A tak som prišiel na to, že tí, čo na to majú, nakupujú to, čo nutne nepotrebujú, ale kupujú to, lebo sa to predáva. To je princíp. Takže radšej na to, čo nepotrebujem, nebudem mať, než aby som nakupoval to, čo nepotrebujem, lebo na to mám. Dúfam, že si ma pochopil. Takže – išiel som do supermarketu, pred ktorým postávajú bezdomovci a žobrú o pár centov, väčšinou na jedlo, lebo to asi zaberá, predsa tam nebude stáť a pýtať si na pivo. Niektorí len mlčky prosebne hľadia, niektorí hľadia vyčítavo, aby si si uvedomil, že ak nemajú na pivo, tak za to môžeš ty. A niektorí sa aj prihovoria. Tak ako ten, čo ku mne pristúpil. „Mohli by ste ma podporiť?“ To znelo dôstojne, lebo iní hovoria „už dva dni som nejedol“ a páchne z nich ako zo suda. „Mohli by ste ma podporiť“ znie skoro ako úradná žiadosť, akurát ústna, nie písomná. Takže on: „mohli by ste ma podporiť“ a ja: „nemohol“. Jednak sa mi nechcelo, jednak som nemal drobné a bolo by mi trápne pýtať sa ho, či mi nemá rozmeniť. Takže ja: „nemohol“. A tu on nečakane: „a dôvod?“ Takže to fakt bola úradná žiadosť a ak som jej nechcel vyhovieť, musel som, podľa predpisov, udať dôvod. A ja som bol v rozpakoch, lebo na tie dôvody, ktoré som uviedol o pár riadkov vyššie som v tom prekvapení zabudol. Nehovoriac o tom, že na úradnú žiadosť o podporu sa nehodí odpovedať „nechce sa mi“. Išiel som ďalej. A čo je príznačné, mal som pocit viny. Odmietol som žiadosť o podporu bez udania dôvodu. Myslím na to už dva dni, ale pocit viny, našťastie, slabne. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.