Európania chceli svoj cieľ dosiahnuť okrem iného prostredníctvom ochrany životného prostredia a podpory sociálnej súdržnosti. To sú dobré ciele, ale rozhodne to nie sú stratégie rastu. Lisabonská agenda sa obrátila na žart.
Európsky pakt rastu a stability z roku 1995 nedopadol o nič lepšie. Krajiny Únie sa dohodli, že obmedzia svoje fiškálne deficity na 3 percentá HDP, aby v rámci eurozóny zaručili dlhovú disciplínu – nech žiadna krajina nemôže zneužiť novú menu na vydieranie ostatných a na ich dotláčanie k rôznym záchranným operáciám. Skutočnosť? Krajiny Únie prekročili spomínaný trojpercentný limit až 97-krát.
Pritom len v 29 prípadoch bolo porušenie limitu ešte povolené pôvodným znením Paktu, keďže tieto krajiny zažívali recesiu. Zato v ostatných 68 prípadoch boli deficity nad 3 percentá HDP jasným porušením Paktu. Európska rada ministrov financií (Ecofin) mala krajinám udeliť sankcie. A predsa nepotrestala ani jedinú krajinu.
Politické obmedzenia dlhu, ktoré si krajiny eurozóny samy uložili, už potom nikto nebral vážne, keďže hriešnici i sudcovia boli jedni a tí istí. Námet hodný Kafku a Molièra.
A v roku 2010 dostali dokonca dve krajiny, Grécko a Írsko, záchranný pás od EÚ, aj keď článok 125 konsolidovanej Zmluvy EÚ stanovuje, že nijaký členský štát nemá zodpovedať za dlh iného. – Túto záruku si Nemecko vyžiadalo ako podmienku toho, že sa vzdá svojej milovanej marky. Doktrína prísnej disciplíny však padla v máji roku 2010, keď zaznelo tvrdenie, že ak Nemecko neotvorí peňaženku, svet skolabuje.
Pre laxnosť, s ktorou sa Pakt rastu a stability plnil, je príznačné, že Grécko mohlo pristúpiť k euru vďaka pustej lži – s tvrdením, že jeho deficit je pod prahom pomeru troch percent z HDP. V skutočnosti bol vysoko nad ním. Eurostat, štatistická agentúra Únie, po odhalení gréckych podvodov vyhlásil, že jeho grécky partner a najvyšší grécky dozorný orgán „úmyselne falšoval“ údaje. Ale to nikoho netrápilo, pretože Grécko bolo už prijaté – a ochotné i schopné vydierať ostatných členov EÚ.
Nemecko teda otvorilo peňaženku a stalo sa hlavným záchrancom Grécka. Ba čo viac, európske hlavy štátov sa na predvianočnom summite minulý rok dohodli, že upravia zmluvu o EÚ, legitimizujú Európsky mechanizmus finančnej stability, ktorý sa teraz nazýva Európsky mechanizmus stability (EMS) a zmenia ho na stálu inštitúciu.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá celé mesiace nástojila na zrušení tohto mechanizmu, po návrate domov oslavovala túto zmenu ako víťazstvo nad zvyškom Európy. V skutočnosti to bol do značnej miery nutný ústupok nemeckému ústavnému súdu, ktorý argumentoval, že záchranné opatrenia nemajú právny základ. Účasť veriteľských bánk, ktorá bola pre Merkelovú dlho nutnou podmienkou, sa zrazu zmenila na niečo podružné a dobrovoľné.
Aj Európska centrálna banka prišla o dôveryhodnosť. Ešte pred rokom sľubovala, že prestane prijímať vládne dlhopisy s ratingom BBB ako záruku za svoje menové operácie. No aj s tým bol v máji koniec, keď ECB začala kupovať dokonca aj bezcenné grécke vládne dlhopisy. A oznámila, že bude musieť zdvojnásobiť svoj základný kapitál.
Manévre EÚ možno krátkodobo Európu stabilizujú a pomôžu jej lepšie prestáť momentálne špekulatívne útoky na časť vládnych dlhopisov krajín eurozóny. Prinášajú však riziko dlhodobej destabilizácie. Dnes je finančná nákaza obmedzená na interakcie bánk, no opatrenia EÚ rozšírili kanály, ktorými sa nákaza môže šíriť a zasiahnuť štátne rozpočty.
Urobili sme prvý krok k možnej reťazovej reakcii insolventnosti štátov v Európe. Dnes je možno toto riziko obmedzené, vzrastie však, ak sa nový Európsky mechanizmus stability stane kompletným poistením proti insolventnosti a ak jeho bremeno nebudú znášať aj veritelia. Vzhľadom na predvídateľné demografické riziká (nároky na starobné dôchodky), nám už možno teraz tiká časovaná bomba.
Keď sa politici pokúšajú bojovať proti železným zákonom ekonómie, vždy prehrajú. Ani tentoraz to nie je inak. Ale politici nemajú radi rady akademikov. Veľmi často dávajú prednosť zlým žartom – až kým sami nie sú na smiech.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Mníchovskej univerzite a predseda Ifo Institute.
Project Syndicate 2010
Európsky pakt rastu a stability z roku 1995 nedopadol o nič lepšie. Krajiny Únie sa dohodli, že obmedzia svoje fiškálne deficity na 3 percentá HDP, aby v rámci eurozóny zaručili dlhovú disciplínu – nech žiadna krajina nemôže zneužiť novú menu na vydieranie ostatných a na ich dotláčanie k rôznym záchranným operáciám. Skutočnosť? Krajiny Únie prekročili spomínaný trojpercentný limit až 97-krát.
Pritom len v 29 prípadoch bolo porušenie limitu ešte povolené pôvodným znením Paktu, keďže tieto krajiny zažívali recesiu. Zato v ostatných 68 prípadoch boli deficity nad 3 percentá HDP jasným porušením Paktu. Európska rada ministrov financií (Ecofin) mala krajinám udeliť sankcie. A predsa nepotrestala ani jedinú krajinu.
Politické obmedzenia dlhu, ktoré si krajiny eurozóny samy uložili, už potom nikto nebral vážne, keďže hriešnici i sudcovia boli jedni a tí istí. Námet hodný Kafku a Molièra.
A v roku 2010 dostali dokonca dve krajiny, Grécko a Írsko, záchranný pás od EÚ, aj keď článok 125 konsolidovanej Zmluvy EÚ stanovuje, že nijaký členský štát nemá zodpovedať za dlh iného. – Túto záruku si Nemecko vyžiadalo ako podmienku toho, že sa vzdá svojej milovanej marky. Doktrína prísnej disciplíny však padla v máji roku 2010, keď zaznelo tvrdenie, že ak Nemecko neotvorí peňaženku, svet skolabuje.
Pre laxnosť, s ktorou sa Pakt rastu a stability plnil, je príznačné, že Grécko mohlo pristúpiť k euru vďaka pustej lži – s tvrdením, že jeho deficit je pod prahom pomeru troch percent z HDP. V skutočnosti bol vysoko nad ním. Eurostat, štatistická agentúra Únie, po odhalení gréckych podvodov vyhlásil, že jeho grécky partner a najvyšší grécky dozorný orgán „úmyselne falšoval“ údaje. Ale to nikoho netrápilo, pretože Grécko bolo už prijaté – a ochotné i schopné vydierať ostatných členov EÚ.
Nemecko teda otvorilo peňaženku a stalo sa hlavným záchrancom Grécka. Ba čo viac, európske hlavy štátov sa na predvianočnom summite minulý rok dohodli, že upravia zmluvu o EÚ, legitimizujú Európsky mechanizmus finančnej stability, ktorý sa teraz nazýva Európsky mechanizmus stability (EMS) a zmenia ho na stálu inštitúciu.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá celé mesiace nástojila na zrušení tohto mechanizmu, po návrate domov oslavovala túto zmenu ako víťazstvo nad zvyškom Európy. V skutočnosti to bol do značnej miery nutný ústupok nemeckému ústavnému súdu, ktorý argumentoval, že záchranné opatrenia nemajú právny základ. Účasť veriteľských bánk, ktorá bola pre Merkelovú dlho nutnou podmienkou, sa zrazu zmenila na niečo podružné a dobrovoľné.
Aj Európska centrálna banka prišla o dôveryhodnosť. Ešte pred rokom sľubovala, že prestane prijímať vládne dlhopisy s ratingom BBB ako záruku za svoje menové operácie. No aj s tým bol v máji koniec, keď ECB začala kupovať dokonca aj bezcenné grécke vládne dlhopisy. A oznámila, že bude musieť zdvojnásobiť svoj základný kapitál.
Manévre EÚ možno krátkodobo Európu stabilizujú a pomôžu jej lepšie prestáť momentálne špekulatívne útoky na časť vládnych dlhopisov krajín eurozóny. Prinášajú však riziko dlhodobej destabilizácie. Dnes je finančná nákaza obmedzená na interakcie bánk, no opatrenia EÚ rozšírili kanály, ktorými sa nákaza môže šíriť a zasiahnuť štátne rozpočty.
Urobili sme prvý krok k možnej reťazovej reakcii insolventnosti štátov v Európe. Dnes je možno toto riziko obmedzené, vzrastie však, ak sa nový Európsky mechanizmus stability stane kompletným poistením proti insolventnosti a ak jeho bremeno nebudú znášať aj veritelia. Vzhľadom na predvídateľné demografické riziká (nároky na starobné dôchodky), nám už možno teraz tiká časovaná bomba.
Keď sa politici pokúšajú bojovať proti železným zákonom ekonómie, vždy prehrajú. Ani tentoraz to nie je inak. Ale politici nemajú radi rady akademikov. Veľmi často dávajú prednosť zlým žartom – až kým sami nie sú na smiech.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Mníchovskej univerzite a predseda Ifo Institute.
Project Syndicate 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.