Očami Doroty Nvotovej

Jedna klientka mojej cestovky ma požiadala, či neviem o nejakom centre, kde by mohla ísť v Indii meditovať. A mne utvkvelo v pamäti, ako mi kamrát Sašo rozprával o mieste v Indii, kde 10 dní aktívne meditoval. Postupne sa ku klientke pridala aj moja sestra Terezka so svojím kamarátom Pepom a vyrazili sme do svätého miesta – Bodhgaya. Tu osvietilo pred 2 600 rokmi Buddhu pod stromom Bodhi. Preto je toto miesto už po stáročia plné svätcov, pútnikov, mníchov, yogínov a spirituálnych učencov z celého sveta. Energia v okolí stromu a chrámu je  vymodlená, vymeditovaná a silná. Hovorí sa, že čo sa naučíš v Bodhgayi, bude mať omnoho väčší prínos a silu, ako keď sa to naučíš inde. A preto je tu veľa meditačných centier. Jedno z nich, volá sa Dhamma Bodhi, je zamerané na Vipassana meditáciu – a režim je tvrdý. Vlbec sa mi nechce veriť, že moja malá sestrička to absolvovala. Predstavte si, desať dní vôbec nemohli rozprávať, 11 hodín denne museli meditovať – to znamená sedieť na zemi v tureckom sede so zavretými očami a spoznávať svoju myseľ. Jedenásť hodín denne – človek sám so sebou. Zakázanú mali nielen akúkoľvek komunikáciu, ale aj očný kontakt s inými účastníkmi. Zakázané čítať, písať, spievať, počúvať hudbu, dokonca aj modliť sa. Ono sa to zdá, že to sa vôbec nemôže dať prežiť. Najprv museli prekonať ukrutnú fyzickú bolesť spôsobenú dlhým sedením – a nepociťovať ju ani nepotláčať – iba ju pozorovať. A tak isto museli pozorovať všetko, čo sa s nimi dialo – všetky úzkosti, ktoré sa začali vyplavovať, všetky potláčané bôle, psychózy, prosto komplet reset. Občas som sa o ňu veľmi bála, aj sa mi snívali hrozné sny, že moja sestra už nebude nikdy viac sama sebou, ale keď všetci vyšli von, závidela som im. Závidela som im tú ľahkosť bytia. Ja som sa hneď rozčúlila (tak ako každý deň v Indii) na Inda, čo všetko poplietol a bol arogantný, a oni ma len tak sledovali a pozorovali a usmievali sa. A ja som kričala, nadávala, hromžila, potom pľula a nakoniec sa už aj zohla na zem po tehlu pripravená zaútočiť a tamtí traja vysielali spoza mňa svätožiaru. Potom pokojne pozorovali z okienka krajinu. “Bože, mne je tak hrozne dobre,” povedala do ticha Terezka.