Egypt sa zdá ďaleko, akoby sa nás okrem dovoleniek ani netýkal. Ale týka. Dokonca omnoho viac, než inak veľmi dôležitý Irak či Afganistan. Táto 80-miliónová krajina je nielen dedičom veľkej civilizácie, ale najmä kľúčom k mieru Izraela s okolím. A mier Izraela s okolím je životným záujmom celého Západu vrátane Slovenska. Preto je dianie v Egypte v istom zmysle ešte dôležitejšie, než hlboká kríza eura.
Čo sa vlastne deje? Správa, že Mubarakova rodina má majetok v hodnote približne 30 miliárd eur, je jednou z dvoch ciest, ako sa dá pochopiť hnev ulíc dnešného Egypta. Tou druhou je dlhoročný stav, v ktorom je masovo obľúbené Moslimské bratstvo, okrem iného pomáhajúce chudobným, v Egypte oficiálne zakázané práve Mubarakom, ktorý vieru iba predstiera.
Najprv k tomu rozprávkovému majetku – ako je možné, že taký zlodej a diktátor, ako je Mubarak, je tak dlho vládcom Egypta, dokonca s podporou Západu? Prečo by len zlomok z Mubarakových činov stačil na západné väzenie, no znamenal egyptské výslnie? Prečo boli po celý ten čas na verejnom pranieri Západu Husajn, Kádaffi či Ahmedínedžád, no Mubarak nie?
Pretože Mubarak, pri všetkých svojich hriechoch, bol zárukou stability, pokračovateľom Sadatovej mierovej zmluvy s Izraelom a hrádzou k možnému nástupu islamských fanatikov.
To bolo pre Západ, najmä pre USA, až dodnes dostatočným dôvodom nielen na zatváranie očí, ale aj pre priamu vojenskú a finančnú podporu diktátora Egypta. Kritici Ameriky to označujú za dvojaký meter či pokrytectvo. Lenže Západ mal len dve možnosti – nechať Egypt padnúť do rúk fundamentalistov a ohroziť nielen Izrael, ale aj mier v celej oblasti, alebo desaťročia podporovať Mubaraka, a ohrozovať tým vlastné meno a povesť v očiach celého moslimského sveta. Zvolil druhú možnosť. Výzvy a snahy amerických politikov, aby Mubarak skúšal zaviesť aspoň čiastočné reformy a viac rešpektoval ľudské práva, padali ako hrach na stenu – Mubarak sa vždy opýtal, či chcú Američania radšej fundamentalistov. Nakoniec Západ uprednostnil Mubaraka takého, aký bol, a fungovalo to.
Teraz to však fungovať prestalo. Mubarak si okrem udržiavania stability rýchlo osvojil všetky neduhy západných politikov. Podľahol korupcii, dvojtvárnosti, žil odtrhnutý od ľudí vlastnej krajiny, ešte aj náboženstvo používal najmä účelovo. A tak rástla nielen nechuť k jeho režimu, ale aj popularita opozície vrátane najväčších moslimských radikálov, ktorí v Káhire vyučujú nebezpečnú karikatúru islamu.
A tu sme pri druhom kľúčovom faktore súčasného pohybu. Dlhodobo zakazované Moslimské bratstvo si roky získavalo popularitu nielen oprávnenou kritikou skorumpovaného režimu, ale aj úprimným dôrazom na islam a tiež sociálnou zložkou svojho programu. Každý Egypťan mal aj vďaka zakazovanému Bratstvu dve možnosti – voliť pokoj a uspokojiť sa s Mubarakom, a tým aj s korupciou a úpadkom verejných mravov, alebo voliť zmenu, a tým aj riziko násilia a neslobodného režimu podobného možno až Talibanu.
Zdá sa, že Egypt sa práve rozhodol.
Naši priatelia demokracie jasajú, ale nemali by byť prirýchli. Už len to, že dnešné dianie v Egypte privítal režim v Iráne, hovorí za veľa. Áno, skazený Mubarak odchádza, ale to, čo prichádza, nevyzerá dobre. El Baradej je salónny politik, nie mocenská alternatíva, a Moslimské bratstvo, ktoré ašpiruje na líderstvo, sa už vyjadrilo, že mierová zmluva s Izraelom by mala byť zrušená. Aj preto sú demokrati v Izraeli skôr na strane Mubaraka. Nie pre jeho korupciu, pre vlastný pud sebazáchovy. Treba ich len pozornejšie počúvať.
Egypt je dnes ohniskom sveta, z ktorého sa ozýva fundamentálna otázka pre celý Západ – ako chcete zachovať stabilitu sveta, keď lídri, ktorých v našom, moslimskom svete podporujete, sú vždy znova skorumpovaní a nábožensky odcudzení? My potrebujeme modernizáciu islamu, a vy?
Čo sa vlastne deje? Správa, že Mubarakova rodina má majetok v hodnote približne 30 miliárd eur, je jednou z dvoch ciest, ako sa dá pochopiť hnev ulíc dnešného Egypta. Tou druhou je dlhoročný stav, v ktorom je masovo obľúbené Moslimské bratstvo, okrem iného pomáhajúce chudobným, v Egypte oficiálne zakázané práve Mubarakom, ktorý vieru iba predstiera.
Najprv k tomu rozprávkovému majetku – ako je možné, že taký zlodej a diktátor, ako je Mubarak, je tak dlho vládcom Egypta, dokonca s podporou Západu? Prečo by len zlomok z Mubarakových činov stačil na západné väzenie, no znamenal egyptské výslnie? Prečo boli po celý ten čas na verejnom pranieri Západu Husajn, Kádaffi či Ahmedínedžád, no Mubarak nie?
Pretože Mubarak, pri všetkých svojich hriechoch, bol zárukou stability, pokračovateľom Sadatovej mierovej zmluvy s Izraelom a hrádzou k možnému nástupu islamských fanatikov.
To bolo pre Západ, najmä pre USA, až dodnes dostatočným dôvodom nielen na zatváranie očí, ale aj pre priamu vojenskú a finančnú podporu diktátora Egypta. Kritici Ameriky to označujú za dvojaký meter či pokrytectvo. Lenže Západ mal len dve možnosti – nechať Egypt padnúť do rúk fundamentalistov a ohroziť nielen Izrael, ale aj mier v celej oblasti, alebo desaťročia podporovať Mubaraka, a ohrozovať tým vlastné meno a povesť v očiach celého moslimského sveta. Zvolil druhú možnosť. Výzvy a snahy amerických politikov, aby Mubarak skúšal zaviesť aspoň čiastočné reformy a viac rešpektoval ľudské práva, padali ako hrach na stenu – Mubarak sa vždy opýtal, či chcú Američania radšej fundamentalistov. Nakoniec Západ uprednostnil Mubaraka takého, aký bol, a fungovalo to.
Teraz to však fungovať prestalo. Mubarak si okrem udržiavania stability rýchlo osvojil všetky neduhy západných politikov. Podľahol korupcii, dvojtvárnosti, žil odtrhnutý od ľudí vlastnej krajiny, ešte aj náboženstvo používal najmä účelovo. A tak rástla nielen nechuť k jeho režimu, ale aj popularita opozície vrátane najväčších moslimských radikálov, ktorí v Káhire vyučujú nebezpečnú karikatúru islamu.
A tu sme pri druhom kľúčovom faktore súčasného pohybu. Dlhodobo zakazované Moslimské bratstvo si roky získavalo popularitu nielen oprávnenou kritikou skorumpovaného režimu, ale aj úprimným dôrazom na islam a tiež sociálnou zložkou svojho programu. Každý Egypťan mal aj vďaka zakazovanému Bratstvu dve možnosti – voliť pokoj a uspokojiť sa s Mubarakom, a tým aj s korupciou a úpadkom verejných mravov, alebo voliť zmenu, a tým aj riziko násilia a neslobodného režimu podobného možno až Talibanu.
Zdá sa, že Egypt sa práve rozhodol.
Naši priatelia demokracie jasajú, ale nemali by byť prirýchli. Už len to, že dnešné dianie v Egypte privítal režim v Iráne, hovorí za veľa. Áno, skazený Mubarak odchádza, ale to, čo prichádza, nevyzerá dobre. El Baradej je salónny politik, nie mocenská alternatíva, a Moslimské bratstvo, ktoré ašpiruje na líderstvo, sa už vyjadrilo, že mierová zmluva s Izraelom by mala byť zrušená. Aj preto sú demokrati v Izraeli skôr na strane Mubaraka. Nie pre jeho korupciu, pre vlastný pud sebazáchovy. Treba ich len pozornejšie počúvať.
Egypt je dnes ohniskom sveta, z ktorého sa ozýva fundamentálna otázka pre celý Západ – ako chcete zachovať stabilitu sveta, keď lídri, ktorých v našom, moslimskom svete podporujete, sú vždy znova skorumpovaní a nábožensky odcudzení? My potrebujeme modernizáciu islamu, a vy?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.