Islandská krvná skupina

Keď sa povie „islandská hudba", väčšina ľudí si predstaví Sigur Rós, Björk, GusGus, Emilianu Torrini alebo – po minuloročnej Pohode – múm. Povedať, že to je oná povestná „špička ľadovca" by bolo podcenením ostatných muzikantov z ostrova na polceste medzi Európou a Amerikou. Veď už názov krajiny napovedá, že v nej o ľadovce nie je núdza. Krajina ľadu, v ktorej o ľadovce nie je núdza. Každý má nad hladinou svoj vlastný, dramatický vrchol a pod ním tajomné hĺbky.
Bloodgroup je jedným z islandských ľadovcových vrcholov. Kapela vznikla pred štyrmi rokmi v meste Egilsstadir. Dalo by sa povedať, že toto mesto je „metropola východného Islandu", v skutočnosti však má len asi 2 200 obyvateľov. Preto znie dosť neuveriteľne, keď mi Hallur Jonsson, jeden zo zakladateľov kapely, hovorí, že „všetci sme predtým pôsobili v rôznych kapelách. Hrali sme funk, rock, reggae, metal, džez a všeličo iné. Cítili sme silnú túžbu po niečom úplne odlišnom – a tak vznikla kapela Bloodgroup."
Základnou motiváciou vzniku kapely bola podľa Hallura nuda. „Jednoducho nás už nudilo to, čo sme robili. Tak sme siahli po elektronike, kde je všetko možné. Synťáky ti dajú všetky zvuky, aké si vieš predstaviť."
V roku 2007, teda krátko po svojom vzniku, kapela pribrala techno-dídžeja Jánusa z Faerských ostrovov (hral nedávno v Bratislave s Ólafurom Arnaldsom) a vystúpila na festivale Iceland Airwaves. Označovali ju vtedy za „sľubný objav", v novinách písali o „neopočúvaných zvukoch" a „obrovskej energii" (ani islandskí novinári sa nevyhnú klišé). Videl som ich vtedy v klube NASA a tie zvuky a tá energia tam veru boli. Až také, že hudbou presýtení Reykjavíčania počas ich koncertu skákali, tancovali a dokonca to vyzeralo tak, že si vypýtajú aj prídavok (čo sa v tomto meste nestáva často). „Presadiť sa v Reykjavíku nebolo ľahké," hovorí Hallur. „Ľudia boli asi presvedčení, že z vidieka žiadna dobrá hudba nemôže prísť. Hoci to nebolo ľahké, presvedčili sme ich o opaku."
V roku 2009 kapela vymenila speváčku (odvtedy v nej spieva Sunna, pekná blondína s krásnym hlasom) a nahrala svoj druhý album Dry Land. Ten získal prestížnu cenu Kraumur Award za najlepší album roka a pieseň My Arms patrila medzi najhranejšie v tamojších rádiách. „Bolo to pre nás obrovské ocenenie – veď na Islande je toľko výbornej hudby," spomína Hallur. Album Dry Land znamenal v tvorbe kapely kvalitatívny skok. Od ľahko roztancovaného, nenáročného elektro-popu sa posunuli k čistejším zvukom, objavili aj pomalšie tempá, zlepšili spev (Sunna je neprehliadnuteľná aj neprepočuteľná) a pridali viac kompozičnej sofistikovanosti.
V októbri minulého roka som Bloodgroup počul v rámci festivalu Iceland Airwaves znovu, dokonca dvakrát za jeden deň. Najprv v maličkom hudobnom obchode Havarí, kde hrali potichu (takmer unplugged) a bolo to (prí-)jemné. O niekoľko hodín neskôr už hrali v preplnenom klube NASA naplno. Už sa nehovorilo o objave. Bloodgroup už boli miláčikmi reykjavíckeho publika, ktoré s nimi spievalo všetky pesničky a tentoraz na prídavok skutočne aj došlo. Bol to stále elektro-pop, no už nielen do tanca, ale aj na počúvanie.
Kladiem Hallurovi obligátnu otázku o tom, ako je možné, že na Islande je toľko krásnych hudobných „ľadovcov". "Hudba islandských kapiel je skutočná, nejde o popularitu alebo nejakú formu, je to hudba, ktorá ide zvnútra. A väčšina hudby, ktorá na Islande vzniká, je veľmi originálna – veď načo by sme robili hudbu, keby sme chceli len kopírovať iných?"
Bloodgroup príde na Slovensko v rámci svojho prvého veľkého európskeho turné. „Prekvapilo nás, že väčšina koncertov v Nemecku a Francúzsku bola vypredaná," hovorí Hallur. Podobné to bude zrejme v Subclube aj v Tabačke. Bloodgroup sú vrcholom ďalšieho z islandských ľadovcov. Islandská krvná skupina.