Čo ak vydobytá demokracia iba vymení, tentoraz pomocou volebných urien, jednu diktatúru za inú, možno horšiu? Nie hneď na druhý deň, ale postupne, plazivo, a nebol by to v islamskom svete nijaký precendens.
V roku 1979, keď revolúcia v Iráne zvrhla šachov absolutistický režim, tešili sa iránski demokrati, dokonca aj iránski komunisti. Všetci nakoniec skončili v žalároch a na popraviskách Chomejního teokratického režimu. Slobodné voľby v pásme Gazy nahradili skorumpovanú totalitnú vládu Fatahu krutovládou teroristického hnutia Hamas, ktoré následne zadusilo všetky nádeje obyvateľov pásma Gazy na lepší život. Slobodné voľby v Libanone legitimizovali vo vláde ďalšiu teroristickú organizáciu –Hizballáh, čo viedlo k permanentnému riziku opakovaného vypuknutia občianskej vojny. Slobodné voľby v Alžírsku viedli k nástupu islamistov a následne k strašnej a krvavej občianskej vojne. Ľudia sa objímali na uliciach aj po revolúcii „mladých Turkov“ proti režimu v Osmanskom Turecku a skončilo sa to genocídou tureckých Arménov.
Aj v Egypte číha totalita a volá sa Moslimské bratstvo. Je to jediná dostatočne organizovaná populárna opozičná politická sila v krajine. V Egypte existujú aj sily túžiace po skutočnej slobode a demokracii, a nie po teokratickom režime na spôsob ajatolláhov či Talibanu. Tieto sily vidno aj na uliciach, ale sú zatiaľ neorganizované a ich silu a schopnosti ťažko odhadnúť. To, prečo je egyptské Moslimské bratstvo tou číhajúcou totalitou, sa dá odčítať z biografie tohto mocného hnutia.
.biografia Bratstva
Dnes je Moslimské bratstvo nadnárodné hnutie s pobočkami v arabskom svete, ale aj v západnej Európe a v USA. Všade je liahňou radikálneho politického islamu. Založil ho v roku 1928 islamský učenec a duchovný Hassan al-Banna. Programom Moslimského bratstva bol od začiatku islamský štát – štát, v ktorom jedinou právnou i politickou doktrínou je islam, a teda život absolútne riadený islamským právom – šaríjou. Palestínskou pobočkou egyptského Moslimského bratstva je hnutie Hamas.
Členov Moslimského bratstva začal v Egypte prenasledovať ešte komunistom a Sovietskemu zväzu naklonený prezident Násir po tom, ako sa ho moslimskí bratia pokúsili v roku 1954 zavraždiť. Pôvodne mu pri vojenskom prevrate pomohli k moci a znepriatelil si ich tým, že odmietol zavádzať prvky šaríje do egyptského práva. A boli to členovia Moslimského bratstva, ktorí zavraždili v roku 1981 aj egyptského prezidenta Sadata, predchodcu Husního Mubaraka. Zabili ho, lebo uzavrel mierovú dohodu s Izraelom.
Z Moslimského bratstva vyšiel aj Ajman al-Zawahírí, tútor a pravá ruka Usámu bin Ládina. Pred druhou svetovou vojnou založil v Palestíne pobočku Moslimského bratstva neskorší jeruzalemský mufti Hadž Amín al-Husejní, organizátor vraždenia Židov v Hebrone. Ten potom, očarený Hitlerovou ideológiou a najmä jeho plánom vyhladiť Židov, pomáhal organizovať na Balkáne dve divízie SS zložené z miestnych moslimov – bosniansku divíziu zbraní SS Handžár a albánsku Skanderbeg. Divízia Handžár vyvražďovala balkánskych Židov – to bol jediný zmysel jej existencie. Zvyšok vojny strávil al-Husejní, dodnes palestínsky národný hrdina, ako osobný hosť Adolfa Hitlera v Berlíne. Briti ho odsúdili ako vojnového zločinca, dožil však v pokoji a na slobode v egyptskom exile.
Dnes mnohí radi vedú reči o tom, že Moslimské bratstvo sa vzdalo násilia a je umierneným hnutím na spôsob Erdoganovej islamistickej strany v Turecku. Je to ilúzia, pre ktorú si treba pripomínať celý politický rodokmeň Bratstva. Napokon, v nedávno vydanom náčrte programu Bratstvo uvažovalo o zrušení volebného práva žien a kresťanov.
.čo sa stane, keď?
Nad scenármi po možnom nástupe Moslimského bratstva k moci si lámu hlavu mnohí analytici a optimistov medzi nimi je ako šafranu. Jeden z nich je, bohužiaľ, Bruce Riedel, bývalý agent CIA a poradca pre otázky národnej bezpečnosti Obamovej vlády. Ten tvrdí, že sa netreba báť vlády Bratstva. Napravo od politického stredu s ním nesúhlasí nik, naľavo nemnohí. Ak totiž egyptské Moslimské bratstvo neprevráti svoju doktrínu a program, možno čakať v Egypte zavádzanie šaríje do právnej praxe i života, a tým pádom koniec občianskych aj náboženských slobôd. Do akej miery by to prekážalo všetkým Egypťanom, nevedno, ale mnohým z tých, ktorí dnes demonštrujú na uliciach Káhiry a Alexandrie, určite.
Dôsledkom vlády Moslimského bratstva by bolo aj ďalšie ohrozenie nemoslimov, predovšetkým kresťanov. Kresťania, najmä z koptskej cirkvi, tvoria do 10 percent obyvateľstva a aj teraz na nich často útočia islamisti. Po nástupe Moslimského bratstva k moci by sa ich situácia len zhoršila.
Najvážnejšie by však boli dôsledky pre geopolitickú situáciu a stabilitu v oblasti. Bratstvo, ktoré zavraždilo prezidenta pre mierovú dohodu s Izraelom, bude ten mier ťažko rešpektovať ako záväzok. Momentálne sa o ďalšej vojne medzi Izraelom a Arabmi rozhoduje v Teheráne, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie libanonského Hizballáhu a čiastočne aj Hamasu (obe organizácie zbrojí). Potom by sa to rozhodovanie prenieslo i do Káhiry. Ak si to niekto jasne uvedomuje, tak je to Izrael.
.musí sa to stať?
Toto sa nemusí nutne stať. Barry Rubin, riaditeľ Globálneho centra výskumu medzinárodných záležitostí (GLORIA), hovorí, že to závisí od troch kľúčových rozhodnutí: Prvým je, či sa egyptská armáda rozhodne sama vytlačiť Mubaraka z prezidentského paláca, aby zvýšila šance režimu prežiť. Tým druhým je to, či bude armáda držať pokope a či zakročí, aby obnovila poriadok. Tretie kľúčové rozhodnutie je v rukách Moslimského bratstva. Rozhodne sa, že revolučná situácia je priaznivá a staví všetko na jednu kartu s cieľom zničiť režim? Lídri Moslimského bratstva veľmi dobre vedia, že ak vyhodnotia situáciu chybne, skončia mŕtvi či v koncentračných táboroch.
Daniel Pipes, arabista, ktorý sa venuje radikálnemu islamu, si myslí, že pravdepodobnejšia ako nástup Moslimského bratstva k moci je kontinuita vojenskej moci v Egypte – bez Mubaraka a v postupne sa uvoľňujúcej podobe. Nebol by to triumf demokracie, ale určite lepšie riešenie ako moc radikálnych islamistov. A znamenalo by to zachovanie mieru s Izraelom. Dnes má k demokracii bližšie Tunisko ako Egypt, hoci plytvať optimizmom ohľadne blízkej budúcnosti arabského sveta naozaj nemožno. Iba držať tej hŕstke demokratov v mori autoritárstva a náboženských radikálov palce.
V roku 1979, keď revolúcia v Iráne zvrhla šachov absolutistický režim, tešili sa iránski demokrati, dokonca aj iránski komunisti. Všetci nakoniec skončili v žalároch a na popraviskách Chomejního teokratického režimu. Slobodné voľby v pásme Gazy nahradili skorumpovanú totalitnú vládu Fatahu krutovládou teroristického hnutia Hamas, ktoré následne zadusilo všetky nádeje obyvateľov pásma Gazy na lepší život. Slobodné voľby v Libanone legitimizovali vo vláde ďalšiu teroristickú organizáciu –Hizballáh, čo viedlo k permanentnému riziku opakovaného vypuknutia občianskej vojny. Slobodné voľby v Alžírsku viedli k nástupu islamistov a následne k strašnej a krvavej občianskej vojne. Ľudia sa objímali na uliciach aj po revolúcii „mladých Turkov“ proti režimu v Osmanskom Turecku a skončilo sa to genocídou tureckých Arménov.
Aj v Egypte číha totalita a volá sa Moslimské bratstvo. Je to jediná dostatočne organizovaná populárna opozičná politická sila v krajine. V Egypte existujú aj sily túžiace po skutočnej slobode a demokracii, a nie po teokratickom režime na spôsob ajatolláhov či Talibanu. Tieto sily vidno aj na uliciach, ale sú zatiaľ neorganizované a ich silu a schopnosti ťažko odhadnúť. To, prečo je egyptské Moslimské bratstvo tou číhajúcou totalitou, sa dá odčítať z biografie tohto mocného hnutia.
.biografia Bratstva
Dnes je Moslimské bratstvo nadnárodné hnutie s pobočkami v arabskom svete, ale aj v západnej Európe a v USA. Všade je liahňou radikálneho politického islamu. Založil ho v roku 1928 islamský učenec a duchovný Hassan al-Banna. Programom Moslimského bratstva bol od začiatku islamský štát – štát, v ktorom jedinou právnou i politickou doktrínou je islam, a teda život absolútne riadený islamským právom – šaríjou. Palestínskou pobočkou egyptského Moslimského bratstva je hnutie Hamas.
Členov Moslimského bratstva začal v Egypte prenasledovať ešte komunistom a Sovietskemu zväzu naklonený prezident Násir po tom, ako sa ho moslimskí bratia pokúsili v roku 1954 zavraždiť. Pôvodne mu pri vojenskom prevrate pomohli k moci a znepriatelil si ich tým, že odmietol zavádzať prvky šaríje do egyptského práva. A boli to členovia Moslimského bratstva, ktorí zavraždili v roku 1981 aj egyptského prezidenta Sadata, predchodcu Husního Mubaraka. Zabili ho, lebo uzavrel mierovú dohodu s Izraelom.
Z Moslimského bratstva vyšiel aj Ajman al-Zawahírí, tútor a pravá ruka Usámu bin Ládina. Pred druhou svetovou vojnou založil v Palestíne pobočku Moslimského bratstva neskorší jeruzalemský mufti Hadž Amín al-Husejní, organizátor vraždenia Židov v Hebrone. Ten potom, očarený Hitlerovou ideológiou a najmä jeho plánom vyhladiť Židov, pomáhal organizovať na Balkáne dve divízie SS zložené z miestnych moslimov – bosniansku divíziu zbraní SS Handžár a albánsku Skanderbeg. Divízia Handžár vyvražďovala balkánskych Židov – to bol jediný zmysel jej existencie. Zvyšok vojny strávil al-Husejní, dodnes palestínsky národný hrdina, ako osobný hosť Adolfa Hitlera v Berlíne. Briti ho odsúdili ako vojnového zločinca, dožil však v pokoji a na slobode v egyptskom exile.
Dnes mnohí radi vedú reči o tom, že Moslimské bratstvo sa vzdalo násilia a je umierneným hnutím na spôsob Erdoganovej islamistickej strany v Turecku. Je to ilúzia, pre ktorú si treba pripomínať celý politický rodokmeň Bratstva. Napokon, v nedávno vydanom náčrte programu Bratstvo uvažovalo o zrušení volebného práva žien a kresťanov.
.čo sa stane, keď?
Nad scenármi po možnom nástupe Moslimského bratstva k moci si lámu hlavu mnohí analytici a optimistov medzi nimi je ako šafranu. Jeden z nich je, bohužiaľ, Bruce Riedel, bývalý agent CIA a poradca pre otázky národnej bezpečnosti Obamovej vlády. Ten tvrdí, že sa netreba báť vlády Bratstva. Napravo od politického stredu s ním nesúhlasí nik, naľavo nemnohí. Ak totiž egyptské Moslimské bratstvo neprevráti svoju doktrínu a program, možno čakať v Egypte zavádzanie šaríje do právnej praxe i života, a tým pádom koniec občianskych aj náboženských slobôd. Do akej miery by to prekážalo všetkým Egypťanom, nevedno, ale mnohým z tých, ktorí dnes demonštrujú na uliciach Káhiry a Alexandrie, určite.
Dôsledkom vlády Moslimského bratstva by bolo aj ďalšie ohrozenie nemoslimov, predovšetkým kresťanov. Kresťania, najmä z koptskej cirkvi, tvoria do 10 percent obyvateľstva a aj teraz na nich často útočia islamisti. Po nástupe Moslimského bratstva k moci by sa ich situácia len zhoršila.
Najvážnejšie by však boli dôsledky pre geopolitickú situáciu a stabilitu v oblasti. Bratstvo, ktoré zavraždilo prezidenta pre mierovú dohodu s Izraelom, bude ten mier ťažko rešpektovať ako záväzok. Momentálne sa o ďalšej vojne medzi Izraelom a Arabmi rozhoduje v Teheráne, ktorý ovplyvňuje rozhodovanie libanonského Hizballáhu a čiastočne aj Hamasu (obe organizácie zbrojí). Potom by sa to rozhodovanie prenieslo i do Káhiry. Ak si to niekto jasne uvedomuje, tak je to Izrael.
.musí sa to stať?
Toto sa nemusí nutne stať. Barry Rubin, riaditeľ Globálneho centra výskumu medzinárodných záležitostí (GLORIA), hovorí, že to závisí od troch kľúčových rozhodnutí: Prvým je, či sa egyptská armáda rozhodne sama vytlačiť Mubaraka z prezidentského paláca, aby zvýšila šance režimu prežiť. Tým druhým je to, či bude armáda držať pokope a či zakročí, aby obnovila poriadok. Tretie kľúčové rozhodnutie je v rukách Moslimského bratstva. Rozhodne sa, že revolučná situácia je priaznivá a staví všetko na jednu kartu s cieľom zničiť režim? Lídri Moslimského bratstva veľmi dobre vedia, že ak vyhodnotia situáciu chybne, skončia mŕtvi či v koncentračných táboroch.
Daniel Pipes, arabista, ktorý sa venuje radikálnemu islamu, si myslí, že pravdepodobnejšia ako nástup Moslimského bratstva k moci je kontinuita vojenskej moci v Egypte – bez Mubaraka a v postupne sa uvoľňujúcej podobe. Nebol by to triumf demokracie, ale určite lepšie riešenie ako moc radikálnych islamistov. A znamenalo by to zachovanie mieru s Izraelom. Dnes má k demokracii bližšie Tunisko ako Egypt, hoci plytvať optimizmom ohľadne blízkej budúcnosti arabského sveta naozaj nemožno. Iba držať tej hŕstke demokratov v mori autoritárstva a náboženských radikálov palce.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.