Otázka, kto môže za smrť Anny Politkovskej, je stále bez odpovede. Aj napriek tomu, že zatkli podozrivých, aj napriek tomu, že štyria z nich boli obvinení.
Odpoveď dokonca chýba aj napriek tomu, že ruský generálny prokurátor šikovne ukázal prstom na údajných objednávateľov zločinu. Nedá sa totiž zbaviť dojmu, že smrť novinárky bola pre Kremeľ niekoľkonásobne výhodná.
Anna Politkovská, pravidelná prispievateľka novín Novaja Gazeta, by sa bola v utorok minulý týždeň dožila 49 rokov. Siedmeho októbra minulého roka ju dvoma guľkami do hlavy popravili pred moskovským domom, v ktorom mala byt. Keďže Politkovskej špecialitou bola tvrdá kritika prezidenta Vladimíra Putina, keďže názormi bola blízka súčasnej ruskej opozícii a často písala o tom, ako bezpečnostné sily v Čečensku porušujú ľudské práva, logika zločinu vyzerala od začiatku jasne. Málokto by pochyboval, že v prípade má prsty Kremeľ.
Pravdaže, ruský generálny prokurátor Jurij Čajka si to nemyslí – určite nie nahlas a verejne. Keď minulý týždeň ohlasoval zatknutie desiatich podozrivých v prípade Politkovskej vraždy, dodal, že „osoba, ktorá zločin objednala... žije za hranicami Ruska“.
Tejto osobe podľa Čajku jednoznačne ide o „destabilizáciu pomerov v krajine... a o návrat do predchádzajúceho systému, v ktorom všetko ovládali oligarchovia a peniaze“. Meno, ktoré nevyslovil, ale na ktoré nepochybne poukazoval, znie buď Boris Berezovskij, alebo Leonid Nevzlin. Bývalý ruský oligarcha Berezovskij, ktorý prežil niekoľko pokusov o atentát, žije v Londýne. Nevzlin, bývalý šéf Jukosu, zase v Izraeli. Definíciu „cudzích podvratných živlov“ bezpečne spĺňajú obidvaja. Je ľahké urobiť z nich v očiach Rusov vinníkov všetkého možného – napokon, Berezovského Kremeľ obviňuje aj z vraždy bývalého agenta ruskej tajnej služby, ako aj Putinovho kritika Alexandra Litvinenka.
Niežeby bola situácia v Rusku jednoduchá a vždy jednoznačne dešifrovateľná. A niežeby boli oligarchovia stelesnením cnosti. Ale je naozaj pravdepodobné, že by sa niekto ako Berezovskij, človek, ktorý vie určite veľmi zdatne zratúvať výhody a nevýhody, pustil do vrážd Putinových politických protivníkov, aby „destabilizoval pomery“ v Rusku? Neboli by títo ľudia vzhľadom na jeho politické zámery užitočnejší skôr živí?
Nie je skôr podozrivé, aké výhody prinášajú mŕtvi priaznivci opozície Kremľu, ktorého osadenstvo vie tiež zrátať dva a dva? Výhoda číslo jeden – je po opozičníkovi. Výhoda číslo dva – aj mŕtvy opozičník sa dá využiť, keď sa jeho smrť pripíše ďalším opozičníkom.
Ktovie, či otázka, kto zabil Annu Politkovskú, bude mať niekedy aj odpoveď. Skutočnú, nie priaznivú voči režimu. Zatiaľ to skôr vyzerá, že cieľom takýchto vrážd nie je pomery v Rusku destabilizovať, ale celkom naopak – stabilizovať ich tak, aby sa súčasná moc udržala. Stabilizácia prostredníctvom vrážd? Pre svet, ktorý chce v Rusku často vidieť partnera už len preto, že mu iné nezostáva, to nie je dobrá perspektíva. Ešte horšie však je, že Rusko je síce neštandardným a neodhadnuteľným protivníkom, no zatiaľ sa nezdá, že by v dohľadnom čase mohlo byť štandardným a civilizovaným partnerom. Na to by sa tam muselo vymeniť omnoho viac než len niekoľko politikov. Napríklad niekoľko generácií.
.marína Gálisová
Odpoveď dokonca chýba aj napriek tomu, že ruský generálny prokurátor šikovne ukázal prstom na údajných objednávateľov zločinu. Nedá sa totiž zbaviť dojmu, že smrť novinárky bola pre Kremeľ niekoľkonásobne výhodná.
Anna Politkovská, pravidelná prispievateľka novín Novaja Gazeta, by sa bola v utorok minulý týždeň dožila 49 rokov. Siedmeho októbra minulého roka ju dvoma guľkami do hlavy popravili pred moskovským domom, v ktorom mala byt. Keďže Politkovskej špecialitou bola tvrdá kritika prezidenta Vladimíra Putina, keďže názormi bola blízka súčasnej ruskej opozícii a často písala o tom, ako bezpečnostné sily v Čečensku porušujú ľudské práva, logika zločinu vyzerala od začiatku jasne. Málokto by pochyboval, že v prípade má prsty Kremeľ.
Pravdaže, ruský generálny prokurátor Jurij Čajka si to nemyslí – určite nie nahlas a verejne. Keď minulý týždeň ohlasoval zatknutie desiatich podozrivých v prípade Politkovskej vraždy, dodal, že „osoba, ktorá zločin objednala... žije za hranicami Ruska“.
Tejto osobe podľa Čajku jednoznačne ide o „destabilizáciu pomerov v krajine... a o návrat do predchádzajúceho systému, v ktorom všetko ovládali oligarchovia a peniaze“. Meno, ktoré nevyslovil, ale na ktoré nepochybne poukazoval, znie buď Boris Berezovskij, alebo Leonid Nevzlin. Bývalý ruský oligarcha Berezovskij, ktorý prežil niekoľko pokusov o atentát, žije v Londýne. Nevzlin, bývalý šéf Jukosu, zase v Izraeli. Definíciu „cudzích podvratných živlov“ bezpečne spĺňajú obidvaja. Je ľahké urobiť z nich v očiach Rusov vinníkov všetkého možného – napokon, Berezovského Kremeľ obviňuje aj z vraždy bývalého agenta ruskej tajnej služby, ako aj Putinovho kritika Alexandra Litvinenka.
Niežeby bola situácia v Rusku jednoduchá a vždy jednoznačne dešifrovateľná. A niežeby boli oligarchovia stelesnením cnosti. Ale je naozaj pravdepodobné, že by sa niekto ako Berezovskij, človek, ktorý vie určite veľmi zdatne zratúvať výhody a nevýhody, pustil do vrážd Putinových politických protivníkov, aby „destabilizoval pomery“ v Rusku? Neboli by títo ľudia vzhľadom na jeho politické zámery užitočnejší skôr živí?
Nie je skôr podozrivé, aké výhody prinášajú mŕtvi priaznivci opozície Kremľu, ktorého osadenstvo vie tiež zrátať dva a dva? Výhoda číslo jeden – je po opozičníkovi. Výhoda číslo dva – aj mŕtvy opozičník sa dá využiť, keď sa jeho smrť pripíše ďalším opozičníkom.
Ktovie, či otázka, kto zabil Annu Politkovskú, bude mať niekedy aj odpoveď. Skutočnú, nie priaznivú voči režimu. Zatiaľ to skôr vyzerá, že cieľom takýchto vrážd nie je pomery v Rusku destabilizovať, ale celkom naopak – stabilizovať ich tak, aby sa súčasná moc udržala. Stabilizácia prostredníctvom vrážd? Pre svet, ktorý chce v Rusku často vidieť partnera už len preto, že mu iné nezostáva, to nie je dobrá perspektíva. Ešte horšie však je, že Rusko je síce neštandardným a neodhadnuteľným protivníkom, no zatiaľ sa nezdá, že by v dohľadnom čase mohlo byť štandardným a civilizovaným partnerom. Na to by sa tam muselo vymeniť omnoho viac než len niekoľko politikov. Napríklad niekoľko generácií.
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.