Na prvý pohľad klamné tvrdenie, ktoré je však nesporne pravdivé. Veď, ako hovorí Magritt, skúste si do namaľovanej fajky napchať tabak a zapáliť ju. Obrazy mali kedysi tú magickú vlastnosť, že neboli iba zobrazením skutočnosti, ale dokázali byť skutočnosťou samy osebe. Mali, ale už nemajú. Ak aj nie skôr, ale definitívne ju stratili s nástupom modernej doby, ktorá ide – nie iba náhodou – ruka v ruke s príchodom fotografie. Dnes je práve fotka, a nie namaľovaný obraz tým, čo vnímame ako predĺženie, zachytenie, odtlačok, rozmnoženie reality. Z toho okrem iného vyplýva to, že každá manipulácia fotografie je hrou s ohňom. Čo je znepokojivé už preto, že neexistuje niečo ako nemanipulovaná fotografia. Ale to som odbočil.
Bočkayova výstava je tak trochu hrou a zároveň smrteľne vážnym diskurzom o vzťahu medzi obrazom a realitou. Ako píše sám autor: „Maľba je kreslená, kresba je maľovaná, akvarelová maľba je kreslená suchými pastelkami, reliéfna maľba je konfrontovaná s hladkou iluzívnou maľbou”. Keď sa zapozeráte na Bočkayove obrazy, objavíte vždy novú a novú vrstvu „klamu”. To, čo vyzeralo na prvý pohľad ako z tuby vytlačená farebná pasta, sa ukáže detailne vyhotovenou maľbou. A potom sa pozriete ešte bližšie a uvidíte, že ako linka postupne stráca farbu, jej reliéf už zrazu nie je namaľovaný, ale skutočný.
Ešte nikdy som nemal na výstave malieb tak silné pokušenie siahnuť si na obraz a presvedčiť sa vlastnými rukami, ako tu. Nutkanie, ktorého som sa nevedel zbaviť, lebo napriek všetkým odhaleniam zostal vo mne silný pocit, že niekde za tým je ešte niečo, čo som nepochopil. Šifra, ktorú som neprečítal. Hlavolam, ktorý som nerozlúštil. Tajomstvo, ktoré zostalo ukryté. Nie je náhoda, že výstava nesie názov jedného z obrazov: Čierne pozadie a neviditeľné spodné vrstvy.
Čo z tohto tu je, a čo nie je Milan Bočkay? Kým je maliar dnes, 90 rokov po tom, ako Magritt definitívne pochoval ilúziu maľby? Platí, že tak ako antropológ nemôže byť členom kmeňa, nemôže byť ani moderný maliar maliarom? Prečo ma potom tak dojali Oblačné palety s červenými, nevädzovými a staroružovými škvrnami? Prečo a čím vlastne ma tak silno zasiahli jednoduché a krásne kompozície na Obrázkoch z výstavy I? A v čom je iná radosť z týchto obrazov iná, ako radosť rozumu nad Obrázkami z výstavy II, iluzórnou kresbou skopírovanými listami knihy návštev? Prečo ma na Velasquézovej hrdej škvrne fascinuje, že šachovnica je raz nakreslená a raz poskladaná z malých čiernych štvorcov nainštalovaných na bielej stene?
Bočkayova výstava je výstavou o tom, kam sa posunulo maliarstvo. A kam sme sa posunuli my. Kam sa posunulo naše vnímanie toho, čo je krásne. A o tom, ako sa snažíme vnímať radosti rozumu bez toho, aby sme v sebe zabili cit. A ako za tým všetkým zostáva tajomstvo, motív ukrytý za čiernym pozadím. Tajomstvo, ktoré musí zostať tajomstvom. A ak bude jedného dňa odhalené, až potom príde definitívny koniec maliarstva a maliarov.
Bočkayova výstava je tak trochu hrou a zároveň smrteľne vážnym diskurzom o vzťahu medzi obrazom a realitou. Ako píše sám autor: „Maľba je kreslená, kresba je maľovaná, akvarelová maľba je kreslená suchými pastelkami, reliéfna maľba je konfrontovaná s hladkou iluzívnou maľbou”. Keď sa zapozeráte na Bočkayove obrazy, objavíte vždy novú a novú vrstvu „klamu”. To, čo vyzeralo na prvý pohľad ako z tuby vytlačená farebná pasta, sa ukáže detailne vyhotovenou maľbou. A potom sa pozriete ešte bližšie a uvidíte, že ako linka postupne stráca farbu, jej reliéf už zrazu nie je namaľovaný, ale skutočný.
Ešte nikdy som nemal na výstave malieb tak silné pokušenie siahnuť si na obraz a presvedčiť sa vlastnými rukami, ako tu. Nutkanie, ktorého som sa nevedel zbaviť, lebo napriek všetkým odhaleniam zostal vo mne silný pocit, že niekde za tým je ešte niečo, čo som nepochopil. Šifra, ktorú som neprečítal. Hlavolam, ktorý som nerozlúštil. Tajomstvo, ktoré zostalo ukryté. Nie je náhoda, že výstava nesie názov jedného z obrazov: Čierne pozadie a neviditeľné spodné vrstvy.
Čo z tohto tu je, a čo nie je Milan Bočkay? Kým je maliar dnes, 90 rokov po tom, ako Magritt definitívne pochoval ilúziu maľby? Platí, že tak ako antropológ nemôže byť členom kmeňa, nemôže byť ani moderný maliar maliarom? Prečo ma potom tak dojali Oblačné palety s červenými, nevädzovými a staroružovými škvrnami? Prečo a čím vlastne ma tak silno zasiahli jednoduché a krásne kompozície na Obrázkoch z výstavy I? A v čom je iná radosť z týchto obrazov iná, ako radosť rozumu nad Obrázkami z výstavy II, iluzórnou kresbou skopírovanými listami knihy návštev? Prečo ma na Velasquézovej hrdej škvrne fascinuje, že šachovnica je raz nakreslená a raz poskladaná z malých čiernych štvorcov nainštalovaných na bielej stene?
Bočkayova výstava je výstavou o tom, kam sa posunulo maliarstvo. A kam sme sa posunuli my. Kam sa posunulo naše vnímanie toho, čo je krásne. A o tom, ako sa snažíme vnímať radosti rozumu bez toho, aby sme v sebe zabili cit. A ako za tým všetkým zostáva tajomstvo, motív ukrytý za čiernym pozadím. Tajomstvo, ktoré musí zostať tajomstvom. A ak bude jedného dňa odhalené, až potom príde definitívny koniec maliarstva a maliarov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.