Musí to byť obohacujúce, keď si toľkí dôležití ľudia nájdu už 41 rokov vždy na konci januára čas a prídu na stretnutie Svetového ekonomického fóra do Davosu. Aj tento rok prišlo 35 hláv štátov alebo vlád, okolo 1 400 vplyvných biznismanov, známi ekonómovia, akademici, spirituálni vodcovia aj šéfovia veľkých mimovládok. Z pohľadu Slovenska sú však najlepšie časy Davosu už za nami – boli nimi 90. roky, keď sa na tomto svetovom fóre intenzívne preberali problémy a skúsenosti postkomunistických krajín s ekonomickými reformami. Vtedy sme mali šancu byť stredobodom pozornosti (čo sa podarilo Čechom) a využiť všetky šance, ktoré ponúka sústredená pozornosť ekonomickej a politickej elity sveta na tento osudom a vlastnou slabosťou ťažko skúšaný región. Šancu sme spálili, pretože kto z mečiarovskej tlupy by tam chodil – a keby aj niekto našiel odvahu, kto by ho počúval?
Dnes sa oko svetového záujmu díva úplne inam, ale to neznamená, že by tie debaty neboli pre Slovensko a jeho elitu zaujímavé. Napokon, nemálo sa hovorilo aj o nás, respektíve o našej mene a jej ďalšom osude. Nad trochu banálnymi konštatovaniami, že eurozóna ešte ani zďaleka nevidí na koniec svojej krízy, vysoko vytŕčajú expresívne slová francúzskeho prezidenta. Podľa neho Francúzi a Nemci nikdy nenechajú euro padnúť. Finančné trhy to mohli pochopiť aj tak, že záchrana eurozóny v dnešnej podobe bude pokračovať, nech to stojí, koľko chce. Je upokojujúce, počuť a vidieť, že aj Nemci, ktorí sú v tejto otázke najdôležitejší, aspoň navonok o prežití eurozóny nepochybujú. Teraz už len nájsť spôsob, akým štáty dramaticky znížia svoje deficity, začnú citeľne znižovať dlhy a vymyslia spôsob, ako môže krajina prejsť riadeným bankrotom bez spustenia paniky v celom klube.
Témou stretnutia v Davose boli v tomto roku „zdieľané normy pre novú realitu“. Tou novou realitou sa myslel predovšetkým evidentný presun ekonomickej a politickej moci zo Západu na Východ a zo Severu na Juh. Východom sa myslí najmä Čína a India (ale aj Kórea a ďalšie rastúce ázijské mocnosti), Juhom zasa najmä Južná Amerika a Afrika, ktorým sa v posledných rokoch darí oveľa lepšie než v strednej Európe tušíme.
So zachytením meniacej sa reality je to však ťažké. Najlepším dôkazom je, že kým v Davose chceli debatovať o upadajúcej moci Západu, zrýchlenej globalizácii, kríze, eure, nových technológiách a nových rizikách, musela lídrov v diskusii o týchto zaujímavých témach trochu vyrušiť vlna revolúcií, ktorá sa šíri od Tuniska cez Egypt ďalej na Blízky východ. Táto vlna prináša zmeny, ktoré premenia náš svet, ako sme ho poznali v posledných desaťročiach. Ako, to dnes nikto nevie. A aj keď je ťažké odopierať sympatie ľuďom, búrajúcim dlhoročné diktatúry, bolo by veľmi naivné očakávať, že na ich miesto nastúpia umiernené demokracie, ctiace ľudské práva a slobody, vzývajúce slobodné podnikanie a slobodný obchod či rešpektujúce staré spojenectvá.
Davosu ako inštitúcii to však nijako neuškodí – zrodila sa nová téma januárových švajčiarskych debát na roky dopredu.
Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Dnes sa oko svetového záujmu díva úplne inam, ale to neznamená, že by tie debaty neboli pre Slovensko a jeho elitu zaujímavé. Napokon, nemálo sa hovorilo aj o nás, respektíve o našej mene a jej ďalšom osude. Nad trochu banálnymi konštatovaniami, že eurozóna ešte ani zďaleka nevidí na koniec svojej krízy, vysoko vytŕčajú expresívne slová francúzskeho prezidenta. Podľa neho Francúzi a Nemci nikdy nenechajú euro padnúť. Finančné trhy to mohli pochopiť aj tak, že záchrana eurozóny v dnešnej podobe bude pokračovať, nech to stojí, koľko chce. Je upokojujúce, počuť a vidieť, že aj Nemci, ktorí sú v tejto otázke najdôležitejší, aspoň navonok o prežití eurozóny nepochybujú. Teraz už len nájsť spôsob, akým štáty dramaticky znížia svoje deficity, začnú citeľne znižovať dlhy a vymyslia spôsob, ako môže krajina prejsť riadeným bankrotom bez spustenia paniky v celom klube.
Témou stretnutia v Davose boli v tomto roku „zdieľané normy pre novú realitu“. Tou novou realitou sa myslel predovšetkým evidentný presun ekonomickej a politickej moci zo Západu na Východ a zo Severu na Juh. Východom sa myslí najmä Čína a India (ale aj Kórea a ďalšie rastúce ázijské mocnosti), Juhom zasa najmä Južná Amerika a Afrika, ktorým sa v posledných rokoch darí oveľa lepšie než v strednej Európe tušíme.
So zachytením meniacej sa reality je to však ťažké. Najlepším dôkazom je, že kým v Davose chceli debatovať o upadajúcej moci Západu, zrýchlenej globalizácii, kríze, eure, nových technológiách a nových rizikách, musela lídrov v diskusii o týchto zaujímavých témach trochu vyrušiť vlna revolúcií, ktorá sa šíri od Tuniska cez Egypt ďalej na Blízky východ. Táto vlna prináša zmeny, ktoré premenia náš svet, ako sme ho poznali v posledných desaťročiach. Ako, to dnes nikto nevie. A aj keď je ťažké odopierať sympatie ľuďom, búrajúcim dlhoročné diktatúry, bolo by veľmi naivné očakávať, že na ich miesto nastúpia umiernené demokracie, ctiace ľudské práva a slobody, vzývajúce slobodné podnikanie a slobodný obchod či rešpektujúce staré spojenectvá.
Davosu ako inštitúcii to však nijako neuškodí – zrodila sa nová téma januárových švajčiarskych debát na roky dopredu.
Autor pôsobí v inštitúte SGI.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.