Prípravy na župné voľby boly ešte dôkladnejšie. Hlinka videl, že hlavne východné Slovensko musí byť privedené pod autonomistický prápor. Pôdu v Zemplíne a Šariši už bol preoral, teraz, pred župnými voľbami, započal útok na metropolu východného Slovenska, na Košice.
Zahlásil tam na 22. septembra 1923 ľudové shromaždenie, ktoré košický sekretariát strany dôkladne pripravil. Doviedol vidiek a rodobrancov. Ale i protivná strana sa pripravila. Dňami pred Hlinkovým príchodom do Košíc štvali exponovaných českých železničiarov, úradníkov, aby Hlinkovi v Košiciach nedovolili hovoriť. Sekretariáty vládnych strán lepily plakáty, rozhadzovaly letáky, svolávaly svojich prívržencov a títo v tisícoch došli na nádražie v Košiciach. Privítali Hlinku s krikom a nadávkami, keď sostupoval s vlaku.
Hlinka sa nebál. Jeho verní obklopili ho telo k telu a tak ho voviedli do Košíc za úžasného revu sto a sto naštvaných ľudí.
Zástupy došly k Schalkházu, kde bola prenajatá veľká sieň na shromaždenie. Táto čoskoro bola zaliata pokrikujúcim davom. Hlinku obtočili rodobranci, pravda, bez čiernych košiel, lebo ich nosenie bolo už zakázané, ale pred presilou museli ustúpiť. Hlinka bol by tu prišiel o život. So svojím sprievodom musel sa utiahnuť do hotelovej izby. Medzitým povstala bitka medzi rodobrancami a naštvaným davom. Ján Hanušovský, roľník z Ťahaniec, ktorý prvý privítal v Košiciach svojho vodcu Hlinku, bol tak ubitý, že na chodbe Schalkházu vypustil dušu svoju. Dokonal a to rozľútilo prítomných ľudákov do ďalšieho boja. Chceli vyčistiť sieň, ale nedalo sa. Tisícové zástupy exponovaných boly silnejšie. U Hlinku v hotelovej izbe zjavily sa čoskoro zástupci úradov a legionárstva. Predložili Hlinkovi ultimátum: – Okamžite musí opustiť Košice, ináč za jeho života a ďalšie krviprelievanie nik neručí. Čo mal urobiť Hlinka? Vyprosil si takéto zaobchodenie. Je Slovákom a prišiel medzi Slovákov. Je poslancom a prišiel medzi svojich voličov. Úrady musia zabezpečiť voľnosť jeho prejavu. Nešlo to. Hlinka sa dal konečne nahovoriť a vybral sa na nádražie. Odprevádzali ho poslanci a senátori, rodobranci, skupina legionárov a okolo toho všetkého policajti pešo i na koňoch. Po uliciach stálo tisíce ľudu, Maďari sa usmievali a exponovaní pľuli na Hlinku a volali mu na hanbu, kým neodišiel utýraný, bledý a vyčerpaný na nádražie. Najbližším vlakom potom odcestoval do Ružomberka, odprevádzaný sborovými výkrikmi: hanba mu!
.z knihy Karola Sidora: Andrej Hlinka
Zahlásil tam na 22. septembra 1923 ľudové shromaždenie, ktoré košický sekretariát strany dôkladne pripravil. Doviedol vidiek a rodobrancov. Ale i protivná strana sa pripravila. Dňami pred Hlinkovým príchodom do Košíc štvali exponovaných českých železničiarov, úradníkov, aby Hlinkovi v Košiciach nedovolili hovoriť. Sekretariáty vládnych strán lepily plakáty, rozhadzovaly letáky, svolávaly svojich prívržencov a títo v tisícoch došli na nádražie v Košiciach. Privítali Hlinku s krikom a nadávkami, keď sostupoval s vlaku.
Hlinka sa nebál. Jeho verní obklopili ho telo k telu a tak ho voviedli do Košíc za úžasného revu sto a sto naštvaných ľudí.
Zástupy došly k Schalkházu, kde bola prenajatá veľká sieň na shromaždenie. Táto čoskoro bola zaliata pokrikujúcim davom. Hlinku obtočili rodobranci, pravda, bez čiernych košiel, lebo ich nosenie bolo už zakázané, ale pred presilou museli ustúpiť. Hlinka bol by tu prišiel o život. So svojím sprievodom musel sa utiahnuť do hotelovej izby. Medzitým povstala bitka medzi rodobrancami a naštvaným davom. Ján Hanušovský, roľník z Ťahaniec, ktorý prvý privítal v Košiciach svojho vodcu Hlinku, bol tak ubitý, že na chodbe Schalkházu vypustil dušu svoju. Dokonal a to rozľútilo prítomných ľudákov do ďalšieho boja. Chceli vyčistiť sieň, ale nedalo sa. Tisícové zástupy exponovaných boly silnejšie. U Hlinku v hotelovej izbe zjavily sa čoskoro zástupci úradov a legionárstva. Predložili Hlinkovi ultimátum: – Okamžite musí opustiť Košice, ináč za jeho života a ďalšie krviprelievanie nik neručí. Čo mal urobiť Hlinka? Vyprosil si takéto zaobchodenie. Je Slovákom a prišiel medzi Slovákov. Je poslancom a prišiel medzi svojich voličov. Úrady musia zabezpečiť voľnosť jeho prejavu. Nešlo to. Hlinka sa dal konečne nahovoriť a vybral sa na nádražie. Odprevádzali ho poslanci a senátori, rodobranci, skupina legionárov a okolo toho všetkého policajti pešo i na koňoch. Po uliciach stálo tisíce ľudu, Maďari sa usmievali a exponovaní pľuli na Hlinku a volali mu na hanbu, kým neodišiel utýraný, bledý a vyčerpaný na nádražie. Najbližším vlakom potom odcestoval do Ružomberka, odprevádzaný sborovými výkrikmi: hanba mu!
.z knihy Karola Sidora: Andrej Hlinka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.