Stredná Európa Luboša Palatu

Pred dvoma rokmi sme takto odleteli práve do egyptskej Hurghady a dodnes, keď si na ten týždeň uprostred podobne nepríjemnej a pochmúrnej zimy spomeniem, je mi pekne teplo. Hoci to bol ten celkom obyčajný týždeň pri mori, štvorhviezdičkový hotel mal maximálne na tri, tenisové kurty za veľa nestáli a Rusov tam bolo toľko, že sme pred nimi utekali na šachy do nemeckého klubu, aj tak to bolo úžasné. More malo dvadsaťtri stupňov, aj nejaký ten koralový útes sa pri našej pláži našiel, v tieni bolo okolo tridsať stupňov, na slniečku, ktoré svietilo poctivo každý deň, ešte aj o päť či desať viac, strava bola okej, izba velikánska, jedla aj pitia habadej, jednoducho, taký veľmi slušne fungujúci turistický priemysel. Pre nás dvoch všetko za tisíc eur.
Balím sa na hory do Krkonôš a medzitým sledujem, ako sa to všetko, čo som teraz opísal, rúti. Ešte sa to nezrútilo, no aj tak sa bojím, že Egypt môže dopadnúť napríklad ako Irak. Tam som pred pár rokmi začiatkom zimy býval spolu s velením babylonskej divízie spojeneckých vojsk v letovisku v palmovom háji na brehoch Eufratu. Dôstojníci a štáb sídlil v príjemných malých bungalovoch, ktoré vyzerali, že kedysi boli postavené pre turistov. Mohlo ich tu byť veľa, lebo hotelový komplex ležal priamo pri babylonských hradbách, ktoré boli aj v tom mále, čo sa podarilo archeológom v dobrých časoch vykopať z piesku, obrovské a úžasné. Celé tisíce rokov staré ulice z tehál, mohutná brána, o kúsok ďalej múzeum, čo iste kedysi ukrývalo podobné poklady, aké sú teraz v Egyptskom múzeu v Káhire. Nebyť zopár mínometných granátov, ktoré občas niekto v noci vypálil z rúry zakopanej v zemi smerom k nám, bolo by to pekné miesto na dovolenku. Bol december, dvadsať stupňov, Eufrat ticho plynul, v korunách paliem spievali vtáky...
Mám o päť rokov viac a šanca, že by človek šiel do Babylona na normálnu dovolenku, je stále rovnako malá ako vtedy, možno aj menšia.
A rovnako neviem, ako dlho potrvá, kým sa mi podarí zopakovať pekný zážitok, ktorým bola pred troma rokmi dovolenka začiatkom októbra v Tunisku. More už nebolo najteplejšie, a tak sme cestovali. Do Kartága, kde si človek uvedomí mnoho vecí, napríklad to, čo v dobe antiky znamenalo prehrať s Rimanmi. Do hlavného mesta Tunisu, ktoré bolo príjemnou zmesou orientálneho starého mesta a novej časti, kde ste si naraz nepripadali ako v Afrike, ale ako v Európe, vo Francúzsku, v Paríži. A krásne, hoci celkom turistické mesto Sidi bou Said s modro-bielymi domami, s krčmičkami s výhľadom azda až na Sicíliu a Maltu. Spomínam na krajinu, kde sa dalo chodiť normálnym vlakom a autobusmi, kráčať v noci po uliciach, túlať sa aj tými najzapadnutejšími zákutiami miest s pocitom istoty a bezpečia priateľského prostredia... S pocitom, že tu, na severe Afriky, ste tak trochu v Európe, a nielen preto, že sa tu väčšinou dohovoríte po francúzsky, v Egypte po anglicky a v hoteli v Hurghade aj po nemecky a rusky. Keď sa dívam na tie správy z Tuniska a Egypta, stále sa mi vynárajú slová, ktoré som začul od nejakého politika zo západnej Európy: „To nie je niekde v Ázii, v Tichomorí, v Amerike, to je v susedstve nás, Európy.“ Rád by som sa mýlil, no v týchto dňoch sa táto „poloeurópa“ v našom susedstve mení a mizne. A my Európania, ponorení do vlastných problémov, nie sme schopní nič urobiť.
Preto si starostlivo schovajte fotky z dovolenky v Tunisku, Egypte, Jordánsku, Maroku... Môže sa stať, že žiadne ďalšie zábery z úchvatnej dovolenky v tomto príjemnom Oriente už v živote neurobíte.

Autor je redaktor Lidových novín.