Médiá si všimli, že najnovším exponátom Múzea gýča v Kremnici sa popri jeleňoch, trpaslíkoch, Mojsejovcoch a kávy s Mečiarovou podobizňou stala časť diskografie speváka Roba Kazíka, v súčasnosti viceprimátora Banskej Bystrice a mestského poslanca za SNS.
Pre človeka nie je príjemné poznanie, že niečo, čo sa jemu osobne veľmi páči, označuje niekto iný za gýč a ešte sa na tom rehlí v múzeu. Osobný vkus je však čisto súkromná vec a aj pri gýči môže človek zažiť rovnako silnú katarziu ako pri vysokom umení. Pokiaľ svoj (zlý) osobný vkus nepresadzuje verejne a za naše peniaze, netreba sa tým príliš znepokojovať.
Oveľa nepríjemnejšie musí byť pre človeka zistenie, že niečo, čo v pote tváre dlhé roky tvoril, iný znevažuje. Aj keď je to len v rámci festivalu humoru a satiry, kde je priam povinnosťou nebrať sa príliš vážne a povzniesť sa nad malichernosti.
Denník Plus jeden deň vycítil chytľavú tému, nelenil a spýtal sa spomínanej politicko-speváckej hviezdy na názor. Pán Kazík prirodzene svoju hudbu za gýč nepovažuje a odôvodňuje to tým, že „za každou platňou je aj rok tvrdej práce, texty sú kvalitné, ľuďom sa páčia a jedno CD bolo vyhodnotené ako najlepšie Slovenským rozhlasom“. Ak je vraj jeho tvorba gýč, potom je gýčom celé Slovensko, ktoré ju počúva.
Nuž, nemusí byť každý spevák podkutý v hudobnej teórii a umenovede, aby dokázal na počkanie obhajovať umelecké kvality svojho diela. Ale aspoň to, že umenie nemá veľa spoločného s časom vynaloženým na jeho tvorbu a už vôbec nič nemá spoločné s celonárodnou obľubou, by predsa len tušiť mohol. Poľahčujúcou okolnosťou by mohol byť hádam len fakt, že už je predsa len istý čas v politike, a tak sa mu to trochu pletie. Veď aj politici svoju celonárodnú obľubu mylne považujú za známku vysokej kvality svojej práce. I keď udržiavať si vysokú popularitu bez akejkoľvek koncepčnej práce, len prázdnymi heslami a gestami, je tiež veľké umenie.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
Pre človeka nie je príjemné poznanie, že niečo, čo sa jemu osobne veľmi páči, označuje niekto iný za gýč a ešte sa na tom rehlí v múzeu. Osobný vkus je však čisto súkromná vec a aj pri gýči môže človek zažiť rovnako silnú katarziu ako pri vysokom umení. Pokiaľ svoj (zlý) osobný vkus nepresadzuje verejne a za naše peniaze, netreba sa tým príliš znepokojovať.
Oveľa nepríjemnejšie musí byť pre človeka zistenie, že niečo, čo v pote tváre dlhé roky tvoril, iný znevažuje. Aj keď je to len v rámci festivalu humoru a satiry, kde je priam povinnosťou nebrať sa príliš vážne a povzniesť sa nad malichernosti.
Denník Plus jeden deň vycítil chytľavú tému, nelenil a spýtal sa spomínanej politicko-speváckej hviezdy na názor. Pán Kazík prirodzene svoju hudbu za gýč nepovažuje a odôvodňuje to tým, že „za každou platňou je aj rok tvrdej práce, texty sú kvalitné, ľuďom sa páčia a jedno CD bolo vyhodnotené ako najlepšie Slovenským rozhlasom“. Ak je vraj jeho tvorba gýč, potom je gýčom celé Slovensko, ktoré ju počúva.
Nuž, nemusí byť každý spevák podkutý v hudobnej teórii a umenovede, aby dokázal na počkanie obhajovať umelecké kvality svojho diela. Ale aspoň to, že umenie nemá veľa spoločného s časom vynaloženým na jeho tvorbu a už vôbec nič nemá spoločné s celonárodnou obľubou, by predsa len tušiť mohol. Poľahčujúcou okolnosťou by mohol byť hádam len fakt, že už je predsa len istý čas v politike, a tak sa mu to trochu pletie. Veď aj politici svoju celonárodnú obľubu mylne považujú za známku vysokej kvality svojej práce. I keď udržiavať si vysokú popularitu bez akejkoľvek koncepčnej práce, len prázdnymi heslami a gestami, je tiež veľké umenie.
.elena Akácsová
www.t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.