.len málo ľudí v dejinách malo v rukách, minimálne teoreticky, takú veľkú moc ako Európan Karol V. Podobný geografický rozsah panstva a rôznorodá zbierka kráľovstiev by sa dali nájsť azda len v dávnej minulosti – u Alexandra Veľkého v štvrtom storočí pred Kristom. Alebo azda u Trajána a Hadriána v Rímskej ríši začiatkom druhého storočia. Medzi týmito panovníkmi a imperiálnou vládou Napoleona začiatkom 19. storočia sa nenájde nikto, kto by mohol konkurovať Karolovi V., vari len s výnimkou iného Karola – Karola Veľkého z ôsmeho storočia počas krátkeho vrcholného obdobia jeho vlády. Ľudovít XIV. sa mohol hrdiť podobne rozsiahlou mocou, tá však trvala len prvé dve desaťročia jeho panovania. Potom už nastal úpadok – najskôr pomalý, potom veľmi prudký. Sám Napoleon bol superpotentátom len veľmi krátko, sotva dvanásť rokov od svojej korunovácie po Lipsko. Aj Hitler vládol iba dvanásť rokov: od roku 1933 do roku 1945.
.najmocnejší pod slnkom
Pritom v porovnaní s týmito mužmi mal Karol V., narodený v roku 1500, iba šestnásť rokov, keď nastúpil na španielsky trón. Potom už zbieral jedno územie za druhým, a to trvalo celých štyridsať rokov, až kým v roku 1556 neabdikoval.
Bol to pravý kozmopolita. Narodil sa v Ghente, kedysi hlavnom meste stredovekého Flámska, a jeho materinským jazykom bola flámčina. Zároveň to bol pravý Habsburg s veľmi výraznou rodinnou črtou, výraznou líniou čeľuste, hoci jeho otec Filip (zvaný aj Pekný) von Habsburg bol jediný Nemec medzi tridsiatimi dvoma z jeho priamych predkov – ostatní boli Aragónčania, Kastílčania alebo Portugalci. K dávnejším vetvám jeho rodovej línie patril John z Gauntu, vojvoda z Lancasteru, ktorý sa takisto narodil v Ghente. Karol dobre ovládal francúzštinu, ale nehovoril plynulo ani po španielsky, ani po nemecky. Jeho matka, Španielka, mala nešťastnú prezývku Juana Šialená. Náhradnou matkou, ktorá ho vlastne vychovala, sa mu stala jeho teta Margaréta, dlhoročná regentka Nizozemska. Jeho tútorom bol Adrián z Utrechtu, ktorého v roku 1522 prekvapivo zvolili za pápeža pod menom Adrián VI. Bol to posledný držiteľ pápežského úradu, ktorý nebol Talian. Ďalším sa stal až v našej súčasnosti Ján Pavol II.
Ako hlava rodu Habsburgovcov ovládal Karol šíre územia v Rakúsku, v Nemecku a v strednej Európe. Ako dedič svojho prastarého otca Karola Prudkého, posledného vojvodu Burgundského, vládol Nizozemsku a obrovským územiam vo Francúzsku a v jeho okolí. Panoval veľkej časti Talianska a dokonca bol raz pápežom korunovaný za talianskeho kráľa. V roku 1519, keď ešte nemal ani dvadsať rokov, sa rozhodol, že sa dá zvoliť za cisára Svätej ríše rímskej, a vďaka obrovským pôžičkám od nemeckých bankárov Fuggerovcov, ktoré mu umožnili podplatiť hlasujúce kniežatá, sa mu to aj podarilo. A predovšetkým bol kráľom Španielska, ktoré zjednotili jeho starí rodičia Ferdinand a Izabela, takže vládol aj rozvíjajúcemu sa španielskemu impériu v Indiách, impériu, ktoré sa ešte počas jeho vlády rýchlo rozširovalo. Od roku 1519 do roku 1521 pre neho dobyl Cortéz Mexiko a v období rokov 1532 až 1541 pridal Pizarro k majetkom španielskej koruny aj Peru.
V tom čase bol Karol V. najmocnejším žijúcim vladárom – a vďaka prílevu zlata a striebra z Indií aj najbohatším. No, ako vo svojej knihe ukazuje Hugh Thomas, jeho vláda bola prinajlepšom sériou dočasných triumfov prerušovaných nešťastnými udalosťami. Väčšinu času strávil vojnou a neraz sa bojov zúčastňoval aj osobne. Jeho najzaťatejší nepriateľ, František I. Francúzsky, síce utrpel v bitke pri Pavii ťažkú porážku a padol do zajatia, to však nebolo pre Karolovu vládu rozhodujúce. On sám zvíťazil v roku 1547 v bitke o Mühlberg a potvrdil svoje panstvo nad nemeckými územiami. Tizian vtedy korunoval sériu prekrásnych portrétov cisára obrazom, kde vymaľoval tohto Habsburga na koni v plnej zbroji. Bol to prvý jazdecký portrét svojho druhu, portrét, na ktorom habsburgovská brada vzdorovito vyčnieva z jagavého panciera. Lenže aj toto víťazstvo bolo napokon klamlivé a Karol už o päť rokov musel z Nemecka utekať, aby si zachránil holý život. Cez Brennerský priesmyk unikal v hustom daždi. Rovnaké to bolo s jeho úsilím zastaviť postup osmanských Turkov v Stredomorí. V roku 1535 s pomocou najväčšieho admirála svojej doby, Andreu Doriu z Janova, vyslal obrovskú vojenskú výpravu, ktorá dobyla Tunis. Lenže podobná výprava v roku 1541, ktorej cieľom bolo ovládnutie Alžíru, výprava, pri ktorej sám Cortéz velil 24 tisíckam vojakov, sa skončila neúspechom.
.trápenie musí skončiť
Karol podľa všetkého nebol schopný doviesť žiadnu so svojich neustálych vojen k úspešnému záveru. Napriek celej jeho snahe zostalo Francúzsko pre severozápad Európy aj pre Taliansko nevyriešeným problémom. Osmanská moc ako vážna hrozba tiež pretrvala. Cisár nikdy neovládol celé Nemecko a nepodarilo sa mu predísť rozšíreniu reformácie ani spraviť poriadok s protestantskými kniežatami. Nikdy si nemohol byť istý svojou autoritou v Nizozemsku, ba ani v samotnom Španielsku. Stále sa niekde prejavovali problémy, ktoré si vyžadovali jeho osobnú pozornosť.
A v tom bol práve problém. Monarchia bola za Karolovej éry stále do značnej miery osobným povolaním. Shakespearova veta "Koruna bráni hlave spočinúť." možno vznikla s myšlienkou na Karola – vládcu, ktorý mal niekoľko korún, čo ešte znásobovalo jeho trápenia. Takmer vôbec sa mu nedarilo delegovať autoritu, a tak musel riešiť problémy osobne. Znamenalo to, že žil prakticky stále v sedle. Keď sa konečne rozhodol vyriešiť svoje neustávajúce problémy abdikáciou, odovzdal trón svojmu synovi Filipovi II. a utiahol sa do kláštora. Pri tej príležitosti spočítal svoje cesty a posťažoval sa, že musel desaťkrát putovať do Flámska, deväťkrát do Nemecka, šesťkrát do Španielska, sedemkrát do Talianska, štyrikrát do Francúzska, dvakrát do Anglicka, dvakrát do Afriky a niekoľkokrát do Stredomoria.
Tento kozmopolitný supervládca teda nikdy nemal domov. Vždy len táboril, možno kráľovsky a v luxuse, ale v cudzích palácoch. Na Vianoce v roku 1546 spal kráľ od augusta na štyridsiatich rôznych miestach. Jeho sprievod musel so sebou voziť obrovské množstvá gobelínov na ochranu proti prievanu. Pritom sa pohyboval s naozaj veľkou ekipážou, čo obmedzovalo možnosti odpočinku a nocľahu. Pri svojom prvom príchode do Španielska musel podľa Thomasa so sebou priviesť dvetisíc ľudí a tisíc koní. Navyše bol napriek zlatu z kolónií za morom často bez peňazí. Thomas cituje niektoré zmluvy, ktorú uzatvoril s Welserovcami, nemeckou bankárskou rodinou, v roku 1526. Zmluvy boli známe pod názvom capitulationes, čo je skutočne výstižné slovo. Tak ako teraz, aj vtedy mali bankári vždy navrch. Zárukou za jednu pôžičku bol „ostrov Venezuela“. Na druhej strane, bankári mu občas okrem hotovosti museli poskytovať aj vojakov, námorné posádky, lode, dokonca schopných baníkov.
.nepokojné svedomie
Mnohé z dokumentov a čísiel naznačujú, že Karol nie vždy celkom zvládal svoje administratívne povinnosti. Nie je to vôbec prekvapujúce, keďže ho trápili rôzne telesné neduhy – najmä hemoroidy a rôzne formy artridídy alebo reumatizmu, ktoré sa v tom čase opisovali výrazom dna. Sužovali ho opakované záchvaty malárie a zdá sa, že veľmi trpel tým, čo by sme dnes označili ako prechladnutia. V septembri roku 1553, keď musel ukončiť obliehanie Metzu, bola spísaná pesimistická správa o jeho zdraví. Thomas z nej cituje toto:
„Nedá sa očakávať, že by jeho veličenstvo malo pred sebou dlhý život, keďže ho trápi veľké množstvo chorôb, najmä vnútorných... Sužuje ho dna a často mu postihuje všetky údy a nervy, prechladnutia ho často vyčerpávajú tak, že to vyzerá, akoby bol v poslednom ťažení... hemoroidy mu spôsobujú také utrpenie, že sa nemôže ani pohnúť bez toho, aby necítil veľkú bolesť.“
Okrem toho, pokračuje správa, panovník bol neraz vystavený „veľkému duševnému utrpeniu“, takže „celkom zmizla jeho dobrá nálada a vľúdnosť“. Plný melanchólie „odmietal k sebe pustiť kohokoľvek, takže sme nemohli ani vybavovať listiny“. Jediné, po čom túžil, bolo „dňom i nocou“ upravovať a nastavovať jeho „nespočetné hodiny“. Správa uvádza, že panovník sa „sotva venuje niečomu inému“.
Také bolo bremeno jeho moci. Je vari vo svetle týchto faktov pre niekoho prekvapením, že Karol abdikoval? Urobil tak ako prvý vládca svojho rangu od Diokleciána. Zdá sa, že takmer polstoročné panovanie ho pramálo tešilo, hoci Thomas zaznamenáva aj to, že Karol splodil tri či štyri nemanželské deti, všetky dievčatá. Nespočetné spoločenské podujatia na dvore, ktorým musel predsedať, mu zrejme pripadali rovnako ťaživé ako nekonečné cestovanie, táborenie, obliehanie a bojovanie. Karola, ktorý nebol človekom bez svedomia, navyše trápili morálne dilemy. Čo s reformou cirkvi? Treba prenasledovať protestantov a iných kacírov? Treba Indiánov na španielskych územiach aktívne pokresťančovať? Je prípustné otroctvo Indiánov či Afričanov? Na tieto otázky sa mu neponúkali žiadne definitívne odpovede. A tak keď sa Karol uchýlil do kláštora, nepochybne tak urobil s obrovskou úľavou. Niežeby mu bolo súdené užívať si kláštorný pokoj veľmi dlho (aj v kláštore bol obklopený sprievodom päťdesiatich tajomníkov a pobočníkov). O dva roky ho zabila dna, alebo aká to vlastne bola choroba. Zlatý vek španielskeho imperializmu je v skutočnosti príbehom s ponaučením o márnosti svetskej moci. Veľmi presvedčivé podobenstvo.
Autor je anglický historik, autor početných kníh, naposledy mu v českom preklade vyšla monografia Churchill a kniha Ježíš. Životopis pro 21.století. Článok pôvodne vyšiel v magazíne Standpoint.
.najmocnejší pod slnkom
Pritom v porovnaní s týmito mužmi mal Karol V., narodený v roku 1500, iba šestnásť rokov, keď nastúpil na španielsky trón. Potom už zbieral jedno územie za druhým, a to trvalo celých štyridsať rokov, až kým v roku 1556 neabdikoval.
Bol to pravý kozmopolita. Narodil sa v Ghente, kedysi hlavnom meste stredovekého Flámska, a jeho materinským jazykom bola flámčina. Zároveň to bol pravý Habsburg s veľmi výraznou rodinnou črtou, výraznou líniou čeľuste, hoci jeho otec Filip (zvaný aj Pekný) von Habsburg bol jediný Nemec medzi tridsiatimi dvoma z jeho priamych predkov – ostatní boli Aragónčania, Kastílčania alebo Portugalci. K dávnejším vetvám jeho rodovej línie patril John z Gauntu, vojvoda z Lancasteru, ktorý sa takisto narodil v Ghente. Karol dobre ovládal francúzštinu, ale nehovoril plynulo ani po španielsky, ani po nemecky. Jeho matka, Španielka, mala nešťastnú prezývku Juana Šialená. Náhradnou matkou, ktorá ho vlastne vychovala, sa mu stala jeho teta Margaréta, dlhoročná regentka Nizozemska. Jeho tútorom bol Adrián z Utrechtu, ktorého v roku 1522 prekvapivo zvolili za pápeža pod menom Adrián VI. Bol to posledný držiteľ pápežského úradu, ktorý nebol Talian. Ďalším sa stal až v našej súčasnosti Ján Pavol II.
Ako hlava rodu Habsburgovcov ovládal Karol šíre územia v Rakúsku, v Nemecku a v strednej Európe. Ako dedič svojho prastarého otca Karola Prudkého, posledného vojvodu Burgundského, vládol Nizozemsku a obrovským územiam vo Francúzsku a v jeho okolí. Panoval veľkej časti Talianska a dokonca bol raz pápežom korunovaný za talianskeho kráľa. V roku 1519, keď ešte nemal ani dvadsať rokov, sa rozhodol, že sa dá zvoliť za cisára Svätej ríše rímskej, a vďaka obrovským pôžičkám od nemeckých bankárov Fuggerovcov, ktoré mu umožnili podplatiť hlasujúce kniežatá, sa mu to aj podarilo. A predovšetkým bol kráľom Španielska, ktoré zjednotili jeho starí rodičia Ferdinand a Izabela, takže vládol aj rozvíjajúcemu sa španielskemu impériu v Indiách, impériu, ktoré sa ešte počas jeho vlády rýchlo rozširovalo. Od roku 1519 do roku 1521 pre neho dobyl Cortéz Mexiko a v období rokov 1532 až 1541 pridal Pizarro k majetkom španielskej koruny aj Peru.
V tom čase bol Karol V. najmocnejším žijúcim vladárom – a vďaka prílevu zlata a striebra z Indií aj najbohatším. No, ako vo svojej knihe ukazuje Hugh Thomas, jeho vláda bola prinajlepšom sériou dočasných triumfov prerušovaných nešťastnými udalosťami. Väčšinu času strávil vojnou a neraz sa bojov zúčastňoval aj osobne. Jeho najzaťatejší nepriateľ, František I. Francúzsky, síce utrpel v bitke pri Pavii ťažkú porážku a padol do zajatia, to však nebolo pre Karolovu vládu rozhodujúce. On sám zvíťazil v roku 1547 v bitke o Mühlberg a potvrdil svoje panstvo nad nemeckými územiami. Tizian vtedy korunoval sériu prekrásnych portrétov cisára obrazom, kde vymaľoval tohto Habsburga na koni v plnej zbroji. Bol to prvý jazdecký portrét svojho druhu, portrét, na ktorom habsburgovská brada vzdorovito vyčnieva z jagavého panciera. Lenže aj toto víťazstvo bolo napokon klamlivé a Karol už o päť rokov musel z Nemecka utekať, aby si zachránil holý život. Cez Brennerský priesmyk unikal v hustom daždi. Rovnaké to bolo s jeho úsilím zastaviť postup osmanských Turkov v Stredomorí. V roku 1535 s pomocou najväčšieho admirála svojej doby, Andreu Doriu z Janova, vyslal obrovskú vojenskú výpravu, ktorá dobyla Tunis. Lenže podobná výprava v roku 1541, ktorej cieľom bolo ovládnutie Alžíru, výprava, pri ktorej sám Cortéz velil 24 tisíckam vojakov, sa skončila neúspechom.
.trápenie musí skončiť
Karol podľa všetkého nebol schopný doviesť žiadnu so svojich neustálych vojen k úspešnému záveru. Napriek celej jeho snahe zostalo Francúzsko pre severozápad Európy aj pre Taliansko nevyriešeným problémom. Osmanská moc ako vážna hrozba tiež pretrvala. Cisár nikdy neovládol celé Nemecko a nepodarilo sa mu predísť rozšíreniu reformácie ani spraviť poriadok s protestantskými kniežatami. Nikdy si nemohol byť istý svojou autoritou v Nizozemsku, ba ani v samotnom Španielsku. Stále sa niekde prejavovali problémy, ktoré si vyžadovali jeho osobnú pozornosť.
A v tom bol práve problém. Monarchia bola za Karolovej éry stále do značnej miery osobným povolaním. Shakespearova veta "Koruna bráni hlave spočinúť." možno vznikla s myšlienkou na Karola – vládcu, ktorý mal niekoľko korún, čo ešte znásobovalo jeho trápenia. Takmer vôbec sa mu nedarilo delegovať autoritu, a tak musel riešiť problémy osobne. Znamenalo to, že žil prakticky stále v sedle. Keď sa konečne rozhodol vyriešiť svoje neustávajúce problémy abdikáciou, odovzdal trón svojmu synovi Filipovi II. a utiahol sa do kláštora. Pri tej príležitosti spočítal svoje cesty a posťažoval sa, že musel desaťkrát putovať do Flámska, deväťkrát do Nemecka, šesťkrát do Španielska, sedemkrát do Talianska, štyrikrát do Francúzska, dvakrát do Anglicka, dvakrát do Afriky a niekoľkokrát do Stredomoria.
Tento kozmopolitný supervládca teda nikdy nemal domov. Vždy len táboril, možno kráľovsky a v luxuse, ale v cudzích palácoch. Na Vianoce v roku 1546 spal kráľ od augusta na štyridsiatich rôznych miestach. Jeho sprievod musel so sebou voziť obrovské množstvá gobelínov na ochranu proti prievanu. Pritom sa pohyboval s naozaj veľkou ekipážou, čo obmedzovalo možnosti odpočinku a nocľahu. Pri svojom prvom príchode do Španielska musel podľa Thomasa so sebou priviesť dvetisíc ľudí a tisíc koní. Navyše bol napriek zlatu z kolónií za morom často bez peňazí. Thomas cituje niektoré zmluvy, ktorú uzatvoril s Welserovcami, nemeckou bankárskou rodinou, v roku 1526. Zmluvy boli známe pod názvom capitulationes, čo je skutočne výstižné slovo. Tak ako teraz, aj vtedy mali bankári vždy navrch. Zárukou za jednu pôžičku bol „ostrov Venezuela“. Na druhej strane, bankári mu občas okrem hotovosti museli poskytovať aj vojakov, námorné posádky, lode, dokonca schopných baníkov.
.nepokojné svedomie
Mnohé z dokumentov a čísiel naznačujú, že Karol nie vždy celkom zvládal svoje administratívne povinnosti. Nie je to vôbec prekvapujúce, keďže ho trápili rôzne telesné neduhy – najmä hemoroidy a rôzne formy artridídy alebo reumatizmu, ktoré sa v tom čase opisovali výrazom dna. Sužovali ho opakované záchvaty malárie a zdá sa, že veľmi trpel tým, čo by sme dnes označili ako prechladnutia. V septembri roku 1553, keď musel ukončiť obliehanie Metzu, bola spísaná pesimistická správa o jeho zdraví. Thomas z nej cituje toto:
„Nedá sa očakávať, že by jeho veličenstvo malo pred sebou dlhý život, keďže ho trápi veľké množstvo chorôb, najmä vnútorných... Sužuje ho dna a často mu postihuje všetky údy a nervy, prechladnutia ho často vyčerpávajú tak, že to vyzerá, akoby bol v poslednom ťažení... hemoroidy mu spôsobujú také utrpenie, že sa nemôže ani pohnúť bez toho, aby necítil veľkú bolesť.“
Okrem toho, pokračuje správa, panovník bol neraz vystavený „veľkému duševnému utrpeniu“, takže „celkom zmizla jeho dobrá nálada a vľúdnosť“. Plný melanchólie „odmietal k sebe pustiť kohokoľvek, takže sme nemohli ani vybavovať listiny“. Jediné, po čom túžil, bolo „dňom i nocou“ upravovať a nastavovať jeho „nespočetné hodiny“. Správa uvádza, že panovník sa „sotva venuje niečomu inému“.
Také bolo bremeno jeho moci. Je vari vo svetle týchto faktov pre niekoho prekvapením, že Karol abdikoval? Urobil tak ako prvý vládca svojho rangu od Diokleciána. Zdá sa, že takmer polstoročné panovanie ho pramálo tešilo, hoci Thomas zaznamenáva aj to, že Karol splodil tri či štyri nemanželské deti, všetky dievčatá. Nespočetné spoločenské podujatia na dvore, ktorým musel predsedať, mu zrejme pripadali rovnako ťaživé ako nekonečné cestovanie, táborenie, obliehanie a bojovanie. Karola, ktorý nebol človekom bez svedomia, navyše trápili morálne dilemy. Čo s reformou cirkvi? Treba prenasledovať protestantov a iných kacírov? Treba Indiánov na španielskych územiach aktívne pokresťančovať? Je prípustné otroctvo Indiánov či Afričanov? Na tieto otázky sa mu neponúkali žiadne definitívne odpovede. A tak keď sa Karol uchýlil do kláštora, nepochybne tak urobil s obrovskou úľavou. Niežeby mu bolo súdené užívať si kláštorný pokoj veľmi dlho (aj v kláštore bol obklopený sprievodom päťdesiatich tajomníkov a pobočníkov). O dva roky ho zabila dna, alebo aká to vlastne bola choroba. Zlatý vek španielskeho imperializmu je v skutočnosti príbehom s ponaučením o márnosti svetskej moci. Veľmi presvedčivé podobenstvo.
Autor je anglický historik, autor početných kníh, naposledy mu v českom preklade vyšla monografia Churchill a kniha Ježíš. Životopis pro 21.století. Článok pôvodne vyšiel v magazíne Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.