Chlapík, odpočívajúci na Prvej avenue opretý o lopatu, hovorí do telefónu svojej, ako si predstavujem, milenke, že včera večer stratil nervy preto, že jej prišla tá správa, v ktorej jej ten … píše „Chýbaš mi“. Prečo ti sms-kuje o 11 v noci? Pýta sa chlapík svojho mobilu, unavený a smutný, ale nenechá sa prerušiť, lopata sa trasie pod jeho váhou.
V kaviarni na Desiatej je živo, príliš živo, akoby sa ľudia za premočené prsty na nohách rozhodli odmeniť hodvábnou penou na talianskom kapučíne. Tarallucci ráno pôsobí trochu ako kancelária. Každý sedí za svojím počítačom, dve mladé ženy v rohu (najlepší stolík) pracujú na spoločnom projekte, každá na svojom iPade. Mexickí pomáhajbovia pri kuchyni tancujú do rytmu brazílskej salsy, speváčka práve hrubým hlasom spieva „alegría“, radosť musí byť. Dievčatá v rohu postupne zvyšujú intenzitu svojich hlasov, mlčanlivé momenty, keď ich prsty strašnou rýchlosťou jazdia po klávesniciach, sa skracujú, prechádzajú do excitovaného, úplne plynulého mišmašu angličtiny a španielčiny, jedna cíti jedno, druhá druhé, prvá tvrdí, že je to to isté, ale len keď ide o ňu. Hádka. Oscar Wao v reálnom živote, dúfajme, že na konci nikto neumrie. Napätie sa stupňuje, alegría sa minula, umývači riadov netancujú, ale počúvajú, konečne rozumejú aspoň časti dišputy, tej španielskej.
„Prečo mu o mne hovoríš Ella es un disastro? Áno, ja som katastrofa! Ale povedz mi to rovno.“
Pauzička, objatie. A potom odznova.
Z reprákov sa ozve Here comes the sun. Niekto zanôti tu-ru-ru-rú, niekto ho zapíska.
Ešte jedno dokonalé kapučíno, a potom sa všetci prebrodíme zase niekam ďalej.
V kaviarni na Desiatej je živo, príliš živo, akoby sa ľudia za premočené prsty na nohách rozhodli odmeniť hodvábnou penou na talianskom kapučíne. Tarallucci ráno pôsobí trochu ako kancelária. Každý sedí za svojím počítačom, dve mladé ženy v rohu (najlepší stolík) pracujú na spoločnom projekte, každá na svojom iPade. Mexickí pomáhajbovia pri kuchyni tancujú do rytmu brazílskej salsy, speváčka práve hrubým hlasom spieva „alegría“, radosť musí byť. Dievčatá v rohu postupne zvyšujú intenzitu svojich hlasov, mlčanlivé momenty, keď ich prsty strašnou rýchlosťou jazdia po klávesniciach, sa skracujú, prechádzajú do excitovaného, úplne plynulého mišmašu angličtiny a španielčiny, jedna cíti jedno, druhá druhé, prvá tvrdí, že je to to isté, ale len keď ide o ňu. Hádka. Oscar Wao v reálnom živote, dúfajme, že na konci nikto neumrie. Napätie sa stupňuje, alegría sa minula, umývači riadov netancujú, ale počúvajú, konečne rozumejú aspoň časti dišputy, tej španielskej.
„Prečo mu o mne hovoríš Ella es un disastro? Áno, ja som katastrofa! Ale povedz mi to rovno.“
Pauzička, objatie. A potom odznova.
Z reprákov sa ozve Here comes the sun. Niekto zanôti tu-ru-ru-rú, niekto ho zapíska.
Ešte jedno dokonalé kapučíno, a potom sa všetci prebrodíme zase niekam ďalej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.