia prebehla, keď demonštrácie zvrhli neobľúbenú monarchiu šacha Pahlávího. A Irán tiež má obrovskú mladú populáciu, túžiacu po zmene.
K iránskej zmene zatiaľ nedošlo, naprek viacerým vlnám demonštrácií (naposledy v roku 2009). Šanca však prišla v Egypte. Muhammad Baradei hovorí, že Egypt sa teraz dostal tak ďaleko, že už nie je cesty späť. Iránski ajatoláhovia by sa nad tým mohli usmiať – prežili oveľa masovejšie a dlhšie trvajúce protesty, podobne ako čínski komunisti, ktorí študentské hnutie z roku 1989 nechali rozstrieľať na Námestí nebeského pokoja. V dejinách málokedy platia nevyhnutnosti typu „to sa už nedá vrátiť“. Navyše, veľkou otázkou je vplyv islamistov, ak by Egypt čakali slobodné voľby – vplyvné Moslimské bratstvo bolo inšpiráciou aj pre viacerých ľudí z al-Káidy. Zmena v Egypte by však bola kľúčová pre celý arabský svet. Veď Egypt je jeho intelektuálnym centrom. Ale najmä – Arabi, masovo požadujúci nielen lepšie sociálne postavenie, ale aj demokraciu a slobodu, sú nádejou, ktorá tu dlhé desaťročia nebola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.