Mráz, zatiahnutá obloha, severný vietor, občas nejaká vetrom poletujúca vločka. Dni, v ktorých človek nenájde takmer žiadne iné farby, len rôzne odtiene sivej a čiernej. Ani sneh sa v takých dňoch nezdá biely, je taký ušpinený, očernený. Jediné vtáky, ktoré vidieť, sú čierne vrany a sem-tam nejaký dravec pri cestách.
Osvienčim v takomto čase ani nemôže byť pekné mesto. Chcelo by sa dokonca povedať, že mesto s takým názvom ani nemôže byť pekné. Ale ono pritom, v poslednom letnom slnku, celkom pekné je. Aspoň na pomery tej uhoľnej, hutníckej a továrenskej megapoly, v ktorej okolo Katovíc žijú asi štyri milióny Poliakov a kde žiť je tak trochu za trest.
Pre neznalého človeka môže byť prekvapením už len to, že Osvienčim je aj mesto. Ako mesto ho však vo svete pozná len zopár fanúšikov poľského hokeja, prípadne obchodných partnerov nejakej z miestnych chemičiek, z ktorých väčšina má korene v nacistických fabrikách, kam posielali väzňov z Osvienčimu na otrocké práce.
A tak je to v Osvienčime so všetkým. Celkom normálne, na poľské pomery dokonca zachovalé mesto, kde sem-tam nájdete aj nejaký pekný historický dom, príjemnú krčmu, zaujímavý obchod, ale vám na každom kroku zíde na um, že nie ste v nejakom obyčajnom meste, ale V TOM Osvienčime.
Samotný koncentračný tábor Osvienčim, ak nejdete do niektorej z expozícií, pritom nepôsobí nejakým strašným dojmom. Nemecké, poctivo postavené domy z červenohnedých tehál, predtým vojenské kasárne, v štýle, aký nájdete v polovici Nemecka a veľkej časti Poľska. Tento Osvienčim však ešte nebol tou skutočnou továrňou na smrť, bol to len jeden z mnohých koncentračných táborov.
Tá úplná, holá, šialená hrôza príde až v Brezinke. Trávnatá pláň, sem-tam nejaká breza, a tá strašná príjazdová rampa a drevené baraky. Postavené nie tak, aby v nich mohol človek dlhodobo prežiť, na to Brezinka nebola určená. Jej zmyslom bolo hromadné vraždenie, rýchle, nemecky efektívne, desivo usporiadané.
A tu, v dedinke, odkiaľ je na tábor, respektíve jeho zvyšky, výhľad, som prenocoval. Bol to taký ideálny, dalo by sa takmer povedať útulný penzión. Poliaci, ktorí mi tu prenajali izbu, boli usmievaví ľudia stredného veku, dom sám zrejme nemal históriu staršiu ako niekoľko desiatok rokov. No napriek tomu som mal v tú noc pocit, že všade okolo seba cítim tú hrôzu, ktorá sa tu ani nie pred sedemdesiatimi rokmi deň za dňom odohrávala. Deň za dňom tisíce a tisíce vraždených ľudských bytostí...
Deň po tej noci sa potom odohral celý ceremoniál. Trúchlivý v tom, že vlastne nebolo čo oslavovať. Sovieti zachránili v tábore len nepatrné zvyšky tých, ktorých sem nacisti nahnali s jediným cieľom – zavraždiť ich tu. Väčšinou hneď a zvyšok do týždňov, mesiacov. V ľudských dejinách sa podobné veci diali, napríklad mongolskí vojvodcovia s mestami, ktoré sa im odvážili postaviť na odpor, nezachádzali lepšie.
No napriek tomu sú Brezinka a celý holokaust iné. Je to stále strašne nedávno, strašne blízko, aj tie desiatky rokov po vojne sa to týka každého z nás. A to nemusí byť ani Žid, ani Nemec, ani Poliak. Tú noc pri Brezinke, návštevu vyhladzovacieho tábora alebo osvienčimského múzea, by mal raz za život asi zažiť každý tu v strednej Európe. Nie z povinnosti, ale preto, že kto to neuvidí, nepocíti, nemôže mnoho úplne zásadných vecí nikdy pochopiť. A nemyslím tým zďaleka len holokaust.
Osvienčim v takomto čase ani nemôže byť pekné mesto. Chcelo by sa dokonca povedať, že mesto s takým názvom ani nemôže byť pekné. Ale ono pritom, v poslednom letnom slnku, celkom pekné je. Aspoň na pomery tej uhoľnej, hutníckej a továrenskej megapoly, v ktorej okolo Katovíc žijú asi štyri milióny Poliakov a kde žiť je tak trochu za trest.
Pre neznalého človeka môže byť prekvapením už len to, že Osvienčim je aj mesto. Ako mesto ho však vo svete pozná len zopár fanúšikov poľského hokeja, prípadne obchodných partnerov nejakej z miestnych chemičiek, z ktorých väčšina má korene v nacistických fabrikách, kam posielali väzňov z Osvienčimu na otrocké práce.
A tak je to v Osvienčime so všetkým. Celkom normálne, na poľské pomery dokonca zachovalé mesto, kde sem-tam nájdete aj nejaký pekný historický dom, príjemnú krčmu, zaujímavý obchod, ale vám na každom kroku zíde na um, že nie ste v nejakom obyčajnom meste, ale V TOM Osvienčime.
Samotný koncentračný tábor Osvienčim, ak nejdete do niektorej z expozícií, pritom nepôsobí nejakým strašným dojmom. Nemecké, poctivo postavené domy z červenohnedých tehál, predtým vojenské kasárne, v štýle, aký nájdete v polovici Nemecka a veľkej časti Poľska. Tento Osvienčim však ešte nebol tou skutočnou továrňou na smrť, bol to len jeden z mnohých koncentračných táborov.
Tá úplná, holá, šialená hrôza príde až v Brezinke. Trávnatá pláň, sem-tam nejaká breza, a tá strašná príjazdová rampa a drevené baraky. Postavené nie tak, aby v nich mohol človek dlhodobo prežiť, na to Brezinka nebola určená. Jej zmyslom bolo hromadné vraždenie, rýchle, nemecky efektívne, desivo usporiadané.
A tu, v dedinke, odkiaľ je na tábor, respektíve jeho zvyšky, výhľad, som prenocoval. Bol to taký ideálny, dalo by sa takmer povedať útulný penzión. Poliaci, ktorí mi tu prenajali izbu, boli usmievaví ľudia stredného veku, dom sám zrejme nemal históriu staršiu ako niekoľko desiatok rokov. No napriek tomu som mal v tú noc pocit, že všade okolo seba cítim tú hrôzu, ktorá sa tu ani nie pred sedemdesiatimi rokmi deň za dňom odohrávala. Deň za dňom tisíce a tisíce vraždených ľudských bytostí...
Deň po tej noci sa potom odohral celý ceremoniál. Trúchlivý v tom, že vlastne nebolo čo oslavovať. Sovieti zachránili v tábore len nepatrné zvyšky tých, ktorých sem nacisti nahnali s jediným cieľom – zavraždiť ich tu. Väčšinou hneď a zvyšok do týždňov, mesiacov. V ľudských dejinách sa podobné veci diali, napríklad mongolskí vojvodcovia s mestami, ktoré sa im odvážili postaviť na odpor, nezachádzali lepšie.
No napriek tomu sú Brezinka a celý holokaust iné. Je to stále strašne nedávno, strašne blízko, aj tie desiatky rokov po vojne sa to týka každého z nás. A to nemusí byť ani Žid, ani Nemec, ani Poliak. Tú noc pri Brezinke, návštevu vyhladzovacieho tábora alebo osvienčimského múzea, by mal raz za život asi zažiť každý tu v strednej Európe. Nie z povinnosti, ale preto, že kto to neuvidí, nepocíti, nemôže mnoho úplne zásadných vecí nikdy pochopiť. A nemyslím tým zďaleka len holokaust.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.