Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Odišiel sochár, akého sme pred ním nemali

.iva Mojžišová .časopis .nekrológ

Muž, ktorý v sebe nosil túžbu po prirodzenom stave vecí, po samozrejmosti, rozumnosti a správnosti tvarov a rytmov, žijúcich v zhode so životom a v mieri so svojím okolím. Vladimír Kompánek.

Vladimír Kompánek bol rebel od samého počiatku. Nevenoval sa výlučne sochárstvu. Maľoval a kreslil už ako malý chlapec, bez prestania, aj vtedy, keď ako sochár prežíval chvíle neistoty. Voľný pohyb ruky, ktorá bezprostredne sledovala pohyb oka a vedomia, približoval kresbu k aktu písania. No neboli tu nijaké teórie, nijaké úvahy o umení. Len dojmy z vnímania krajiny a ľudí v nej, útržky spomienok, útržky života.
Vladimír Kompánek si zavčasu uvedomil, že jeho prirodzenosť nie je modelárska, že necíti hmotu plasticky, ale skôr opačne, ako fyzikum dané a neprekonateľné. Od začiatku bolo pre neho dôležité jedno: nestanovil si problém od základu sochársky. Už v jeho najstarších figúrach ženičiek vo vlniakoch, v jeho predškolských olejoch a raných kresbách je čosi dôverné, chuť vysloviť sa básnicky a  existenciálne. Nie náhodou boli jeho prvými „učiteľmi“ okrem Cézanna a Fullu aj takí maliari ako Pieter Brueghel starší a Rouault.
Je rozdiel medzi ranou jednoduchosťou Kompánkových sôch a ich konečnou zrelou a voľnou prostotou. Sprvoti to bol spôsob, metóda, po čase skôr cieľ hlboko zakorenený v umelcovom podvedomí. Lenže skôr, ako sa k tomuto cieľu priblížil, musela ho od neho odvádzať vlastná zvedavosť a prirodzený nepokoj mladosti. Našťastie si dožičil dosť pravej samoty a pravého sebapoznávania. S podobnou exaktnosťou a podobnou pokorou, s akými kedysi hľadel Cézanne na misu s jablkami, pozoroval Kompánek predmety a formy, ktoré dôverne poznal, bol s nimi v každodennom styku od detstva. Tento domáci svet rozochvel časom najhlbšie vrstvy jeho osobnosti, stal sa  pre neho priam vecou erosu, z neho čerpal svoje základné filozofické aj výtvarné presvedčenie, svoj osobný výtvarný štýl.
Tvárou v tvár smrti priateľa vynárajú sa spomienky. Hromady spomienok. Napríklad na letný deň, keď sa pred Kompánkovým domom hore na kopci hrajú deti s urasteným írskym setrom Redom a Vlado sa skláňa nad skicárom...
O Kompánkovi sa v 60. rokoch hovorilo, že je to európsky sochár. Dnes sa to už naisto vie. Iného takého táto krajina nemá. Bol to vitálny a originálny umelec. Povaha jeho sochárskej individuality, jej hlbokej zakorenenosti v individualite vlastného národa, ktorú svojímdielom vyzdvihoval, je zjavná v malých drevených zvieracích soškách-hračkách, vo veľkých geometrických skulptúrach i na obrazoch, trebárs na tom, čo vyzerá ako zložité drevené ihrisko.
Kruh každého ľudského života sa raz uzavrie. Ten Kompánkov sa uzavrel 21. januára tohto roku. Odišiel v zime. Miloval ju, bola mu zdrojom podnetov. Krajina ukrytá pod snehom, tmavé je len to, čo stojí kolmo. Predmety sa mu pred vnútorným zrakom menili na sochy: „vidlice postáv zapichnuté do dverí“, „ploty ukrižované pri cestách“, „dedina zarámovaná v doskách, prederavená štrbinami krívd“.
Lúčime sa so sochárom. Lúčime sa s rebelom, na akých sú tieto naše končiny chudobné. Ale neosameli sme. Zostáva nám dielo výnimočného umelca.  

Autorka je výtvarná kritička.

Vladimír Kompánek
sa narodil 28.10.1927 v Rajci v rodine rezbára. Študoval v Bratislave na Vysokej škole technickej u prof. G. Mallého a J. Mudrocha a na Vysokej škole výtvarných umení u prof. D. Milleho a J. Kostku. Roku 1967 bol spoluzakladateľom Skupiny  Mikuláša Galandu. Aj on, podobne ako viacerí z jeho vrstovníkov-galandovcov, Milan Paštéka, Milan Laluha, Pavol Tóth, Andrej Rudavský, sa usídlil v Bratislave. V rokoch 1964 a 1966 sa zúčastnil na Bienále výtvarného umenia v Benátkach, v 1967 reprezentoval Československo na EXPO v Montreale a roku 1970 na EXPO v Osake. V rokoch normalizácie však nositelia politickej moci nemálo z jeho diel odstránili z verejných priestranstiev a niektoré aj fyzicky zničili.  V roku 1989 patril k prvým, ktorí sa s vervou zapojili do veľkých spoločensko-politických zmien.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite