.blázni, sú to úplní blázni. Nestačí im násilie na ulici, zachytené v kmitajúcich televíznych kamerách, agresívni promubarakovskí ozbrojenci prenikajú do hotelov a pátrajú po novinároch. Chcú sa zbaviť nepohodlných svedkov. Je noc zo štvrtka na piatok. Agentúry a médiá chrlia desivé správy. Tí reportéri a fotografi, mnohí „ostrieľaní“ vojnami a revolúciami, si podobné útoky voči sebe v takomto rozsahu nepamätajú. Cudzinci z krajiny hromadne utekajú.
.masaker
Švédskeho reportéra stanice SVT vážne dobodali, je v kritickom stave v nemocnici. Ráno zatkli a hodinu vypočúvali štáb Českej televízie. Reportérka Hospodářských novín sa pred násilníkmi ukryla v hoteli. Korešpondenta dánskej televízie skupina mužov zbila priamo vo chvíli, keď hovoril pred kamerou v živom vysielaní. Agentúre Reuters vymlátili tyčami okná kancelárie. Skúsená reportérka Lidových novín Petra Procházková za dramatických okolností zachraňovala z rúk dvoch skupín, ktoré ich obkľúčili v aute – pro a protimubarakovských – kolegyňu Kateřinu Šafaríkovú z Respektu, až ich napokon taxík obidve odviezol do bezpečia. Škaredo dopadla dubajská televízia Al-Arabija: jej regionálna pobočka bola zničená a niekoľko novinárov skončilo brutálne zbitých.
Fotograf „lidoviek“ František Vlček sa stratil kolegom vo chvíli, keď ho rozzúrený dav vytiahol z taxíka. Vyšmykol sa im a bežal k neďaleko stojacim vojakom: tí ho odviezli na provizórnu základňu do dvora akéhosi domu, kde boli ďalší novinári. Správali sa k nemu celkom slušne, tajný policajt však tvrdil, že hľadá „špiónov“. Vlček sa potom taxíkom pokúšal dostať na letisko. Nedorazil. Na východe Káhiry ho opäť zadržali vojaci. „Som ok,“ odkázal cez SMS.
S fotografom Reflexu Janom Šibíkom sme v minulosti prešli viaceré miesta konfliktov. Kosovo1999, Gaza 2003. V stredu mi Honza do telefónu hovorí, že je zle: „Okolo mňa ťahali jedného novinára za druhým. Na začiatku som dostal od policajta drevenou tyčou. Niekoľkokrát som bol terčom útoku. Našťastie sa vždy našiel niekto, kto ma z tej skrumáže vytiahol a len do mňa kopli. Teraz je to pre médiá veľmi nebezpečné, lebo ľudia tu majú pocit, že „pečieme“ s odporcami Mubaraka.“ To sme v stredu netušili, že bude ešte horšie. Honza býval s kolegami v hoteli Odeon Palace blízko Tahríru (Námestie oslobodenia). Vo štvrtok večer dostal od kolegov echo, aby okamžite odtiaľ utiekol – blížila sa ozbrojená banda mubarakovcov. Chceli zaútočiť na novinárov, lebo vedeli, že majú zábery toho, čo sa deje. Honza chcel utiecť taxíkom, no nestihol. „Začali ma vyťahovať z auta. Som zvyknutý na mnohé veci, no toto bolo drsné. Mal som vo vrecku niekoľko stoviek eur, ktoré som vytiahol a kričal na nich, nech ma nechajú odíst na letisko. Pustili ma,“ opisuje Šibík dramatické scény, pri ktorých išlo o život.
.prezidenta to už nebaví
Reportéra CNN Andersona Coopera naháňal na Námestí oslobodenia zúrivý dav, bil ho do hlavy a útočil zo všetkých strán ako jedovaté osy – kamera všetko zaznamenala. Divák ešte nikdy nemal taký naliehavý, priam fyzický dotyk s revolúciou. A vydesenými divákmi sú v týchto chvíľach všetci. Aj lídri Západu, aj vládcovia arabských krajín, ktorí sa desia exportu ľudovej revolty, a divákom je určite aj Ahmedínedžád. Aj on sa bojí? Alebo sa teší?
Bývalá hviezda CNN, dnes ABC News Christiane Amanpourová sa lynčovaniu iba tak-tak vyhla. Predtým (alebo potom?) stihla navštíviť Prezidentský palác, kde bola v minulosti aspoň desaťkrát, pričom, ako hovorí, vždy sedela s Mubarakom v príjemnom rozhovore pri dobrej káve alebo čaji. Teraz našla toto miesto takmer prázdne, plné strachu a dusného mlčania. Osemdesiatdvaročný vládca jej ako jedinému zahraničnému novinárovi hovoril, že je po 62 rokoch vo verejných službách otrávený, že by už aj chcel odísť (možno to povedal drsnejšie), no nejde to, Egypt by podľa neho ovládol chaos. A že Obama je fajn chlapík, no nepozná mentalitu Egypťanov. Tento asketický vojak s odhadovaným skromným majetkom tridsať miliárd dolárov (na rozdiel od mladšieho syna Gamála, ktorý mal byť jeho nástupcom, no už je jasné, že nebude, nežije v prepychu) a bývalý pilot, schopný v zlomku sekundy vyhodnotiť situáciu, teraz zareagoval fatálne neskoro. Hrá vabank. „Tu som sa narodil, tu chcem byť aj pochovaný, neutečiem,“ povedal (v posledných trpkých chvíľach svojho úradu?) prezident. Zrejme sa úprimne cíti vlastencom a nechápe, ako škaredo sa k nemu teraz jeho ľud správa. Za nič na svete nechce dopustiť, aby stál Egypťan proti Egypťanovi. To sa však už stalo, žiaľ. Dostal ultimátum – dnešok je deň odchodu.
Je jasné, že Mubarak už situáciu nekontroluje. Je to vlastne výsmech. Príznačné bolo, keď na námestie neočakávane vtrhli z bočných ulíc na ťavách a na koňoch promubarakovskí stúpenci. Úderka kopytami a bičmi rozháňala vydesených demonštrantov, niektorých stihli zo zvierat strhnúť a domlátili ich. Iní priaznivci prezidenta zase strieľali ostrými na demonštrantov z neďalekého mosta na Níle. Armáda? Tá bola neutrálna, nanajvýš občas oddeľovala bojujúce strany. Kto však boli tí jazdci a strelci v civile? Policajti, ktorí sa týždeň predtým z ulíc zo strachu stiahli? Alebo väzni, ktorí ušli z väzníc? Takto vyzerá opora prozápadného prezidenta? Ak ničím iným, tak nasadením týchto násilníkov Mubarakov režim definitívne po desiatich dňoch protestov stratil aj zvyšky neartikulovanej podpory Západu.
.kto je tu dobrý a kto zlý?
Tento článok začínam písať v piatok predpoludním. O pár hodín, po pravidelnej veľkej modlitbe, bude jasné, či dav naplní smerom k prezidentovi hrozby, ktoré čoraz intenzívnejšie kričal Petre Procházkovej dva dni predtým mladík na jednej z bočných ulíc pri Námestí oslobodenia: „Musíme ho zabiť, inak neodíde.“ Ostatní súhlasili: „Hneď po piatkovej omši.“ Desivé. Kto je tu ten „dobrý“ a kto „zlý“? Toto však nie je kovbojka, absolútne zmizla deliaca čiara. A s ňou aj ilúzia, že vieme, na čom sme. Nevieme nič. Aj uhladený, no pre Egypťanov neznámy Muhamad Baradej už pochopil, že nekontrolovaná štiepna reakcia v spoločnosti môže mať ničivejšie dôsledky ako v jadrovej elektrárni. „Kriminálny režim sa dopúšťa kriminálnych činov. Obávam sa, že sa to zvrhne na krvavé kúpele,“ povedal Baradej BBC. Už sa stalo.
Prezident Obama a európski lídri vyzývajú v piatok ráno Mubaraka na pokojné, no okamžité odovzdanie moci viceprezidentovi Omarovi Sulejmanovi. Inými slovami, armáde a iným ozbrojeným zložkám, ktoré majú v prechodnom období doviesť krajinu do septembra k slobodným voľbám. Bez sarkazmu: tie obvykle v tomto regióne legalizujú patologické kreatúry. Nič duchaplnejšie však hra na demokraciu s autoritárskym vodcom, ktorý vládne s dvoma miliardami dolárov americkej pomoci ročne a represívnymi zložkami za chrbtom, neponúka. Na stranu egyptskej revolúcie, ktorá pritom stále nemá lídra (Washington Post píše, že ak sú v Egypte nejakí potenciálni vodcovia, tak ich naozaj nepoznáme) sa postavila aj barmská disidentka Aun Schan Su Ťij. A na demonštráciách v Káhire sa podľa AP objavil znak srbského protimiloševičovského študentského hnutia – biela zovretá päsť na čiernom pozadí.
Twitter, Facebook, internet, mobil. Ak niečo zásadne mení charakter moderných revolúcií, aj v arabských či iných moslimských krajinách (Irán), sú to tieto vymoženosti techniky. CNN priniesla zaujímavé porovnanie, podľa ktorého mobilné telefóny používa 68 percent Iráncov, 92 percent Tunisanov – a 69 percent Egypťanov. V krajine, kde musí pätina populácie vyžiť z dvoch dolárov na deň, je to pozoruhodný údaj. V množstve drastických fotografií z agentúr zaujal nenápadný záber na skupinu demonštrantov na Tahríre, ako si z prenosného zdroja energie dobíjajú mobily. Egyptská vláda spočiatku vypínala prístup na internet a mobilné siete: kým nepochopila, že si tým odreže od informácií aj svojich podporovateľov. A nebudú sa môcť koordinovať ani oni. V každom prípade, firmy sa vynašli. Napríklad Google pomáha obísť blokovanie internetovej stránky tým, že spustil špeciálnu službu, ktorá umožňuje poslať správy na sociálnu sieť Twitter vytočením telefónneho čísla a zanechaním odkazu. Tak, ako mnoho iných ľudí, aj my dychtivo sledujeme vývoj udalostí v Egypte a celý čas sme rozmýšľali, ako by sme mohli tamojším obyvateľom pomôcť," uviedol Google v pondelok na svojom oficiálnom blogu.
.dovládne?
Mubarak chce teda zomrieť vo svojej vlasti. Treba rešpektovať a oceniť, že zrejme neutečie z krajiny ako tuniský prezident Bin Alí a nebude ani prosiť o pomoc Američanov ako svojho času iránsky šach Réza Páhlaví. Slávny egyptský herec Omar Šarif pre BBC povedal, že Mubarak sa zo všetkého najviac bojí verejného poníženia. S tým súhlasí aj Češka Anna Janků, ktorá žije v Egypte štyridsat rokov a dôverne túto krajinu pozná. Pred dvoma mesiacmi sme sa stretli v Káhire, keď som pripravoval reportáž o Slovenke Kataríne Azabovej, ktorá tam dva roky hľadá svojho uneseného syna Adama.
„Treba si uvedomiť, že je to po prvé vojak. A potom, je to iba tretí prezident krajiny od roku 1952. Prvý, Násir, zomrel prirodzenou smrťou, na toho druhého, Sadata, spáchali atentát. Mubarak by bol prvý prezident, ktorý by odišiel nedobrovoľne, ktorého by vyhnali. To nikdy nedopustí,“ hovorí Janků a dodáva: „On je hrozne tvrdohlavý. Čím viac sa bude na neho naliehať, aby odišiel, tým sa viac zatne a povie: nepôjdem. Ja som túto krajinu bránil. Egypťania sú veľmi dobrí, no naivní ľudia. Mubarak, keď im emotívne hovoril, že sa tu narodil, nikdy odtiaľto neodíde a bude tu pochovaný, tak zahral na ich strunu. Ľudia už začali hovoriť, že si nezaslúži taký ponižujúci odchod.“
Janků hodnotí prvé dni revolty ako fantastické a mierové. Na Tahrír chodili aj rodiny s deťmi. Všetko sa zvrtlo, keď sa zmobilizovali najatí profesionálni bitkári. „Tieto metódy vládna Národná demokratická strana používala vždy. Políciu tu ľud nenávidí, za jej brutalitu, preto demonštranti v Káhire vypálili najmenej pätnásť policajných staníc,“ dodáva s tým, že tridsať rokov tu všetci čakali, kým Mubarak vymenuje viceprezidenta a „títo mladí“ to dosiahli za jeden deň.
.pustá, no preľudnená krajina
Tisícky Slovákov poznajú ako turisti iba jednu, vôbec nie pravú tvár Egypta: dovolenkové rezorty pri Červenom mori, odtrhnuté od skutočného života. Čo je však v tomto prípade „skutočný život“?
Predovšetkým, absolútnu väčšinu územia tejto kolísky civilizácií pokrýva nehostinná, neobývaná púšť. Osídlenie pri Níle (najmä delte rieky) sa nachádza na ploche veľkej asi ako Slovensko. Druhým kľúčovým faktom je počet obyvateľov. Pred dvoma storočiami žili v Egypte iba dva milióny ľudí, pred šestdesiatimi rokmi 21 miliónov, dnes 81 miliónov. Teda šestnástkrát viac ako u nás. Tretina populácie je negramotná. Ako pripomínajú svetové médiá, podporovatelia Mubaraka tvoria pestrú mozaiku. Od farmárov cez emancipované ženy na vysokých podpätkoch až po štátnych kariérnych zamestnancov, od úradníkov po policajtov. Všetkých spája túžba po stabilite, ktorú im prezident až doteraz zaručoval. A tiež istota, že s ním sa Egypt nestane islamistickým štátom.
Paradoxne, podobné pestré zloženie majú aj rady Mubarakových odporcov. Mnohí sa do miest schádzajú z vidieka, aby na jeho osobu premietli svoje frustrácie. Po 25. januári vyšli do ulíc Káhiry a ďalších veľkých miest desaťtisíce protestujúcich proti biede, nezamestnanosti či korupcii. Protesty organizované študentmi a opozičnými skupinami, od liberálnejších po fundamentalistické čiastočne inšpirovalo nedávne povstanie v Tunisku, ktoré vyústilo do zvrhnutia prezidenta Zína Abidína bin Alího. Iróniou je, že demonštrácie v Egypte sa začali v deň národného sviatku policajných síl. Tie sa však vzápätí veľmi rýchlo stiahli. Potvrdila to aj Katarína Azabová, ktorá je, verím, v bezpečí na českej ambasáde. Pred dvoma mesiaci sme bez obáv navštívili budovu polície na námestí Tahrír (dnes je vypálená), na obed sme zašli do neďalekého KFC (dnes slúžia ako ošetrovňa ranených).
.pod pyramídou
Píše sa rok 1998. Českým egyptológom sa podarilo otvoriť nevykradnutý sarkofág správcu faraónovho paláca, veľmoža Iufaa. Najväčší nález od objavu Tutanchamóna v roku 1922, veľká téma aj pre National Geographic Magazine: od roku 1943 ide o prvý objavený nevykradnutý hrob. S českým kolegom z Reflexu sme v Abúsíre, pár kilometrov od Káhiry, hosťami tímu profesora Miroslava Vernera.
Pripravujem sa na zostup po rebríku do útrob zeme. Vstup do kolmej šachty, smerujúcej k podzemného hrobu, je asi meter široký. „Komín“ je hlboký asi dvadsať metrov. Robotníci mi priväzujú kožený opasok. Do prvej tretiny je zostup v pohode, potom však rebrík, ktorý kopíruje stenu štôlne, prechádza do záklonu – nohy z neho vypadávajú. Po chvíľke dosiahnem pevnú zem. Ocitnem sa na začiatku betónového schodiska, asi desať metrov dlhého, ktoré asi v 40-stupňovom uhle smeruje k sarkofágu. To, čo uvidím, je mystický zážitok na celý život. Sarkofág leží vo vápencovom lôžku, jeho steny sú popísané tisíckami hieroglyfov. Egyptológovia, s klobúčikmi na štýl Indiana Jonesa, ich už niekoľko týždňov pri slabom svetle žiarovky prekresľujú na priehľadnú fóliu. Keď vyjdem na zemský povrch, profesor Verner hovorí o postrachu. Sú ním vykrádači hrobov. Ich nočné komandá vyzbrojené samopalmi prepadávajú púštne sklady archeologických expedícií. Ochrana jedným, dvoma mužmi nestačí. „Modlíme sa a ponáhľame sa, aby to už bolo v múzeu,“ povie profesor Verner.
Prečo to spomínam? Z Káhiry teraz prichádzajú správy o rabovaní, ktoré zasiahli aj vzácne archeologické vykopávky. Najprv v Egyptskom národnom múzeu na námestí Tahrír, kde polícia nezabránila tomu, že sa dovnútra dostalo asi päťdesiat ľudí. Tí zničili okrem iného dve múmie a 75 malých artefaktov. Lupiči vtrhli aj na archeologické náleziská na Abusírskych poliach a v Sakkáre, ako aj do hrobiek vysokých hodnostárov neďaleko od Džóserovej pyramídy. Svedkovia uvádzajú, že niektorí Egypťania bránili pamiatky pred vandalmi vlastným telom. Šéf českých egyptológov Miroslav Bárta uvádza, že prvoradým cieľom bude tento rok zachrániť, čo sa dá. „Nikto sa Egypťanom nemôže čudovať, množstvo ľudí tam žije na hranici životného minima. Rozkrádaním pamiatok si vylepšujú rodinný rozpočet,“ dodáva rezignovane Bárta. A ja si spomínam, ako mi pred trinástimi rokmi profesor Verner ukázal rodinné domy v okolí: „Viete, z čoho mali stavebný materiál? Z pyramíd!“ Nuž, dnešná civilizácia už dávno zabudla na svoju kolísku.
.bez alternatívy
V piatkové popoludnie je Námestie oslobodenia bez násilností, čo je zásadná zmena oproti štvrtku. V bočných uličkách však vyčíňajú ozbrojené bandy. Napádajú novinárov, ktorí tu po včerajšku ostali. Mubarak nekončí. Demonštranti, zdá sa, tiež nie. Krajina podľa vládnuceho viceprezidenta Omara Sulejmana prišla zatiaľ o milión turistov a stratila najmenej miliardu dolárov z cestovného ruchu. Zásadnou otázkou je, do akej miery sa revolta ulice rozšíri aj do Jordánska, do Sýrie alebo do Saudskej Arábie. Prvé prejavy toho sú už evidentné. Všetci sa však pýtajú jednu a tú istú otázku: čo iné, ak nie islamistické režimy, je alternatívou doterajším silným vládcom v krajinách, ktoré čosi také ako pluralitnú demokraciu zatiaľ nezažili? A nie sú tí silní muži s podporou armády napokon prijateľnejším riešením?
.masaker
Švédskeho reportéra stanice SVT vážne dobodali, je v kritickom stave v nemocnici. Ráno zatkli a hodinu vypočúvali štáb Českej televízie. Reportérka Hospodářských novín sa pred násilníkmi ukryla v hoteli. Korešpondenta dánskej televízie skupina mužov zbila priamo vo chvíli, keď hovoril pred kamerou v živom vysielaní. Agentúre Reuters vymlátili tyčami okná kancelárie. Skúsená reportérka Lidových novín Petra Procházková za dramatických okolností zachraňovala z rúk dvoch skupín, ktoré ich obkľúčili v aute – pro a protimubarakovských – kolegyňu Kateřinu Šafaríkovú z Respektu, až ich napokon taxík obidve odviezol do bezpečia. Škaredo dopadla dubajská televízia Al-Arabija: jej regionálna pobočka bola zničená a niekoľko novinárov skončilo brutálne zbitých.
Fotograf „lidoviek“ František Vlček sa stratil kolegom vo chvíli, keď ho rozzúrený dav vytiahol z taxíka. Vyšmykol sa im a bežal k neďaleko stojacim vojakom: tí ho odviezli na provizórnu základňu do dvora akéhosi domu, kde boli ďalší novinári. Správali sa k nemu celkom slušne, tajný policajt však tvrdil, že hľadá „špiónov“. Vlček sa potom taxíkom pokúšal dostať na letisko. Nedorazil. Na východe Káhiry ho opäť zadržali vojaci. „Som ok,“ odkázal cez SMS.
S fotografom Reflexu Janom Šibíkom sme v minulosti prešli viaceré miesta konfliktov. Kosovo1999, Gaza 2003. V stredu mi Honza do telefónu hovorí, že je zle: „Okolo mňa ťahali jedného novinára za druhým. Na začiatku som dostal od policajta drevenou tyčou. Niekoľkokrát som bol terčom útoku. Našťastie sa vždy našiel niekto, kto ma z tej skrumáže vytiahol a len do mňa kopli. Teraz je to pre médiá veľmi nebezpečné, lebo ľudia tu majú pocit, že „pečieme“ s odporcami Mubaraka.“ To sme v stredu netušili, že bude ešte horšie. Honza býval s kolegami v hoteli Odeon Palace blízko Tahríru (Námestie oslobodenia). Vo štvrtok večer dostal od kolegov echo, aby okamžite odtiaľ utiekol – blížila sa ozbrojená banda mubarakovcov. Chceli zaútočiť na novinárov, lebo vedeli, že majú zábery toho, čo sa deje. Honza chcel utiecť taxíkom, no nestihol. „Začali ma vyťahovať z auta. Som zvyknutý na mnohé veci, no toto bolo drsné. Mal som vo vrecku niekoľko stoviek eur, ktoré som vytiahol a kričal na nich, nech ma nechajú odíst na letisko. Pustili ma,“ opisuje Šibík dramatické scény, pri ktorých išlo o život.
.prezidenta to už nebaví
Reportéra CNN Andersona Coopera naháňal na Námestí oslobodenia zúrivý dav, bil ho do hlavy a útočil zo všetkých strán ako jedovaté osy – kamera všetko zaznamenala. Divák ešte nikdy nemal taký naliehavý, priam fyzický dotyk s revolúciou. A vydesenými divákmi sú v týchto chvíľach všetci. Aj lídri Západu, aj vládcovia arabských krajín, ktorí sa desia exportu ľudovej revolty, a divákom je určite aj Ahmedínedžád. Aj on sa bojí? Alebo sa teší?
Bývalá hviezda CNN, dnes ABC News Christiane Amanpourová sa lynčovaniu iba tak-tak vyhla. Predtým (alebo potom?) stihla navštíviť Prezidentský palác, kde bola v minulosti aspoň desaťkrát, pričom, ako hovorí, vždy sedela s Mubarakom v príjemnom rozhovore pri dobrej káve alebo čaji. Teraz našla toto miesto takmer prázdne, plné strachu a dusného mlčania. Osemdesiatdvaročný vládca jej ako jedinému zahraničnému novinárovi hovoril, že je po 62 rokoch vo verejných službách otrávený, že by už aj chcel odísť (možno to povedal drsnejšie), no nejde to, Egypt by podľa neho ovládol chaos. A že Obama je fajn chlapík, no nepozná mentalitu Egypťanov. Tento asketický vojak s odhadovaným skromným majetkom tridsať miliárd dolárov (na rozdiel od mladšieho syna Gamála, ktorý mal byť jeho nástupcom, no už je jasné, že nebude, nežije v prepychu) a bývalý pilot, schopný v zlomku sekundy vyhodnotiť situáciu, teraz zareagoval fatálne neskoro. Hrá vabank. „Tu som sa narodil, tu chcem byť aj pochovaný, neutečiem,“ povedal (v posledných trpkých chvíľach svojho úradu?) prezident. Zrejme sa úprimne cíti vlastencom a nechápe, ako škaredo sa k nemu teraz jeho ľud správa. Za nič na svete nechce dopustiť, aby stál Egypťan proti Egypťanovi. To sa však už stalo, žiaľ. Dostal ultimátum – dnešok je deň odchodu.
Je jasné, že Mubarak už situáciu nekontroluje. Je to vlastne výsmech. Príznačné bolo, keď na námestie neočakávane vtrhli z bočných ulíc na ťavách a na koňoch promubarakovskí stúpenci. Úderka kopytami a bičmi rozháňala vydesených demonštrantov, niektorých stihli zo zvierat strhnúť a domlátili ich. Iní priaznivci prezidenta zase strieľali ostrými na demonštrantov z neďalekého mosta na Níle. Armáda? Tá bola neutrálna, nanajvýš občas oddeľovala bojujúce strany. Kto však boli tí jazdci a strelci v civile? Policajti, ktorí sa týždeň predtým z ulíc zo strachu stiahli? Alebo väzni, ktorí ušli z väzníc? Takto vyzerá opora prozápadného prezidenta? Ak ničím iným, tak nasadením týchto násilníkov Mubarakov režim definitívne po desiatich dňoch protestov stratil aj zvyšky neartikulovanej podpory Západu.
.kto je tu dobrý a kto zlý?
Tento článok začínam písať v piatok predpoludním. O pár hodín, po pravidelnej veľkej modlitbe, bude jasné, či dav naplní smerom k prezidentovi hrozby, ktoré čoraz intenzívnejšie kričal Petre Procházkovej dva dni predtým mladík na jednej z bočných ulíc pri Námestí oslobodenia: „Musíme ho zabiť, inak neodíde.“ Ostatní súhlasili: „Hneď po piatkovej omši.“ Desivé. Kto je tu ten „dobrý“ a kto „zlý“? Toto však nie je kovbojka, absolútne zmizla deliaca čiara. A s ňou aj ilúzia, že vieme, na čom sme. Nevieme nič. Aj uhladený, no pre Egypťanov neznámy Muhamad Baradej už pochopil, že nekontrolovaná štiepna reakcia v spoločnosti môže mať ničivejšie dôsledky ako v jadrovej elektrárni. „Kriminálny režim sa dopúšťa kriminálnych činov. Obávam sa, že sa to zvrhne na krvavé kúpele,“ povedal Baradej BBC. Už sa stalo.
Prezident Obama a európski lídri vyzývajú v piatok ráno Mubaraka na pokojné, no okamžité odovzdanie moci viceprezidentovi Omarovi Sulejmanovi. Inými slovami, armáde a iným ozbrojeným zložkám, ktoré majú v prechodnom období doviesť krajinu do septembra k slobodným voľbám. Bez sarkazmu: tie obvykle v tomto regióne legalizujú patologické kreatúry. Nič duchaplnejšie však hra na demokraciu s autoritárskym vodcom, ktorý vládne s dvoma miliardami dolárov americkej pomoci ročne a represívnymi zložkami za chrbtom, neponúka. Na stranu egyptskej revolúcie, ktorá pritom stále nemá lídra (Washington Post píše, že ak sú v Egypte nejakí potenciálni vodcovia, tak ich naozaj nepoznáme) sa postavila aj barmská disidentka Aun Schan Su Ťij. A na demonštráciách v Káhire sa podľa AP objavil znak srbského protimiloševičovského študentského hnutia – biela zovretá päsť na čiernom pozadí.
Twitter, Facebook, internet, mobil. Ak niečo zásadne mení charakter moderných revolúcií, aj v arabských či iných moslimských krajinách (Irán), sú to tieto vymoženosti techniky. CNN priniesla zaujímavé porovnanie, podľa ktorého mobilné telefóny používa 68 percent Iráncov, 92 percent Tunisanov – a 69 percent Egypťanov. V krajine, kde musí pätina populácie vyžiť z dvoch dolárov na deň, je to pozoruhodný údaj. V množstve drastických fotografií z agentúr zaujal nenápadný záber na skupinu demonštrantov na Tahríre, ako si z prenosného zdroja energie dobíjajú mobily. Egyptská vláda spočiatku vypínala prístup na internet a mobilné siete: kým nepochopila, že si tým odreže od informácií aj svojich podporovateľov. A nebudú sa môcť koordinovať ani oni. V každom prípade, firmy sa vynašli. Napríklad Google pomáha obísť blokovanie internetovej stránky tým, že spustil špeciálnu službu, ktorá umožňuje poslať správy na sociálnu sieť Twitter vytočením telefónneho čísla a zanechaním odkazu. Tak, ako mnoho iných ľudí, aj my dychtivo sledujeme vývoj udalostí v Egypte a celý čas sme rozmýšľali, ako by sme mohli tamojším obyvateľom pomôcť," uviedol Google v pondelok na svojom oficiálnom blogu.
.dovládne?
Mubarak chce teda zomrieť vo svojej vlasti. Treba rešpektovať a oceniť, že zrejme neutečie z krajiny ako tuniský prezident Bin Alí a nebude ani prosiť o pomoc Američanov ako svojho času iránsky šach Réza Páhlaví. Slávny egyptský herec Omar Šarif pre BBC povedal, že Mubarak sa zo všetkého najviac bojí verejného poníženia. S tým súhlasí aj Češka Anna Janků, ktorá žije v Egypte štyridsat rokov a dôverne túto krajinu pozná. Pred dvoma mesiacmi sme sa stretli v Káhire, keď som pripravoval reportáž o Slovenke Kataríne Azabovej, ktorá tam dva roky hľadá svojho uneseného syna Adama.
„Treba si uvedomiť, že je to po prvé vojak. A potom, je to iba tretí prezident krajiny od roku 1952. Prvý, Násir, zomrel prirodzenou smrťou, na toho druhého, Sadata, spáchali atentát. Mubarak by bol prvý prezident, ktorý by odišiel nedobrovoľne, ktorého by vyhnali. To nikdy nedopustí,“ hovorí Janků a dodáva: „On je hrozne tvrdohlavý. Čím viac sa bude na neho naliehať, aby odišiel, tým sa viac zatne a povie: nepôjdem. Ja som túto krajinu bránil. Egypťania sú veľmi dobrí, no naivní ľudia. Mubarak, keď im emotívne hovoril, že sa tu narodil, nikdy odtiaľto neodíde a bude tu pochovaný, tak zahral na ich strunu. Ľudia už začali hovoriť, že si nezaslúži taký ponižujúci odchod.“
Janků hodnotí prvé dni revolty ako fantastické a mierové. Na Tahrír chodili aj rodiny s deťmi. Všetko sa zvrtlo, keď sa zmobilizovali najatí profesionálni bitkári. „Tieto metódy vládna Národná demokratická strana používala vždy. Políciu tu ľud nenávidí, za jej brutalitu, preto demonštranti v Káhire vypálili najmenej pätnásť policajných staníc,“ dodáva s tým, že tridsať rokov tu všetci čakali, kým Mubarak vymenuje viceprezidenta a „títo mladí“ to dosiahli za jeden deň.
.pustá, no preľudnená krajina
Tisícky Slovákov poznajú ako turisti iba jednu, vôbec nie pravú tvár Egypta: dovolenkové rezorty pri Červenom mori, odtrhnuté od skutočného života. Čo je však v tomto prípade „skutočný život“?
Predovšetkým, absolútnu väčšinu územia tejto kolísky civilizácií pokrýva nehostinná, neobývaná púšť. Osídlenie pri Níle (najmä delte rieky) sa nachádza na ploche veľkej asi ako Slovensko. Druhým kľúčovým faktom je počet obyvateľov. Pred dvoma storočiami žili v Egypte iba dva milióny ľudí, pred šestdesiatimi rokmi 21 miliónov, dnes 81 miliónov. Teda šestnástkrát viac ako u nás. Tretina populácie je negramotná. Ako pripomínajú svetové médiá, podporovatelia Mubaraka tvoria pestrú mozaiku. Od farmárov cez emancipované ženy na vysokých podpätkoch až po štátnych kariérnych zamestnancov, od úradníkov po policajtov. Všetkých spája túžba po stabilite, ktorú im prezident až doteraz zaručoval. A tiež istota, že s ním sa Egypt nestane islamistickým štátom.
Paradoxne, podobné pestré zloženie majú aj rady Mubarakových odporcov. Mnohí sa do miest schádzajú z vidieka, aby na jeho osobu premietli svoje frustrácie. Po 25. januári vyšli do ulíc Káhiry a ďalších veľkých miest desaťtisíce protestujúcich proti biede, nezamestnanosti či korupcii. Protesty organizované študentmi a opozičnými skupinami, od liberálnejších po fundamentalistické čiastočne inšpirovalo nedávne povstanie v Tunisku, ktoré vyústilo do zvrhnutia prezidenta Zína Abidína bin Alího. Iróniou je, že demonštrácie v Egypte sa začali v deň národného sviatku policajných síl. Tie sa však vzápätí veľmi rýchlo stiahli. Potvrdila to aj Katarína Azabová, ktorá je, verím, v bezpečí na českej ambasáde. Pred dvoma mesiaci sme bez obáv navštívili budovu polície na námestí Tahrír (dnes je vypálená), na obed sme zašli do neďalekého KFC (dnes slúžia ako ošetrovňa ranených).
.pod pyramídou
Píše sa rok 1998. Českým egyptológom sa podarilo otvoriť nevykradnutý sarkofág správcu faraónovho paláca, veľmoža Iufaa. Najväčší nález od objavu Tutanchamóna v roku 1922, veľká téma aj pre National Geographic Magazine: od roku 1943 ide o prvý objavený nevykradnutý hrob. S českým kolegom z Reflexu sme v Abúsíre, pár kilometrov od Káhiry, hosťami tímu profesora Miroslava Vernera.
Pripravujem sa na zostup po rebríku do útrob zeme. Vstup do kolmej šachty, smerujúcej k podzemného hrobu, je asi meter široký. „Komín“ je hlboký asi dvadsať metrov. Robotníci mi priväzujú kožený opasok. Do prvej tretiny je zostup v pohode, potom však rebrík, ktorý kopíruje stenu štôlne, prechádza do záklonu – nohy z neho vypadávajú. Po chvíľke dosiahnem pevnú zem. Ocitnem sa na začiatku betónového schodiska, asi desať metrov dlhého, ktoré asi v 40-stupňovom uhle smeruje k sarkofágu. To, čo uvidím, je mystický zážitok na celý život. Sarkofág leží vo vápencovom lôžku, jeho steny sú popísané tisíckami hieroglyfov. Egyptológovia, s klobúčikmi na štýl Indiana Jonesa, ich už niekoľko týždňov pri slabom svetle žiarovky prekresľujú na priehľadnú fóliu. Keď vyjdem na zemský povrch, profesor Verner hovorí o postrachu. Sú ním vykrádači hrobov. Ich nočné komandá vyzbrojené samopalmi prepadávajú púštne sklady archeologických expedícií. Ochrana jedným, dvoma mužmi nestačí. „Modlíme sa a ponáhľame sa, aby to už bolo v múzeu,“ povie profesor Verner.
Prečo to spomínam? Z Káhiry teraz prichádzajú správy o rabovaní, ktoré zasiahli aj vzácne archeologické vykopávky. Najprv v Egyptskom národnom múzeu na námestí Tahrír, kde polícia nezabránila tomu, že sa dovnútra dostalo asi päťdesiat ľudí. Tí zničili okrem iného dve múmie a 75 malých artefaktov. Lupiči vtrhli aj na archeologické náleziská na Abusírskych poliach a v Sakkáre, ako aj do hrobiek vysokých hodnostárov neďaleko od Džóserovej pyramídy. Svedkovia uvádzajú, že niektorí Egypťania bránili pamiatky pred vandalmi vlastným telom. Šéf českých egyptológov Miroslav Bárta uvádza, že prvoradým cieľom bude tento rok zachrániť, čo sa dá. „Nikto sa Egypťanom nemôže čudovať, množstvo ľudí tam žije na hranici životného minima. Rozkrádaním pamiatok si vylepšujú rodinný rozpočet,“ dodáva rezignovane Bárta. A ja si spomínam, ako mi pred trinástimi rokmi profesor Verner ukázal rodinné domy v okolí: „Viete, z čoho mali stavebný materiál? Z pyramíd!“ Nuž, dnešná civilizácia už dávno zabudla na svoju kolísku.
.bez alternatívy
V piatkové popoludnie je Námestie oslobodenia bez násilností, čo je zásadná zmena oproti štvrtku. V bočných uličkách však vyčíňajú ozbrojené bandy. Napádajú novinárov, ktorí tu po včerajšku ostali. Mubarak nekončí. Demonštranti, zdá sa, tiež nie. Krajina podľa vládnuceho viceprezidenta Omara Sulejmana prišla zatiaľ o milión turistov a stratila najmenej miliardu dolárov z cestovného ruchu. Zásadnou otázkou je, do akej miery sa revolta ulice rozšíri aj do Jordánska, do Sýrie alebo do Saudskej Arábie. Prvé prejavy toho sú už evidentné. Všetci sa však pýtajú jednu a tú istú otázku: čo iné, ak nie islamistické režimy, je alternatívou doterajším silným vládcom v krajinách, ktoré čosi také ako pluralitnú demokraciu zatiaľ nezažili? A nie sú tí silní muži s podporou armády napokon prijateľnejším riešením?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.