Nágel totiž prvýkrát v takomto rozsahu nevystavuje ilustrácie, ale svoju voľnú tvorbu. Výstava je prierezom jeho prác od konca 80. rokov až po súčasnosť a jej kurátorom je Otis Laubert, „doktor honoris pauza".
Prvé, čo vás na výstave zaujme hneď, ako sa trochu rozhliadnete, je bravúrna technika. Nágel študoval u Albína Brunovského a remeslo sa u neho naučil dokonale. Jeho práca s ceruzkou, pastelmi, akvarelom či akrylom je silná precíznosťou a trpezlivosťou. Druhý prameň, z ktorého Nágel čerpá, leží vo výtvarnom svete na presnom protipóle Brunovského. Je ňou skupina konceptualistov, jasne vyhranená voči komunistickému establišmentu, ktorej súčasťou bol aj Brunovský. Nágela s nimi spojila okrem lásky k slobode aj láska k futbalu. Kľukaté bývajú cesty životom.
Východiskom Nágelových obrazov sú jemné pastelové plochy, ktoré až pri bližšom pohľade ukážu štruktúru, výsledok dlhých hodín postupného nanášania pigmentu. Do takto pripravenej plochy Nágel vstupuje zásahmi, od jemných citácií zo slovníka ilustrátora až po trhanie či zahádzanie vrstvami farby. Nágelove zásahy do kompozícií nie sú iba dodatočným vstupom do hotových obrazov. Naopak, sú dopredu plánovanou súčasťou kompozície a aj keď Nágel prenecháva priestor náhode, vie, čo od nej chce a vie, čo a kedy, naopak, zavrhnúť. Zásahy často narušujú povrch papiera. Jednak na mikroúrovni drobnými vpichmi do papiera, ktoré následne kumulujú pigment z ceruzky, až po vytrhnuté čí vypreparované veľké diery do papiera, tvoriace jadro kompozície. Striekance farby ako živočíšna obdoba veľkého tresku tvoria najexpresívnejšiu časť tvorby.
Nágelove obrazy hovoria o svete okolo nás a hovoria o vesmíre, ktorý je nad nami. Tieto motívy sa opakujú vo všetkých jeho cykloch. Pozemské obrazy stoja na kontraste detailne vybudovanej a často až nerpíjemne umelo pôsobiacej krásy, do ktorej zasahujú prudké, nekontrolovateľné vpády temna a zmaru. Na prvý pohľad sú deštruktívne, rýchlo však pochopíme, že ony sú tým pilierom, čo drží obraz pokope a bez nich by zostala iba neznesiteľne sladká limonáda. Vesmírny cyklus a motív oválu ako symbolu nadpozemského tvorí najsilnejšie momenty výstavy.
Nágelova práca je jedinečná v tom, že v sebe spája na prvý pohľad nespojiteľné svety konceptualistických hľadačov pravdy a remeselného sveta pragmatických výtvarníkov. Je škoda, že k výstave, ktorá potrvá do 20. februára, nebol vydaný katalóg.
Prvé, čo vás na výstave zaujme hneď, ako sa trochu rozhliadnete, je bravúrna technika. Nágel študoval u Albína Brunovského a remeslo sa u neho naučil dokonale. Jeho práca s ceruzkou, pastelmi, akvarelom či akrylom je silná precíznosťou a trpezlivosťou. Druhý prameň, z ktorého Nágel čerpá, leží vo výtvarnom svete na presnom protipóle Brunovského. Je ňou skupina konceptualistov, jasne vyhranená voči komunistickému establišmentu, ktorej súčasťou bol aj Brunovský. Nágela s nimi spojila okrem lásky k slobode aj láska k futbalu. Kľukaté bývajú cesty životom.
Východiskom Nágelových obrazov sú jemné pastelové plochy, ktoré až pri bližšom pohľade ukážu štruktúru, výsledok dlhých hodín postupného nanášania pigmentu. Do takto pripravenej plochy Nágel vstupuje zásahmi, od jemných citácií zo slovníka ilustrátora až po trhanie či zahádzanie vrstvami farby. Nágelove zásahy do kompozícií nie sú iba dodatočným vstupom do hotových obrazov. Naopak, sú dopredu plánovanou súčasťou kompozície a aj keď Nágel prenecháva priestor náhode, vie, čo od nej chce a vie, čo a kedy, naopak, zavrhnúť. Zásahy často narušujú povrch papiera. Jednak na mikroúrovni drobnými vpichmi do papiera, ktoré následne kumulujú pigment z ceruzky, až po vytrhnuté čí vypreparované veľké diery do papiera, tvoriace jadro kompozície. Striekance farby ako živočíšna obdoba veľkého tresku tvoria najexpresívnejšiu časť tvorby.
Nágelove obrazy hovoria o svete okolo nás a hovoria o vesmíre, ktorý je nad nami. Tieto motívy sa opakujú vo všetkých jeho cykloch. Pozemské obrazy stoja na kontraste detailne vybudovanej a často až nerpíjemne umelo pôsobiacej krásy, do ktorej zasahujú prudké, nekontrolovateľné vpády temna a zmaru. Na prvý pohľad sú deštruktívne, rýchlo však pochopíme, že ony sú tým pilierom, čo drží obraz pokope a bez nich by zostala iba neznesiteľne sladká limonáda. Vesmírny cyklus a motív oválu ako symbolu nadpozemského tvorí najsilnejšie momenty výstavy.
Nágelova práca je jedinečná v tom, že v sebe spája na prvý pohľad nespojiteľné svety konceptualistických hľadačov pravdy a remeselného sveta pragmatických výtvarníkov. Je škoda, že k výstave, ktorá potrvá do 20. februára, nebol vydaný katalóg.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.