Andrej Ďurkovský je skôr introvertnejší človek a nerád o svojej rodine hovoril na verejnosti. Nevyhýbal sa síce otázkam na syna, ale hovoril o tejto téme skôr rezervovane a všeobecne. Zvyčajne pripomenul, že „aj takéto dieťa dáva človeku isté naplnenie a zmysel života“ a že drobné pokroky syna, napríklad keď dokáže uchopiť do ruky hračku a urobiť niekoľko pohybov, mu prinášajú radosť a pomáhajú uvedomiť si skutočné hodnoty života. Taktiež zdôraznil, že so situáciou sa rodina dokáže vyrovnať aj vďaka svojej viere v Boha.
V roku 2003 v rozhovore pre Domino bol Andrej Ďurkovský o čosi otvorenejší, ako zvykne byť pri osobných otázkach, a priznal, že sa polroka s ťažkým telesným aj mentálnym postihnutím dieťaťa nevedel vyrovnať. „Bol to pre mňa taký šok, že v prvej chvíli som to manželke ani nepovedal.“ Hoci lekári mu povedali, že úspechom bude, ak sa syn v postieľke sám obráti, naučil sa syn čiastočne komunikovať a s barlami prejsť určitý úsek. „Toto je naše najväčšie životné víťazstvo. A mojím životným úspechom bude, keď sa dokážem o svoje postihnuté dieťa postarať a zabezpečiť ho.“
Pre Ďurkovského imidž, ktorý vždy bol trochu chladný a rezervovaný, by bolo iste výhodné, keby viac hovoril o svojom postihnutom synovi, prípadne sa s ním fotografoval a predvádzal, tak mu to napokon radili aj rôzni odborníci na PR. Ďurkovský však takúto propagáciu vlastnej osoby odmietal a prísne chránil súkromie svojej rodiny. Na druhej strane poskytoval všestrannú pomoc autistickému centru Andreas, kde je jeho manželka v dozornej rade. Toto centrum výrazne uľahčilo život viacerým rodinám s autistickými deťmi. Jeho riaditeľka Kateřina Nakládalová hovorí: „Rodina Ďurkovských má moj veľký obdiv, s akou pokorou a trpezlivosťou zvláda svoj neľahký údel so svojím synom.“
Čím dlhšie bol Andrej Ďurkovský vo vysokej funkcii, tým uzavretejšie pôsobil a v posledných rokoch na otázky o synovi odpovedal ešte zdržanlivejšie, zväčša nasledovalo ticho, alebo pokorná tichá prosba: „Nechcel by som o tomto rozprávať…“
V roku 2003 v rozhovore pre Domino bol Andrej Ďurkovský o čosi otvorenejší, ako zvykne byť pri osobných otázkach, a priznal, že sa polroka s ťažkým telesným aj mentálnym postihnutím dieťaťa nevedel vyrovnať. „Bol to pre mňa taký šok, že v prvej chvíli som to manželke ani nepovedal.“ Hoci lekári mu povedali, že úspechom bude, ak sa syn v postieľke sám obráti, naučil sa syn čiastočne komunikovať a s barlami prejsť určitý úsek. „Toto je naše najväčšie životné víťazstvo. A mojím životným úspechom bude, keď sa dokážem o svoje postihnuté dieťa postarať a zabezpečiť ho.“
Pre Ďurkovského imidž, ktorý vždy bol trochu chladný a rezervovaný, by bolo iste výhodné, keby viac hovoril o svojom postihnutom synovi, prípadne sa s ním fotografoval a predvádzal, tak mu to napokon radili aj rôzni odborníci na PR. Ďurkovský však takúto propagáciu vlastnej osoby odmietal a prísne chránil súkromie svojej rodiny. Na druhej strane poskytoval všestrannú pomoc autistickému centru Andreas, kde je jeho manželka v dozornej rade. Toto centrum výrazne uľahčilo život viacerým rodinám s autistickými deťmi. Jeho riaditeľka Kateřina Nakládalová hovorí: „Rodina Ďurkovských má moj veľký obdiv, s akou pokorou a trpezlivosťou zvláda svoj neľahký údel so svojím synom.“
Čím dlhšie bol Andrej Ďurkovský vo vysokej funkcii, tým uzavretejšie pôsobil a v posledných rokoch na otázky o synovi odpovedal ešte zdržanlivejšie, zväčša nasledovalo ticho, alebo pokorná tichá prosba: „Nechcel by som o tomto rozprávať…“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.