Vladimír Kompánek bol rebel od samého počiatku. Nevenoval sa výlučne sochárstvu. Maľoval a kreslil už ako malý chlapec, bez prestania, aj vtedy, keď ako sochár prežíval chvíle neistoty. Voľný pohyb ruky, ktorá bezprostredne sledovala pohyb oka a vedomia, približoval kresbu k aktu písania. No neboli tu nijaké teórie, nijaké úvahy o umení. Len dojmy z vnímania krajiny a ľudí v nej, útržky spomienok, útržky života.
Vladimír Kompánek si zavčasu uvedomil, že jeho prirodzenosť nie je modelárska, že necíti hmotu plasticky, ale skôr opačne, ako fyzikum dané a neprekonateľné. Od začiatku bolo pre neho dôležité jedno: nestanovil si problém od základu sochársky. Už v jeho najstarších figúrach ženičiek vo vlniakoch, v jeho predškolských olejoch a raných kresbách je čosi dôverné, chuť vysloviť sa básnicky a existenciálne. Nie náhodou boli jeho prvými „učiteľmi“ okrem Cézanna a Fullu aj takí maliari ako Pieter Brueghel starší a Rouault.
Je rozdiel medzi ranou jednoduchosťou Kompánkových sôch a ich konečnou zrelou a voľnou prostotou. Sprvoti to bol spôsob, metóda, po čase skôr cieľ hlboko zakorenený v umelcovom podvedomí. Lenže skôr, ako sa k tomuto cieľu priblížil, musela ho od neho odvádzať vlastná zvedavosť a prirodzený nepokoj mladosti. Našťastie si dožičil dosť pravej samoty a pravého sebapoznávania. S podobnou exaktnosťou a podobnou pokorou, s akými kedysi hľadel Cézanne na misu s jablkami, pozoroval Kompánek predmety a formy, ktoré dôverne poznal, bol s nimi v každodennom styku od detstva. Tento domáci svet rozochvel časom najhlbšie vrstvy jeho osobnosti, stal sa pre neho priam vecou erosu, z neho čerpal svoje základné filozofické aj výtvarné presvedčenie, svoj osobný výtvarný štýl.
Tvárou v tvár smrti priateľa vynárajú sa spomienky. Hromady spomienok. Napríklad na letný deň, keď sa pred Kompánkovým domom hore na kopci hrajú deti s urasteným írskym setrom Redom a Vlado sa skláňa nad skicárom...
O Kompánkovi sa v 60. rokoch hovorilo, že je to európsky sochár. Dnes sa to už naisto vie. Iného takého táto krajina nemá. Bol to vitálny a originálny umelec. Povaha jeho sochárskej individuality, jej hlbokej zakorenenosti v individualite vlastného národa, ktorú svojímdielom vyzdvihoval, je zjavná v malých drevených zvieracích soškách-hračkách, vo veľkých geometrických skulptúrach i na obrazoch, trebárs na tom, čo vyzerá ako zložité drevené ihrisko.
Kruh každého ľudského života sa raz uzavrie. Ten Kompánkov sa uzavrel 21. januára tohto roku. Odišiel v zime. Miloval ju, bola mu zdrojom podnetov. Krajina ukrytá pod snehom, tmavé je len to, čo stojí kolmo. Predmety sa mu pred vnútorným zrakom menili na sochy: „vidlice postáv zapichnuté do dverí“, „ploty ukrižované pri cestách“, „dedina zarámovaná v doskách, prederavená štrbinami krívd“.
Lúčime sa so sochárom. Lúčime sa s rebelom, na akých sú tieto naše končiny chudobné. Ale neosameli sme. Zostáva nám dielo výnimočného umelca.
Autorka je výtvarná kritička.
Vladimír Kompánek sa narodil 28.10.1927 v Rajci v rodine rezbára. Študoval v Bratislave na Vysokej škole technickej u prof. G. Mallého a J. Mudrocha a na Vysokej škole výtvarných umení u prof. D. Milleho a J. Kostku. Roku 1967 bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Aj on, podobne ako viacerí z jeho vrstovníkov-galandovcov, Milan Paštéka, Milan Laluha, Pavol Tóth, Andrej Rudavský, sa usídlil v Bratislave. V rokoch 1964 a 1966 sa zúčastnil na Bienále výtvarného umenia v Benátkach, v 1967 reprezentoval Československo na EXPO v Montreale a roku 1970 na EXPO v Osake. V rokoch normalizácie však nositelia politickej moci nemálo z jeho diel odstránili z verejných priestranstiev a niektoré aj fyzicky zničili. V roku 1989 patril k prvým, ktorí sa s vervou zapojili do veľkých spoločensko-politických zmien.
Vladimír Kompánek si zavčasu uvedomil, že jeho prirodzenosť nie je modelárska, že necíti hmotu plasticky, ale skôr opačne, ako fyzikum dané a neprekonateľné. Od začiatku bolo pre neho dôležité jedno: nestanovil si problém od základu sochársky. Už v jeho najstarších figúrach ženičiek vo vlniakoch, v jeho predškolských olejoch a raných kresbách je čosi dôverné, chuť vysloviť sa básnicky a existenciálne. Nie náhodou boli jeho prvými „učiteľmi“ okrem Cézanna a Fullu aj takí maliari ako Pieter Brueghel starší a Rouault.
Je rozdiel medzi ranou jednoduchosťou Kompánkových sôch a ich konečnou zrelou a voľnou prostotou. Sprvoti to bol spôsob, metóda, po čase skôr cieľ hlboko zakorenený v umelcovom podvedomí. Lenže skôr, ako sa k tomuto cieľu priblížil, musela ho od neho odvádzať vlastná zvedavosť a prirodzený nepokoj mladosti. Našťastie si dožičil dosť pravej samoty a pravého sebapoznávania. S podobnou exaktnosťou a podobnou pokorou, s akými kedysi hľadel Cézanne na misu s jablkami, pozoroval Kompánek predmety a formy, ktoré dôverne poznal, bol s nimi v každodennom styku od detstva. Tento domáci svet rozochvel časom najhlbšie vrstvy jeho osobnosti, stal sa pre neho priam vecou erosu, z neho čerpal svoje základné filozofické aj výtvarné presvedčenie, svoj osobný výtvarný štýl.
Tvárou v tvár smrti priateľa vynárajú sa spomienky. Hromady spomienok. Napríklad na letný deň, keď sa pred Kompánkovým domom hore na kopci hrajú deti s urasteným írskym setrom Redom a Vlado sa skláňa nad skicárom...
O Kompánkovi sa v 60. rokoch hovorilo, že je to európsky sochár. Dnes sa to už naisto vie. Iného takého táto krajina nemá. Bol to vitálny a originálny umelec. Povaha jeho sochárskej individuality, jej hlbokej zakorenenosti v individualite vlastného národa, ktorú svojímdielom vyzdvihoval, je zjavná v malých drevených zvieracích soškách-hračkách, vo veľkých geometrických skulptúrach i na obrazoch, trebárs na tom, čo vyzerá ako zložité drevené ihrisko.
Kruh každého ľudského života sa raz uzavrie. Ten Kompánkov sa uzavrel 21. januára tohto roku. Odišiel v zime. Miloval ju, bola mu zdrojom podnetov. Krajina ukrytá pod snehom, tmavé je len to, čo stojí kolmo. Predmety sa mu pred vnútorným zrakom menili na sochy: „vidlice postáv zapichnuté do dverí“, „ploty ukrižované pri cestách“, „dedina zarámovaná v doskách, prederavená štrbinami krívd“.
Lúčime sa so sochárom. Lúčime sa s rebelom, na akých sú tieto naše končiny chudobné. Ale neosameli sme. Zostáva nám dielo výnimočného umelca.
Autorka je výtvarná kritička.
Vladimír Kompánek sa narodil 28.10.1927 v Rajci v rodine rezbára. Študoval v Bratislave na Vysokej škole technickej u prof. G. Mallého a J. Mudrocha a na Vysokej škole výtvarných umení u prof. D. Milleho a J. Kostku. Roku 1967 bol spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu. Aj on, podobne ako viacerí z jeho vrstovníkov-galandovcov, Milan Paštéka, Milan Laluha, Pavol Tóth, Andrej Rudavský, sa usídlil v Bratislave. V rokoch 1964 a 1966 sa zúčastnil na Bienále výtvarného umenia v Benátkach, v 1967 reprezentoval Československo na EXPO v Montreale a roku 1970 na EXPO v Osake. V rokoch normalizácie však nositelia politickej moci nemálo z jeho diel odstránili z verejných priestranstiev a niektoré aj fyzicky zničili. V roku 1989 patril k prvým, ktorí sa s vervou zapojili do veľkých spoločensko-politických zmien.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.