Kresťanskí demokrati sa vo viacerých volebných súťažiach na národnej úrovni opakovane ocitli pod hranicou desiatich percent, na komunálnej úrovni výrazne strácajú tradičné bašty, rozrastá sa skupina neúspešných primátorov, starostov i miestnych poslancov. Ide o varovné signály, ktoré by mali prinútiť každé zdravo fungujúce hnutie k vážnym rozhodnutiam. Zatiaľ však v KDH víťazí sebaklam, na straníckych fórach sa bezducho ideologizuje, spolieha na všemocnú značku, ktorá všetko prežije a členská základňa nechápe, kto sú viacerí novoobjavení „mecenáši“, ktorí sa zo dňa na deň ocitli po boku ich lídrov.
Pri nestrannom pohľade na súčasné dianie vo Figeľovom KDH je možné povedať, že sa až učebnicovo opakuje len nedávna história, ktorú na prelome tisícročí písala Migašova SDĽ. Na čele strany stál vtedy politik, ktorý síce ovládal stranícke štruktúry, ale verejná mienka ho nikdy ako ľavicového lídra neprijala. Prikrývanie podnikateľských, lobistických záujmov straníckym tričkom sa v SDĽ postupne stávalo pravidlom a vládnutie namiesto vygenerovania odborníkov, odhalilo bezzásadových biznismenov. Nehovoriac o neschopnosti strany aktívne reagovať na škandály, prijímať rázne rozhodnutia vo vzťahu k tým, ktorým verejnosť a médiá týždne a mesiace dokazovali, že ich konanie bolo v príkrom konflikte s verejným záujmom či nepísaným etickým kódexom.
Kresťanskí demokrati akoby nechceli vnímať súčasnosť. Do čela strany si zvolili nevýrazného politika, ktorý už počas pôsobenia v Európskej komisii ukázal, že typologicky nemá na to, aby sa stal prirodzeným lídrom hnutia. Chýba mu jasný ťah na bránku, pri komunikácii z neho nevyžaruje energia a niektoré problémy si pre vlastnú nerozhodnosť sám vyrába. Ale azda najvážnejšia a najnepochopiteľnejšia je jeho nová „zásadovosť“: ochota prikrývať vlastných straníkov za ich vážne osobné zlyhania a prešľapy. Pri pokračovaní tejto falošnej hry nepomôžu KDH už ani siedmi statoční, nie to jeden podpredseda, ktorý sa aspoň „verejnomienkovo“ snaží vnímať fakt, že voliči vedia pochopiť, keď strana musí urobiť nepopulárne kroky, podporiť zákony, ktoré sú na hranici programovej hodnoty. Nikdy však neuveria falošným, alibistickým krokom, ktoré zakrývajú neschopných a skorumpovaných ľudí.
Tieto názory nie sú ničím výnimočným, ide totiž o princípy, ktoré majú byť základom na fungovanie každej štandardnej politickej strany. Slovenská realita však opäť potvrdzuje železné pravidlo. História sa opakuje. Jedna kedysi „tradičná“ strana pre pohŕdanie týmito princípmi odišla do zabudnutia a druhá sa na rovnaký cintorín nezadržateľne blíži.
Autor je hovorca primátora hlavného mesta a bývalý politik SDĽ.
Pri nestrannom pohľade na súčasné dianie vo Figeľovom KDH je možné povedať, že sa až učebnicovo opakuje len nedávna história, ktorú na prelome tisícročí písala Migašova SDĽ. Na čele strany stál vtedy politik, ktorý síce ovládal stranícke štruktúry, ale verejná mienka ho nikdy ako ľavicového lídra neprijala. Prikrývanie podnikateľských, lobistických záujmov straníckym tričkom sa v SDĽ postupne stávalo pravidlom a vládnutie namiesto vygenerovania odborníkov, odhalilo bezzásadových biznismenov. Nehovoriac o neschopnosti strany aktívne reagovať na škandály, prijímať rázne rozhodnutia vo vzťahu k tým, ktorým verejnosť a médiá týždne a mesiace dokazovali, že ich konanie bolo v príkrom konflikte s verejným záujmom či nepísaným etickým kódexom.
Kresťanskí demokrati akoby nechceli vnímať súčasnosť. Do čela strany si zvolili nevýrazného politika, ktorý už počas pôsobenia v Európskej komisii ukázal, že typologicky nemá na to, aby sa stal prirodzeným lídrom hnutia. Chýba mu jasný ťah na bránku, pri komunikácii z neho nevyžaruje energia a niektoré problémy si pre vlastnú nerozhodnosť sám vyrába. Ale azda najvážnejšia a najnepochopiteľnejšia je jeho nová „zásadovosť“: ochota prikrývať vlastných straníkov za ich vážne osobné zlyhania a prešľapy. Pri pokračovaní tejto falošnej hry nepomôžu KDH už ani siedmi statoční, nie to jeden podpredseda, ktorý sa aspoň „verejnomienkovo“ snaží vnímať fakt, že voliči vedia pochopiť, keď strana musí urobiť nepopulárne kroky, podporiť zákony, ktoré sú na hranici programovej hodnoty. Nikdy však neuveria falošným, alibistickým krokom, ktoré zakrývajú neschopných a skorumpovaných ľudí.
Tieto názory nie sú ničím výnimočným, ide totiž o princípy, ktoré majú byť základom na fungovanie každej štandardnej politickej strany. Slovenská realita však opäť potvrdzuje železné pravidlo. História sa opakuje. Jedna kedysi „tradičná“ strana pre pohŕdanie týmito princípmi odišla do zabudnutia a druhá sa na rovnaký cintorín nezadržateľne blíži.
Autor je hovorca primátora hlavného mesta a bývalý politik SDĽ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.