Patetická zbytočnosť, štátnický krok, alebo vťahovanie štátu do sféry, kde nemá čo hľadať? Nech budú odpovede na zákon Lex Hlinka akékoľvek, nezamýšľaná zásluha tejto iniciatívy politikov je v tom, že zviditeľňuje zlyhanie jednej profesijnej skupiny: slovenských historikov.
Zákon, ktorý najprv predložili traja politici KDH, Vladimír Palko, František Mikloško a Pavol Minárik, nepadol z neba. O tomto úmysle sa šepkalo nielen v kuloároch KDH. Podpredsedníčka SNS Anna Belousovová začiatkom júna v bratislavskom Ružinove počas odhaľovania pamätníka Andreja Hlinku v prítomnosti takmer tisícky občanov a prezidenta Gašparoviča sľúbila, že SNS predloží zákon s titulom „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ“. Nakoniec však Slotových národniarov predbehla trojica kresťanských demokratov, ktorí predminulý piatok – krátko pred uzávierkou návrhov zákonov na septembrovú schôdzu – predložili text zákona do podateľne parlamentu. SNS slovami Rafaela Rafaja najskôr pobúrene protestovala s odôvodnením, že poslanci KDH s ňou tento návrh nekonzultovali. Národniari sa však čoskoro spamätali a narýchlo dodali svoju verziu zákona o Hlinkových zásluhách. Výsledok týchto pretekov môže byť nasledujúci: kým parlament odmietne verziu opozičných poslancov, že Hlinka „sa zaslúžil o Slovenskú republiku“, návrh koaličnej SNS, podľa ktorej „sa zaslúžil o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku“, má pomerne slušnú nádej na nadpolovičný súhlas.
.resty historikov
Novinárska obec neprijala návrhy poslancov KDH a SNS, ktorí sa navonok spoločne hlásia k Hlinkovmu odkazu, s veľkým nadšením. Štát by vraj nemal predpisovať uctievanie historických postáv, ktoré sú ešte navyše pre širšiu verejnosť kontroverzné. Je však faktom, že zákony tohto typu patria k československej tradícii. Česi si takto už od prvej republiky uctievali Masaryka a pred tromi rokmi schválili aj Lex Beneš. Národná rada sa k tejto tradícii prihlásila v roku 2000 zákonom, podľa ktorého sa Milan Rastislav Štefánik mimoriadne zaslúžil o to, že „slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu“. A podobne, ako sa predpokladá v prípade Hlinku, slovenský „Lex Štefánik“ nariadil v budove NR SR umiestnenie busty a pamätnej tabule. Sporiť sa o to, či po precedense so Štefánikom je vhodné prihlásiť sa zákonom ešte k ďalšej významnej postave moderných slovenských dejín, je vedľajším bojiskom. Ten podstatný predmet sporu dnes znie: Je Hlinka postavou, ktorá si takéto uznanie zaslúži? A práve pri hľadaní odpovede natrafí novinár alebo každý, kto pátra po odpovedi, na veľkú prekážku. Hoci uplynulo takmer 70 rokov od smrti politika a kňaza, ktorý patrí medzi najdôležitejšie osobnosti slovenských dejín 20. storočia, o Hlinkovi neexistuje ani jedna rozsiahlejšia historická biografia. Dostatočným ospravedlnením nemôže byť ani 40 rokov komunizmu, ktorý po knihách o Hlinkovi prirodzene neprahol. Aj 17 rokov po jeho páde sa musí zvedavý laik uspokojiť iba so zborníkom rôznych textov z roku 1991 a útlou monografiou Aleny Bartlovej taktiež z roku 1991. Najrozsiahlejším textom o Hlinkovi tak ostáva svedectvo Hlinkovho spolustraníka Karola Sidora, teda kniha napísaná ešte počas Hlinkovho života v roku 1934, ktorá mapovala život Sidorovho vzoru a učiteľa len do roku 1926. Rozdiel s českým susedom tak bije do očí a je zahanbujúci: tamojší poslanci uzákoňovali v roku 2004 Edvarda Beneša, ktorého predtým českí historici už preskúmali z rôznych uhlov v rôznych stostranových publikáciách. Na Slovensku budeme mať teda najskôr zákon – a môžeme len dúfať, že o Hlinkovi vyjde v najbližšom desaťročí dobre napísaná vedecká monografia.
.prečo je to tak?
Čo si tom myslia sami historici? Alena Bartlová ako autorka zatiaľ jedinej útlej monografie o Hlinkovi, ktorú musela pre potreby trhu napísať za tri mesiace, vysvetľuje: „Éra komunizmu nás v tomto poškodila. Ja som sa napríklad chcela viac venovať HSĽS, ale napríklad moja kandidátska práca, ktorá vyšla v roku 1972, bola zošrotovaná. O tej strane sa už nemohlo hovoriť, preorientovali ma na ekonomické dejiny. Takisto sme nemali dobrý prístup k zahraničným prácam, ako historička som bola teda dosť izolovaná.“ Bartlová pripúšťa, že 17 rokov od revolučného novembra bolo dosť na to, aby o Hlinkovi vznikla rozsiahlejšia práca: „Žiaľ, nevenuje sa mu veľa historikov“. Historička Emília Hrabovec, ktorá dlho pôsobila v Rakúsku a dnes je dekankou Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, hovorí: „Iste, o slovenskej historiografii to nevypovedá nič lichotivé. Je to dané aj tým, že naši historici sa priveľmi upínajú na partikulárne časti dejín a chýba im širší rozhľad“. Hoci je módou haniť politikov za to, že z histórie si vyberajú materiál vhodný pre svoje ideologické účely, v prípade Lex Hlinka by sa mali salvy kritiky zamerať iným smerom: ak sa historici nepokúšajú vykladať históriu, uvoľňujú tým väčší priestor na rôzne výklady politikom. Alebo inak: v kauze Hlinka predbehli politici historikov. Komu to vyčítať?
.hlinkove zásluhy
„Nás sa na to nepýtajte,“ reaguje predkladateľ Vladimír Palko. „Súhlasím, že je to problém, ale nie je to náš problém. My chceme týmto zákonom poukázať na zásluhy Andreja Hlinku, ktoré sú pre nás nespochybniteľné.
Z jeho diela vyrástla Slovenská republika, ktorá je v EÚ a NATO, bez neho by to nebolo predstaviteľné.“ Palko zdôrazňuje, že Hlinkove zásady sú súčasne modernou odpoveďou na problémy, s ktorými sa dnes potýka Slovensko: „Bol to človek, ktorý šiel pre svoje presvedčenie do väzenia, čo je rozdiel oproti mnohým dnešným národniarom, o ktorých za komunizmu nebolo počuť. Hlinka nebol nenávistný nacionalista, ale zápasil za dobré miesto Slovenska v ČSR. Takisto viedol zápas o kresťanský charakter Slovenska s českým liberalizmom. Rovnako sa dnes boríme s bruselským liberalizmom v hodnotových otázkach a s centralizmom, ktorý nás núti odovzdávať čoraz viac kompetencií do Bruselu.“ Zodpovedá teda návrh predkladateľov o zásluhách Hlinku historickej realite?
.kontroverzný politik?
O Andrejovi Hlinkovi sa neraz hovorí ako kontroverznom politikovi, pričom tento prívlastok sa vzťahuje najmä na obdobie jeho pôsobenia počas prvej Československej republiky. Vôbec teda nebolo prekvapením, že sa tento argument objavil aj vo viacerých reakciách na iniciatívu predkladateľov Lex Hlinka. A logicky nasleduje, že kontroverzný politik predsa nemôže byť vyzdvihnutý na piedestál národného symbolu.
No z kľúčových diel slovenských aj českých historikov o prvej ČSR vychádza, že autori týchto výrokov to s kontroverznosťou Andreja Hlinku trochu preháňajú. Na druhej strane, ktorý skutočne úspešný a zaujímavý politik nebol v niečom kontroverzný? V prípade Hlinku sa však niekedy zdá, že vyjadrenia o jeho kontroverznosti sú skôr pozostatkom desaťročí komunistického výkladu dejín, ako odrazom poznania faktov a súvislostí.
Na tom, že Hlinka sa pozitívne podpísal na formovaní slovenského národa, sa dnešní historici zhodujú – aj bez ohľadu na ich ideové zafarbenie. Jednoznačne vníma Hlinku historička Hrabovec: „ Hlinka je medzi historikmi nepochybne vnímaný ako pozitívna osobnosť. Stál pri zrode modernej slovenskej politiky. Slovensko bolo udupané pod ťarchou desaťročí politickej pasivity, ospravedlňovania samých seba, a zrazu sa objavil človek, ktorý bol pragmatik a videl potrebu niečo robiť, nielen nariekať.“ Podľa Bartlovej z Historického ústavu SAV sa Andrej Hlinka významne zaslúžil o národnostné prebudenie Slovákov a podarilo sa mu sformovať modernú a úspešnú politickú stranu. „ Pripisovať mu zodpovednosť za Hlinkovu gardu a iné neskoršie excesy, ako sa to niekedy robí, je hlúposť.“
.rozbíjač republiky?
Častým argumentom proti Hlinkovi býva aj jeho označenie za „rozbíjača spoločného československého štátu.“ Je pravda, že Hlinka bol počas takmer celej svojej politickej kariéry v prvej Československej republike opozičným politikom a slovenská autonómia bola jeho hlavným politickým cieľom. Rovnako platí, že pri jeho uskutočňovaní sa niekedy nepozeral naokolo a konal trochu ako slon v porceláne. Nikdy však neprekročil mantinely platného politického systému a lojality k štátu. S komunistami vyfabrikovanou nálepkou Hlinku – rozbíjača štátu už dnes nepracuje žiadny renomovaný český historik. Jiří Kovtun vo svojej, medzi českými historikmi vysoko hodnotenej knihe Republika v nebezpečném světě na adresu Andreja Hlinku napísal: „Československé vlády s ním mali omnoho viac starostí ako radostí, ale nech už boli niektoré Hlinkove výroky akokoľvek nebezpečné, ľudová strana pod jeho vedením požadovala autonómiu alebo federáciu v spoločnom štáte. Po Hlinkovej smrti prešla ľudová strana rýchlo k programu rozchodu Čechov a Slovákov do dvoch štátnych útvarov, ktoré za vtedajších okolností mohli byť len pokornými satelitmi nemeckej rasistickej veľmoci.“
O tom, že Hlinka vo svojej dobe nebol vnímaný ako republike nepriateľský element, svedčí aj fakt, že hlavným rečníkom na jeho pohrebe v auguste 1938 bol československý premiér a Hlinkov dlhoročný politický súper Milan Hodža.
.antisemita?
Opodstatnené nie sú ani obvinenia, podľa ktorých Hlinku nemožno zaradiť do slušnej spoločnosti, lebo bol antisemita. Je pravda, že niektoré jeho výroky by sa z pohľadu dnešnej doby dali klasifikovať ako antisemitské. Napokon, rovnako ako aj niektoré vyjadrenia „salónneho“ Milana Hodžu. „Bola to dobová vec, Hlinka v tomto rozhodne nijako nevyčnieval,“ hovorí historička Bartlová. Predkladateľ Palko sa aj v tejto súvislosti stavia na Hlinkovu obranu: „Na obdobie pred holokaustom sa nemôžeme pozerať očami ľudí, ktorí žijú po holokauste.“ Dnes v Prahe žijúci chartista a historik Ján Mlynárik, autor knihy Dejiny Židov na Slovensku, ktorý je voči ľudákom celkovo veľmi kritický, takisto pre .týždeň odmieta klásť Hlinkovi vinu za neskorší vývoj HSĽS: „Iste, bol to nacionalista a klerikál, ale v porovnaní s darebákmi Machom a Tukom to bol pokrokový človek. Určite nebol antisemita v rasistickom zmysle slova.“ Vo svojej knihe pripomína, ako sa Vatikán, pobúrený z deportácií Židov za slovenského štátu, často pri rozhovoroch s jeho ľudáckymi predstaviteľmi odvolával na Hlinkovo dedičstvo. Ako píše Mlynárik, odkaz na Hlinku bol oprávnený: „Pripravil by tento človek deportáciu a hromadnú smrť ľudí, ktorých poznal, s ktorými vyrastal, ktorých videl rásť vedľa seba, s ktorými sa hašteril, posielal ich do horúcich pekiel, ale ktorých vždy uznával a ctil ako ľudí, dietky božie, odvolávajúc sa na najväčšiu revolúciu ľudstva , keď kresťanstvo rozrylo rímske impérium svojim étosom, ktorého podstatou je práve to, že všetci ľudia bez rozdielu – patricij i otrok – sú dietkami božími a nikto nemá právo povyšovať sa nad iného a ubližovať mu? Hlinka tento svoj názor publikoval mnohokrát i na sklonku svojho života.“ Hlinkove gardy či Pohotovostné oddiely a iné organizácie, ktoré niesli po Hlinkovej smrti jeho meno, by preto nemali miasť: kto hľadá na Hlinkovi čierne miesta, ktorých nemal málo, je pri kritike jeho antisemitizmu na falošnej stope.
.nie práve diplomat
Hlinka bol charizmatický politik, brilantný ľudový tribún a schopný politický organizátor. Nechýbala mu osobná odvaha a úprimný zápal za slovenskú vec. Len veľmi slabo sa však orientoval v zahraničnej politike a pri svojich iniciatívach často nedovidel za slovenský horizont. Vo vtedajšej neistej dobe to bola dosť vážna slabina.
Asi najlepšou ilustráciou zahraničnopolitickej naivity Andreja Hlinku je jeho dobrodružná cesta na parížsku mierovú konferenciu v roku 1919. Vypravil sa tam v čase, keď zástupcovia veľmocí stále rokovali o povojnovom usporiadaní Európy a hranice Československého štátu v ich neskoršej podobe ešte neboli samozrejmosťou. Spolu s poslancom Františkom Jehličkom (ten podľa viacerých prameňov Hlinku na cestu nahovoril a neskôr fungoval v službách maďarskej vlády) predložili v Paríži memorandum, ktoré sa odvolávalo na Pittsburskú dohodu. Preto žiadali, aby mocnosti Slovákom garantovali vlastnú politickú samosprávu, vládu a parlament. Ich výprava sa skončila neúspešne. Keďže do Francúzska prišli na falošné pasy, boli vyhostení a od Hlinku, ktorého po návrate do Československa dokonca uväznili, sa dokonca dištancovali aj vlastní straníci. Na to, že išlo o naivnú a vo vzťahu k novému štátu aj nebezpečnú avantúru, ukazuje aj fakt, že maďarská delegácia na Parížskej konferencií zaradila Hlinkovo memorandum medzi dokumenty, ktoré mali ospravedlniť jej nesúhlas s oddelením Slovenska od Uhorska a rozhodnutím o slovenskej južnej hranici.
.dôverčivý vodca
Ďalšou Hlinkovou slabinou bol jeho vzťah k Vojtechovi Tukovi. Dôvod, prečo Hlinka poctil svojou dôverou tohto politického dobrodruha s pochybnou minulosťou, ostáva tajomstvom. Isté však je, že Hlinka ho aj napriek odporu viacerých členov ľudovej strany poveroval dôležitými straníckymi úlohami. Tuka publikoval v januári 1928 článok Vacuum iuris, v ktorom sa odvolával na vymyslenú tajnú klauzulu Martinskej deklarácie. Slovensko vraj malo byť súčasťou ČSR len na skúšobnú lehotu desiatich rokov. V októbri 1928 tak mali na Slovensku prestať platiť zákony a ústava, a Slováci sa preto mali rozhodnúť, či chcú zostať v spoločnom štáte. Tieto Tukove vyhlásenia samozrejme vyvolali široký medzinárodný ohlas a úspešne nimi operovala najmä maďarská propaganda. Tuka bol obvinený z vlastizrady a neskôr putoval do väzenia. Úrady ho okrem toho podozrievali aj zo špionáže v prospech Maďarska, no nedokázali priniesť presvedčivé dôkazy. Tie sa objavili v maďarských archívoch až po druhej svetovej vojne.
Aféra Vojtecha Tuku mala neblahý efekt najmä pre samotných ľudákov. Diskreditovala totiž autonomistickú myšlienku, ktorej odporcovia získali lacný argument: autonómia rovná sa služba maďarskej iredente. Ľudová strana takisto vďaka tejto afére prišla v ďalších voľbách o časť voličských hlasov. Hlinka aj napriek tomu nikdy neprestal Tuku obhajovať a jeho prepustením z väzenia neskôr podmienil podporu ľudovej strany prezidentskej kandidatúre Edvarda Beneša.
.dôstojný spoločník
Omyly Andreja Hlinku však veľa nemenia na jeho celkovom prínose pre slovenské dejiny: významne pomohol Slovákom v transformácii na politický národ a podnecoval ich do ekonomickej aktivity namiesto čakania na záchranu odkiaľsi zhora. Je pravda, že strana, ktorú vytvoril, sa po jeho smrti celkom zvrhla a v kľúčových otázkach zlyhala. No o osobnostiach minulosti sa nedá diskutovať tak, že budeme s dnešnou sumou vedomostí a súčasnou optikou hľadať anjelov s dokonalou predvídavosťou. Touto metódou by sa dal spochybniť hrdina akéhokoľvek národa či štátu. Od otcov zakladateľov USA až po Masaryka či Beneša.
Ak sú slovenskí politici odhodlaní pokračovať v uzákoňovaní zásluh slovenských osobností, tak sa dá len konštatovať, že Hlinka je dôstojným Štefánikovým spoločníkom. S ohľadom na ďalších možných kandidátov, ktorých raz naši politici budú chcieť zvečniť zákonom, by sa do návrhov Lex Hlinka mohol zmestiť ešte jeden paragraf: Andrej Hlinka je druhým a posledným nositeľom tejto pocty.
.martin Hanus, .jozef Majchrák
Zákon, ktorý najprv predložili traja politici KDH, Vladimír Palko, František Mikloško a Pavol Minárik, nepadol z neba. O tomto úmysle sa šepkalo nielen v kuloároch KDH. Podpredsedníčka SNS Anna Belousovová začiatkom júna v bratislavskom Ružinove počas odhaľovania pamätníka Andreja Hlinku v prítomnosti takmer tisícky občanov a prezidenta Gašparoviča sľúbila, že SNS predloží zákon s titulom „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ“. Nakoniec však Slotových národniarov predbehla trojica kresťanských demokratov, ktorí predminulý piatok – krátko pred uzávierkou návrhov zákonov na septembrovú schôdzu – predložili text zákona do podateľne parlamentu. SNS slovami Rafaela Rafaja najskôr pobúrene protestovala s odôvodnením, že poslanci KDH s ňou tento návrh nekonzultovali. Národniari sa však čoskoro spamätali a narýchlo dodali svoju verziu zákona o Hlinkových zásluhách. Výsledok týchto pretekov môže byť nasledujúci: kým parlament odmietne verziu opozičných poslancov, že Hlinka „sa zaslúžil o Slovenskú republiku“, návrh koaličnej SNS, podľa ktorej „sa zaslúžil o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku“, má pomerne slušnú nádej na nadpolovičný súhlas.
.resty historikov
Novinárska obec neprijala návrhy poslancov KDH a SNS, ktorí sa navonok spoločne hlásia k Hlinkovmu odkazu, s veľkým nadšením. Štát by vraj nemal predpisovať uctievanie historických postáv, ktoré sú ešte navyše pre širšiu verejnosť kontroverzné. Je však faktom, že zákony tohto typu patria k československej tradícii. Česi si takto už od prvej republiky uctievali Masaryka a pred tromi rokmi schválili aj Lex Beneš. Národná rada sa k tejto tradícii prihlásila v roku 2000 zákonom, podľa ktorého sa Milan Rastislav Štefánik mimoriadne zaslúžil o to, že „slovenský národ sa stal štátotvorným národom samostatného česko-slovenského štátu“. A podobne, ako sa predpokladá v prípade Hlinku, slovenský „Lex Štefánik“ nariadil v budove NR SR umiestnenie busty a pamätnej tabule. Sporiť sa o to, či po precedense so Štefánikom je vhodné prihlásiť sa zákonom ešte k ďalšej významnej postave moderných slovenských dejín, je vedľajším bojiskom. Ten podstatný predmet sporu dnes znie: Je Hlinka postavou, ktorá si takéto uznanie zaslúži? A práve pri hľadaní odpovede natrafí novinár alebo každý, kto pátra po odpovedi, na veľkú prekážku. Hoci uplynulo takmer 70 rokov od smrti politika a kňaza, ktorý patrí medzi najdôležitejšie osobnosti slovenských dejín 20. storočia, o Hlinkovi neexistuje ani jedna rozsiahlejšia historická biografia. Dostatočným ospravedlnením nemôže byť ani 40 rokov komunizmu, ktorý po knihách o Hlinkovi prirodzene neprahol. Aj 17 rokov po jeho páde sa musí zvedavý laik uspokojiť iba so zborníkom rôznych textov z roku 1991 a útlou monografiou Aleny Bartlovej taktiež z roku 1991. Najrozsiahlejším textom o Hlinkovi tak ostáva svedectvo Hlinkovho spolustraníka Karola Sidora, teda kniha napísaná ešte počas Hlinkovho života v roku 1934, ktorá mapovala život Sidorovho vzoru a učiteľa len do roku 1926. Rozdiel s českým susedom tak bije do očí a je zahanbujúci: tamojší poslanci uzákoňovali v roku 2004 Edvarda Beneša, ktorého predtým českí historici už preskúmali z rôznych uhlov v rôznych stostranových publikáciách. Na Slovensku budeme mať teda najskôr zákon – a môžeme len dúfať, že o Hlinkovi vyjde v najbližšom desaťročí dobre napísaná vedecká monografia.
.prečo je to tak?
Čo si tom myslia sami historici? Alena Bartlová ako autorka zatiaľ jedinej útlej monografie o Hlinkovi, ktorú musela pre potreby trhu napísať za tri mesiace, vysvetľuje: „Éra komunizmu nás v tomto poškodila. Ja som sa napríklad chcela viac venovať HSĽS, ale napríklad moja kandidátska práca, ktorá vyšla v roku 1972, bola zošrotovaná. O tej strane sa už nemohlo hovoriť, preorientovali ma na ekonomické dejiny. Takisto sme nemali dobrý prístup k zahraničným prácam, ako historička som bola teda dosť izolovaná.“ Bartlová pripúšťa, že 17 rokov od revolučného novembra bolo dosť na to, aby o Hlinkovi vznikla rozsiahlejšia práca: „Žiaľ, nevenuje sa mu veľa historikov“. Historička Emília Hrabovec, ktorá dlho pôsobila v Rakúsku a dnes je dekankou Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, hovorí: „Iste, o slovenskej historiografii to nevypovedá nič lichotivé. Je to dané aj tým, že naši historici sa priveľmi upínajú na partikulárne časti dejín a chýba im širší rozhľad“. Hoci je módou haniť politikov za to, že z histórie si vyberajú materiál vhodný pre svoje ideologické účely, v prípade Lex Hlinka by sa mali salvy kritiky zamerať iným smerom: ak sa historici nepokúšajú vykladať históriu, uvoľňujú tým väčší priestor na rôzne výklady politikom. Alebo inak: v kauze Hlinka predbehli politici historikov. Komu to vyčítať?
.hlinkove zásluhy
„Nás sa na to nepýtajte,“ reaguje predkladateľ Vladimír Palko. „Súhlasím, že je to problém, ale nie je to náš problém. My chceme týmto zákonom poukázať na zásluhy Andreja Hlinku, ktoré sú pre nás nespochybniteľné.
Z jeho diela vyrástla Slovenská republika, ktorá je v EÚ a NATO, bez neho by to nebolo predstaviteľné.“ Palko zdôrazňuje, že Hlinkove zásady sú súčasne modernou odpoveďou na problémy, s ktorými sa dnes potýka Slovensko: „Bol to človek, ktorý šiel pre svoje presvedčenie do väzenia, čo je rozdiel oproti mnohým dnešným národniarom, o ktorých za komunizmu nebolo počuť. Hlinka nebol nenávistný nacionalista, ale zápasil za dobré miesto Slovenska v ČSR. Takisto viedol zápas o kresťanský charakter Slovenska s českým liberalizmom. Rovnako sa dnes boríme s bruselským liberalizmom v hodnotových otázkach a s centralizmom, ktorý nás núti odovzdávať čoraz viac kompetencií do Bruselu.“ Zodpovedá teda návrh predkladateľov o zásluhách Hlinku historickej realite?
.kontroverzný politik?
O Andrejovi Hlinkovi sa neraz hovorí ako kontroverznom politikovi, pričom tento prívlastok sa vzťahuje najmä na obdobie jeho pôsobenia počas prvej Československej republiky. Vôbec teda nebolo prekvapením, že sa tento argument objavil aj vo viacerých reakciách na iniciatívu predkladateľov Lex Hlinka. A logicky nasleduje, že kontroverzný politik predsa nemôže byť vyzdvihnutý na piedestál národného symbolu.
No z kľúčových diel slovenských aj českých historikov o prvej ČSR vychádza, že autori týchto výrokov to s kontroverznosťou Andreja Hlinku trochu preháňajú. Na druhej strane, ktorý skutočne úspešný a zaujímavý politik nebol v niečom kontroverzný? V prípade Hlinku sa však niekedy zdá, že vyjadrenia o jeho kontroverznosti sú skôr pozostatkom desaťročí komunistického výkladu dejín, ako odrazom poznania faktov a súvislostí.
Na tom, že Hlinka sa pozitívne podpísal na formovaní slovenského národa, sa dnešní historici zhodujú – aj bez ohľadu na ich ideové zafarbenie. Jednoznačne vníma Hlinku historička Hrabovec: „ Hlinka je medzi historikmi nepochybne vnímaný ako pozitívna osobnosť. Stál pri zrode modernej slovenskej politiky. Slovensko bolo udupané pod ťarchou desaťročí politickej pasivity, ospravedlňovania samých seba, a zrazu sa objavil človek, ktorý bol pragmatik a videl potrebu niečo robiť, nielen nariekať.“ Podľa Bartlovej z Historického ústavu SAV sa Andrej Hlinka významne zaslúžil o národnostné prebudenie Slovákov a podarilo sa mu sformovať modernú a úspešnú politickú stranu. „ Pripisovať mu zodpovednosť za Hlinkovu gardu a iné neskoršie excesy, ako sa to niekedy robí, je hlúposť.“
.rozbíjač republiky?
Častým argumentom proti Hlinkovi býva aj jeho označenie za „rozbíjača spoločného československého štátu.“ Je pravda, že Hlinka bol počas takmer celej svojej politickej kariéry v prvej Československej republike opozičným politikom a slovenská autonómia bola jeho hlavným politickým cieľom. Rovnako platí, že pri jeho uskutočňovaní sa niekedy nepozeral naokolo a konal trochu ako slon v porceláne. Nikdy však neprekročil mantinely platného politického systému a lojality k štátu. S komunistami vyfabrikovanou nálepkou Hlinku – rozbíjača štátu už dnes nepracuje žiadny renomovaný český historik. Jiří Kovtun vo svojej, medzi českými historikmi vysoko hodnotenej knihe Republika v nebezpečném světě na adresu Andreja Hlinku napísal: „Československé vlády s ním mali omnoho viac starostí ako radostí, ale nech už boli niektoré Hlinkove výroky akokoľvek nebezpečné, ľudová strana pod jeho vedením požadovala autonómiu alebo federáciu v spoločnom štáte. Po Hlinkovej smrti prešla ľudová strana rýchlo k programu rozchodu Čechov a Slovákov do dvoch štátnych útvarov, ktoré za vtedajších okolností mohli byť len pokornými satelitmi nemeckej rasistickej veľmoci.“
O tom, že Hlinka vo svojej dobe nebol vnímaný ako republike nepriateľský element, svedčí aj fakt, že hlavným rečníkom na jeho pohrebe v auguste 1938 bol československý premiér a Hlinkov dlhoročný politický súper Milan Hodža.
.antisemita?
Opodstatnené nie sú ani obvinenia, podľa ktorých Hlinku nemožno zaradiť do slušnej spoločnosti, lebo bol antisemita. Je pravda, že niektoré jeho výroky by sa z pohľadu dnešnej doby dali klasifikovať ako antisemitské. Napokon, rovnako ako aj niektoré vyjadrenia „salónneho“ Milana Hodžu. „Bola to dobová vec, Hlinka v tomto rozhodne nijako nevyčnieval,“ hovorí historička Bartlová. Predkladateľ Palko sa aj v tejto súvislosti stavia na Hlinkovu obranu: „Na obdobie pred holokaustom sa nemôžeme pozerať očami ľudí, ktorí žijú po holokauste.“ Dnes v Prahe žijúci chartista a historik Ján Mlynárik, autor knihy Dejiny Židov na Slovensku, ktorý je voči ľudákom celkovo veľmi kritický, takisto pre .týždeň odmieta klásť Hlinkovi vinu za neskorší vývoj HSĽS: „Iste, bol to nacionalista a klerikál, ale v porovnaní s darebákmi Machom a Tukom to bol pokrokový človek. Určite nebol antisemita v rasistickom zmysle slova.“ Vo svojej knihe pripomína, ako sa Vatikán, pobúrený z deportácií Židov za slovenského štátu, často pri rozhovoroch s jeho ľudáckymi predstaviteľmi odvolával na Hlinkovo dedičstvo. Ako píše Mlynárik, odkaz na Hlinku bol oprávnený: „Pripravil by tento človek deportáciu a hromadnú smrť ľudí, ktorých poznal, s ktorými vyrastal, ktorých videl rásť vedľa seba, s ktorými sa hašteril, posielal ich do horúcich pekiel, ale ktorých vždy uznával a ctil ako ľudí, dietky božie, odvolávajúc sa na najväčšiu revolúciu ľudstva , keď kresťanstvo rozrylo rímske impérium svojim étosom, ktorého podstatou je práve to, že všetci ľudia bez rozdielu – patricij i otrok – sú dietkami božími a nikto nemá právo povyšovať sa nad iného a ubližovať mu? Hlinka tento svoj názor publikoval mnohokrát i na sklonku svojho života.“ Hlinkove gardy či Pohotovostné oddiely a iné organizácie, ktoré niesli po Hlinkovej smrti jeho meno, by preto nemali miasť: kto hľadá na Hlinkovi čierne miesta, ktorých nemal málo, je pri kritike jeho antisemitizmu na falošnej stope.
.nie práve diplomat
Hlinka bol charizmatický politik, brilantný ľudový tribún a schopný politický organizátor. Nechýbala mu osobná odvaha a úprimný zápal za slovenskú vec. Len veľmi slabo sa však orientoval v zahraničnej politike a pri svojich iniciatívach často nedovidel za slovenský horizont. Vo vtedajšej neistej dobe to bola dosť vážna slabina.
Asi najlepšou ilustráciou zahraničnopolitickej naivity Andreja Hlinku je jeho dobrodružná cesta na parížsku mierovú konferenciu v roku 1919. Vypravil sa tam v čase, keď zástupcovia veľmocí stále rokovali o povojnovom usporiadaní Európy a hranice Československého štátu v ich neskoršej podobe ešte neboli samozrejmosťou. Spolu s poslancom Františkom Jehličkom (ten podľa viacerých prameňov Hlinku na cestu nahovoril a neskôr fungoval v službách maďarskej vlády) predložili v Paríži memorandum, ktoré sa odvolávalo na Pittsburskú dohodu. Preto žiadali, aby mocnosti Slovákom garantovali vlastnú politickú samosprávu, vládu a parlament. Ich výprava sa skončila neúspešne. Keďže do Francúzska prišli na falošné pasy, boli vyhostení a od Hlinku, ktorého po návrate do Československa dokonca uväznili, sa dokonca dištancovali aj vlastní straníci. Na to, že išlo o naivnú a vo vzťahu k novému štátu aj nebezpečnú avantúru, ukazuje aj fakt, že maďarská delegácia na Parížskej konferencií zaradila Hlinkovo memorandum medzi dokumenty, ktoré mali ospravedlniť jej nesúhlas s oddelením Slovenska od Uhorska a rozhodnutím o slovenskej južnej hranici.
.dôverčivý vodca
Ďalšou Hlinkovou slabinou bol jeho vzťah k Vojtechovi Tukovi. Dôvod, prečo Hlinka poctil svojou dôverou tohto politického dobrodruha s pochybnou minulosťou, ostáva tajomstvom. Isté však je, že Hlinka ho aj napriek odporu viacerých členov ľudovej strany poveroval dôležitými straníckymi úlohami. Tuka publikoval v januári 1928 článok Vacuum iuris, v ktorom sa odvolával na vymyslenú tajnú klauzulu Martinskej deklarácie. Slovensko vraj malo byť súčasťou ČSR len na skúšobnú lehotu desiatich rokov. V októbri 1928 tak mali na Slovensku prestať platiť zákony a ústava, a Slováci sa preto mali rozhodnúť, či chcú zostať v spoločnom štáte. Tieto Tukove vyhlásenia samozrejme vyvolali široký medzinárodný ohlas a úspešne nimi operovala najmä maďarská propaganda. Tuka bol obvinený z vlastizrady a neskôr putoval do väzenia. Úrady ho okrem toho podozrievali aj zo špionáže v prospech Maďarska, no nedokázali priniesť presvedčivé dôkazy. Tie sa objavili v maďarských archívoch až po druhej svetovej vojne.
Aféra Vojtecha Tuku mala neblahý efekt najmä pre samotných ľudákov. Diskreditovala totiž autonomistickú myšlienku, ktorej odporcovia získali lacný argument: autonómia rovná sa služba maďarskej iredente. Ľudová strana takisto vďaka tejto afére prišla v ďalších voľbách o časť voličských hlasov. Hlinka aj napriek tomu nikdy neprestal Tuku obhajovať a jeho prepustením z väzenia neskôr podmienil podporu ľudovej strany prezidentskej kandidatúre Edvarda Beneša.
.dôstojný spoločník
Omyly Andreja Hlinku však veľa nemenia na jeho celkovom prínose pre slovenské dejiny: významne pomohol Slovákom v transformácii na politický národ a podnecoval ich do ekonomickej aktivity namiesto čakania na záchranu odkiaľsi zhora. Je pravda, že strana, ktorú vytvoril, sa po jeho smrti celkom zvrhla a v kľúčových otázkach zlyhala. No o osobnostiach minulosti sa nedá diskutovať tak, že budeme s dnešnou sumou vedomostí a súčasnou optikou hľadať anjelov s dokonalou predvídavosťou. Touto metódou by sa dal spochybniť hrdina akéhokoľvek národa či štátu. Od otcov zakladateľov USA až po Masaryka či Beneša.
Ak sú slovenskí politici odhodlaní pokračovať v uzákoňovaní zásluh slovenských osobností, tak sa dá len konštatovať, že Hlinka je dôstojným Štefánikovým spoločníkom. S ohľadom na ďalších možných kandidátov, ktorých raz naši politici budú chcieť zvečniť zákonom, by sa do návrhov Lex Hlinka mohol zmestiť ešte jeden paragraf: Andrej Hlinka je druhým a posledným nositeľom tejto pocty.
.martin Hanus, .jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.