Andrej Hlinka nemohol vzbudzovať veľké sympatie v ľuďoch blízkych masarykovskému Hradu, ktorý bol pokrokársky, teda antikatolícky a československý.
Keď však skvelý český novinár Ferdinand Peroutka, blízky práve Masarykovmu kruhu, vydal svoju štúdiu Budování státu (časť „Začiatky česko-slovenského soužití“ zachytávajúca roky 1918 –1921), poctivo sa v nej snažil pochopiť Hlinkov vývoj. Peroutka mal rád psychologické portréty politikov a vždy skúmal motívy ich správania. Peroutka zaznamenáva, že Hlinka na jeseň 1918 dával „iste úprimne a srdečne“ najavo radosť z vývoja vecí, zo slobody, zo spojenia s Čechmi v samostatnom štáte. Ocenil, že bol to práve Hlinka, kto kňazom rozosielal obežníky s uistením, že československý štát je už nezvratnou skutočnosťou a že intrigy katolíckych kňazov proti tomu budú škodlivé katolíckej veci.
Potom však prišiel zlom v jeho správaní.
Peroutka naznačuje, že za zmenu v Hlinkovom naladení môže najmä Vavro Šrobár, ktorý dostal od Prahy plnú moc pre Slovensko. Šrobár svoju funkciu vykonával „bez diplomatizovania a bez úctivosti k niektorým citlivým ľuďom, ktorí práve úctivosť vyžadovali“. Časom si tak získal viac nepriateľov na Slovensku než ktokoľvek iný. Šrobár si rozdelil obyvateľstvo a politikov na živly spoľahlivé a nespoľahlivé. „Tých, ktorých považoval za nespoľahlivých, nemilosrdne odstavil. Je zrejme jeho historickou chybou, že zahrnul medzi podozrivých príliš mnoho ľudí a že, pokladajúc niektorých za nespoľahlivých a podľa toho s nimi zaobchádzajúc, prispel k tomu, aby sa naozaj stali nespoľahlivými. Nepokúsil sa o výchovu ľudí, ktorí snáď by za to stáli. Narážame tým, prirodzene, na jeho pomer k Hlinkovi,“ napísal Peroutka. Zaujímavý je aj jeho postreh, že keď slovenskí katolíci začali túžobne hovoriť o autonómii, nevyjadrovali tým spočiatku ani tak nechuť k Čechom, ako skôr túžbu zbaviť sa svojho nepriateľa Šrobára. Peroutka je presvedčený, že Šrobár podcenil aj Hlinkovu ctižiadostivosť, keď mu ponúkol iba miesto referenta pre katolícke veci. Tým ho vlastne urazil. Zavŕšil to ešte na porade v Žiline, kam prišiel aj Hlinka. Šrobár ho však vyzval, aby sa vzdialil z dôležitejšej časti rokovania, lebo ide o dôverné záležitosti. Peroutka poznamenáva, že prvú horkosť Hlinkovi nespôsobili Česi, ale Slováci. „Je otázkou, či sa nemala viacej šetriť jeho hrdosť v záujme československej jednoty, pre ktorú nebolo bez významu, ako sa tento muž k nej postaví,“ tvrdí Peroutka.
.eč
Keď však skvelý český novinár Ferdinand Peroutka, blízky práve Masarykovmu kruhu, vydal svoju štúdiu Budování státu (časť „Začiatky česko-slovenského soužití“ zachytávajúca roky 1918 –1921), poctivo sa v nej snažil pochopiť Hlinkov vývoj. Peroutka mal rád psychologické portréty politikov a vždy skúmal motívy ich správania. Peroutka zaznamenáva, že Hlinka na jeseň 1918 dával „iste úprimne a srdečne“ najavo radosť z vývoja vecí, zo slobody, zo spojenia s Čechmi v samostatnom štáte. Ocenil, že bol to práve Hlinka, kto kňazom rozosielal obežníky s uistením, že československý štát je už nezvratnou skutočnosťou a že intrigy katolíckych kňazov proti tomu budú škodlivé katolíckej veci.
Potom však prišiel zlom v jeho správaní.
Peroutka naznačuje, že za zmenu v Hlinkovom naladení môže najmä Vavro Šrobár, ktorý dostal od Prahy plnú moc pre Slovensko. Šrobár svoju funkciu vykonával „bez diplomatizovania a bez úctivosti k niektorým citlivým ľuďom, ktorí práve úctivosť vyžadovali“. Časom si tak získal viac nepriateľov na Slovensku než ktokoľvek iný. Šrobár si rozdelil obyvateľstvo a politikov na živly spoľahlivé a nespoľahlivé. „Tých, ktorých považoval za nespoľahlivých, nemilosrdne odstavil. Je zrejme jeho historickou chybou, že zahrnul medzi podozrivých príliš mnoho ľudí a že, pokladajúc niektorých za nespoľahlivých a podľa toho s nimi zaobchádzajúc, prispel k tomu, aby sa naozaj stali nespoľahlivými. Nepokúsil sa o výchovu ľudí, ktorí snáď by za to stáli. Narážame tým, prirodzene, na jeho pomer k Hlinkovi,“ napísal Peroutka. Zaujímavý je aj jeho postreh, že keď slovenskí katolíci začali túžobne hovoriť o autonómii, nevyjadrovali tým spočiatku ani tak nechuť k Čechom, ako skôr túžbu zbaviť sa svojho nepriateľa Šrobára. Peroutka je presvedčený, že Šrobár podcenil aj Hlinkovu ctižiadostivosť, keď mu ponúkol iba miesto referenta pre katolícke veci. Tým ho vlastne urazil. Zavŕšil to ešte na porade v Žiline, kam prišiel aj Hlinka. Šrobár ho však vyzval, aby sa vzdialil z dôležitejšej časti rokovania, lebo ide o dôverné záležitosti. Peroutka poznamenáva, že prvú horkosť Hlinkovi nespôsobili Česi, ale Slováci. „Je otázkou, či sa nemala viacej šetriť jeho hrdosť v záujme československej jednoty, pre ktorú nebolo bez významu, ako sa tento muž k nej postaví,“ tvrdí Peroutka.
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.