Má zaplatiť Fico?

Najprv pár slov k slávnemu Ústavnému súdu. Ešte pred oslavnými rečami o strážcovi ústavnosti, ktorý si konečne splnil svoju úlohu, je nevyhnutné povedať toto – rozhodnutie prišlo neskoro, dokonca až po zmene vlády, a v tom zmysle je alibistické a zbabelé. Bolo predsa jasné, že oba Ficove zákony, vyvlastňovací aj ten, čo zakázal zdravotným poisťovniam zisk, sú v rozpore so základnými princípmi Ústavy a majú tiež spôsobilosť zapríčiniť veľké škody, a to okamžite po ich prijatí. Takže namieste bolo urýchlené konanie slovutného súdu, a nie pohodlné vyčkávanie, či príde iná vláda, ktorá bude s protiústavnosťou Ficových zákonov rada súhlasiť. V tom Ústavný súd žalostne zlyhal a nesie preto spoluzodpovednosť za všetky pokuty a penále, ktoré bude teraz Slovensko musieť zaplatiť. Ale nebuďme neskromní – v našich pomeroch je úspechom už takéto správanie sudcovského stavu. Zlá motivácia, zlý čas, ale aspoň užitočný verdikt.
Až teraz čosi k samotným verdiktom. Po prvé – rozhodnutie Ústavného súdu, že rozumný záujem štátu (a stavba jedinej diaľnice je rozumný záujem štátu) nemôže byť nadradený ústavným právam jednotlivca, je až neuveriteľne skvelý precedens. V spore štátu a jeho buldozérov voči bezmocnému záhradkárovi zvíťazil – záhradkár! Odteraz sa teda musí premiér, minister aj diaľničná spoločnosť skúsiť s majiteľmi pôdy dohodnúť, inak si musí diaľnica nájsť inú trasu. Poklona patrí tým právnikom a tým poslancom bývalej opozície, ktorí Ficov vyvlastňovací zákon napadli a pohnali ho pred Ústavný súd. Týmto verdiktom je krehká sloboda každého z nás opäť o čosi pevnejšia. Naozaj tlieskame.
Po druhé – rozhodnutie Ústavného súdu, že zakázať zisk súkromným zdravotným poisťovniam nemôže ani socialistická vláda s obrovskou podporou verejnosti, je fantastická brzda v tejto rovnostárskej a závistlivej krajine. Znamená, že podnikateľ si je na Slovensku opäť o čosi istejší a prízrak štátneho plánovania či dokonca znárodňovania je opäť o čosi vzdialenejší. Nie je vyhraté, ale padol dôležitý gól. Opäť tlieskame všetkým právnikom a poslancom, ktorí sa o to pričinili.
A až teraz k pôvodnej otázke – kto teraz zaplatí škody, ktoré z ficovských zákonov po rozhodnutí Ústavného súdu vzídu? Kto sa má zložiť na postihnutých občanov, ktorým skrížila život diaľnica, a kto na poisťovne, ktorým vtrhol do podnikania vírus Smeru?
Kým odpoviem, jedna poznámka. Fakt, že poslanec Fico odmietol pred Ústavným súdom obhajovať vlastné zákony, je dôležitejší, než všetko ostatné. Je to priznanie populistu a slabocha, ktoré už nepotrebuje komentár. A teraz odpoveď – na občanov aj na zdravotné poisťovne sa zložíme my všetci, a je to tak správne. Žiadny Smer, žiadna bývalá koalícia, žiadny expremiér to nemá zaplatiť, nie, my všetci to máme zaplatiť. Pretože my všetci sme Slovensko. A Slovensko sa v roku 2006 väčšinovo zhodlo na Ficovi, Mečiarovi a Slotovi. Takí sme boli. Možnosť zvoliť si vládu, niekedy aj zlú vládu, je krásna sloboda, ale jej odvrátenou stranou sú dôsledky. A tie sú občas, ako napríklad teraz, škaredé. Ak by sme sa im teraz chceli vyhnúť, a zosobniť škody Smeru, išli by sme proti základom vlastnej slobody. Kým budeme ctiť dohodu z roku 1989, že vo voľbách rozhoduje väčšina, dovtedy budeme musieť zniesť, že ak si občas väčšina zvolí zle, dôsledky bude niesť aj menšina.
Hnev na dva pochabé zákony bývalej vlády a ich ničivé dôsledky je, samozrejme, namieste. Ale riešením nie je presunúť účet na Súmračnú. Naopak – ak sa to nemá opakovať, treba najprv účet spoločne zaplatiť a až potom rozhorčene kričať, najlepšie až do volieb, že všetci platíme za Súmračnú.