Silvester Lavrík: Ahoj, Boris, všetci bilancujú. Rátajú, čo mali urobiť a čo urobili. Čo si v roku 2010 stihol Ty? Všimol som si, že si vydal tri albumy, v poriadku. AfterPhurikane, nejakého Scaralattiho či Haydna a Chasidské piesne. Ok. Lenže nerozumiem jednej veci. Pochádzaš z Oravy, ruky máš zdravé, veď ako inak by si mohol hrať na harmonike, hlavu takisto... a pritom ani jeden z tvojich posledných albumov nemá poctivý názov. Ľahko zapamätateľný, náš, slovenský. Nemáš Ty náhodou problém s identitou, ako sa dnes hovorí?
Boris Lenko: Silvo, ešte sme stihli vydať aj nový Požoň sentimentál: Požoň minimal. Uznaj, že ten názov je krásne slovenský. A ešte čakáme na vydanie nového CD Triango v USA. S identitou teda problém nemám, asi aj preto, lebo nad ňou vôbec nerozmýšľam. Načo rozmýšľať nad niečím, čo nevyriešiš. Rozmýšľam nad Slovákmi či národmi na Slovensku, to áno, ale to skôr nad tým, prečo sami sebe ubližujeme. A ešte jeden čisto slovensky identifikačný názov mám: Traja harmonikári.
SL: Moment Ð ty nie si akordeonista? Ty si harmonikár? No, ale to si v mojich očiach dosť klesol, kamarát! Harmonikár som aj ja. Ten najmizernejší na svete, ale som! Okrem toho, ten náš spolok, tí Traja harmonikári, nie je vôbec hudobný. Filozof (Miroslav Marcelli), škrabák (Silvester Lavrík) a Ty. Nie je to hazardovanie s vlastným talentom, povesťou a vôbec darom, ktorý si ako muzikant dostal od Pána Boha? Naživo by som nenašiel odvahu opýtať sa Ťa na to, ale email veľa znesie.
BL: Ak prijmeš, že harmonika a akordeón je to isté, tak som oboje. A harmonika je žena, uznaj, akordeón pyšný chlap. To ó na konci. A nemôžeš písať, že filozof, ja a škrabák, uznaj... Čo je to škrabák? A hazardovaním má byť, keď sa spolčím s nemuzikantmi? To mám len s muzikantmi žiť?
SL: No dobre, povedzme, že máš právo na sebaurčenie vo svojom súkromnom živote. Ale pohovorme si o profesionalite, stavovskej hrdosti a tak. Nepociťuješ to ako problém, keď filozof vystúpi na javisko, spisovateľ spieva a muzikant verejne hovorí, dokonca na nemuzikantské témy? Nie je práve takáto podoba kultúrnej prevádzky jasným dôkazom, že žijeme dobu všeobecného rozvratu hodnôt?
BL: Každému, čo jeho jest. Sú takí, ktorí sa vyjadrovať nechcú a takí, čo chcú, lebo musia, tlačí ich aj niečo iné, než len vlastná práca. A myslím, že to tak bolo vždy. Okrem toho žijeme dobu zmarov hodnôt a to ma štve. A hraním Bacha na to jasne neodpovieš. Ak silný filozof zaspieva, tak aj jeho chabý spev bude silný, ver. A stavovská hrdosť, to mi veľa nehovorí. Snažím sa len byť čo najpresnejší, keď sa už pletiem do nestavovských vecí. Presnejší. Čiže naformulovať veci najlepšie, ako viem.
SL: Boris, ty si naozaj presvedčený, že žijeme dobu zmaru hodnôt? Myslíš, že sa z nášho konania vytráca slušnosť? Z rozhodovania etické princípy? Že naše vnímanie pravdy už nesmeruje k dobru? Mne sa to nezdá... Vyrástli a dospeli sme pred rokom 1989, ja sa ešte pamätám na to, že dvojaká morálka bola všeobecne akceptovaná. Dokonca bola svojím spôsobom útočiskom pred autoritatívnym režimom. Sami kňazi vyzývali veriacich na „neprotivľenie sa zlu nasiľjem", ak môžem parafrázovať klasika. A neboli to konfidenti ŠTB, aspoň väčšina z nich. Dnes je to podľa teba ešte horšie? Alebo tá doba stále trvá, len si to neuvedomujeme? Ale možno máš na mysli iné hodnoty. Profesionalitu, dochvíľnosť, čistotnosť, zbožnosť.
BL: Myslím, že sme mali v roku 1989 neskutočnú možnosť niečo so sebou urobiť, vytvoriť novú kultúru. Obzvlášť, keď sme vedeli dosť jasne, čo nechceme, lebo sme v tom žili desaťročia. Mali sme možnosť vytvoriť skutočnú demokraciu, rešpekt pred skutočnými hodnotami, rešpekt pred pravdou. A to sa nám príliš nepodarilo. Iste, môžu za to i objektívne príčiny. Ale hlavne za to môžeme my. Dopúšťame sa strašne veľa chýb, sme letargickí voči podvodu a klamstvu, vytvárame si modly a zlaté teľatá. Veľa teliat. A priznám sa, to, že je to tak aj v iných susedských krajinách, ma neuspokojuje. Mohli sme byť iní. Nie sme. Pritom Slovensko je plné vzácnych ľudí, ktorí však buď postupne rezignujú, alebo ich udupú. V horšom prípade zastrelia.
SL: Z toho, čo hovoríš, dedukujem, že ľudia na Slovensku nemajú nejako inak nastavené hodnotové systémy, ako, povedzme, v Maďarsku, v Česku, Poľsku, alebo trebárs v Nemecku. Odlišnosť vidím v tom, že svoje problémy vidíme „zvnútra" a tie ich zvonka. Čo ma však trápi, a tu rozdiel vidím, je to, čo by som pracovne nazval „zjednodušený model kultúrnej prevádzky". Pre tvorcov neexistuje kvalifikovaná spätná väzba, s výnimkou špecializovaných periodík, ktoré sú zdecimované a bez fungujúcej distribučnej siete. Denníkovú recenzistiku a reflexie v týždenníkoch robia často zanietení diletanti, ktorí nedokážu prekročiť limity vlastných vkusových kritérií. O diele píšu bez znalosti širšieho kontextu. Absentuje verejná diskusia. Tá, ktorá prebieha, podlieha náladám a módam, fanúškovskému drukovaniu a strašne rada súdi, namiesto toho, aby hodnotila.
BL: Myslím, že si si v zásade odpovedal. A čo sa týka nášho pohľadu smerom von, domnievam sa, že tam existujú, respektíve môžu existovať objektívne odlišnosti. V Nemecku pracuje niekoľko skutočne mienkotvorných kritikov, ktorí sa podieľajú na cibrení vkusu. Iste, aj to má odvrátenú stranu: ak niekoho z umelcov nemajú radi, je s ním koniec. Ale tie kritiky sú neskutočne odborné a precízne. A ešte jedna vec. Nedávno som v nemeckých bulvárnych novinách čítal dvojstranový článok o tom, či a prečo odíde z filharmónie dirigent Thielemann. S trochu smiešnym, ale predsa rozborom, s históriou orchestra atď. Vieš si predstaviť niečo také v Novom Čase?
SL: V Novom Čase si to viem predstaviť, ak by boli okolnosti dostatočne pikantné. A museli by pri tom byť nejaké fotografie prsatíc, ako dôkaz. No dobre, na „verejnú" odbornú rozpravu na chvíľu teda zabudnime. Kde a ako potom môže u nás vyrásť osobnosť? Umelecká osobnosť, aby sme ostali na pôde, kde sme ako-tak doma. Osobnosť, akou bol napríklad Ilja Zeljenka, aby som uviedol príklad, ktorý poznáme a vážime si obaja.
BL: Vyrásť môže, aj vyrastá. V Bratislave cítim výrazný umelecký genius loci, vkus, nadhľad, kvalitu a mieru. Ibaže tí, ktorí onen vkus majú, nemajú podporu médií, a tým ani ľudí v tejto krajine. A ani podporu ministerstva kultúry, alebo iba minimálnu. A ak napríklad svojbytný projekt Košice Ð mesto kultúry „schytá" ministrov návrh, že ho bude podporovať, aby sa zvýšila masovosť, tak ho zároveň úplne pochová. Taký projekt potrebuje podporu médií, sponzorov, milovníkov umenia, ale nesmie sa zasahovať do dramaturgie. Na Slovensku je všetko zamerané na masovosť, na to, aby sa pán divák, poslucháč či čitateľ ani na chvíľu nenudil. Všetko musí byť akčné, na kvalite nezáleží. A STV sa na tom výrazne podieľa. Inak, ak boli návrhy na zrušenie tretieho programu STV, ja by som ho nerušil, ale zmenil na kanál o kultúre. Lenže už teraz mám obavy, akú kultúru by prezentoval..
SL: Poďme naspäť k tej identite. K jej hľadaniu. Kto sú podľa teba naše elity? Nezaujímajú ma mená, aj keď – ak nejaké máš, sem s nimi. Zaujímajú ma ich „profily". Potenciál. Včera som počul jedného človeka, je to autor monografií o Slovenskom raji, vyhlásiť, smrteľne vážne a pritom bez pátosu, že preňho sú úplne najväčšími osobnosťami našich dejín štúrovci. Odvtedy nikde nikto a nič. Je to naše národné ešte stále také dôležité? Je náš folklór skutočne takou jedinečnou studnicou? Pýtam sa ťa ako muzikanta a hudobne vzdelaného človeka. A keď folklór, čo ty považuješ za folklór? Sú chasidské piesne súčasťou nášho folklóru? Ale to len napríklad... Hlavne by som chcel vedieť, čo ty považuješ za vývozný artikel zo Slovenska. Nie slovenský vývozný artikel, ale vývozný artikel zo Slovenska. Ja viem, že Ti tým troška vnucujem svoj pohľad na vec, ale čo čakáš od chlapca zo Spiša?
BL: Nie som odborník na folklór, ale myslím, že ten náš je bohatý neskutočne. Aj chasidský, veď vznikal aj na našom území. Čo sa osobností týka, myslím, že sme tiež veľmi bohatá krajina. Zámerne hovorím krajina. Nedávno mi jedna kamarátka povedala, že je to oveľa krajší výraz než štát alebo národ. Všimni si, že my sa tu stále oháňame národom, ale ja neviem, kto je vlastne čistý Slovák. Bol Štúr čistý Slovák? Sme potomkami Slovákov, Slovanov, Čechov, Maďarov, Židov, Karpatských Nemcov, všetkých, čo žili v tejto KRAJINE. Je Slovák ten, čo sa sem prisťahoval? Ten, čo sa odsťahoval, žil tu len krátko? Ak to vezmeš takto, tak môžeš dopĺňať mená osobnosti: Kuzminová, Jókai, Márai, Rozner, Bartók, Hummel, Talich, Warhol, Breiner, Myers...
SL: Takže pre teba nie je problém, trebárs v Mníchove, povedať, že Béla Bartók je súčasťou slovenskej histórie a kultúry? Alebo že svätý Štefan bol naším kráľom? A keď sme už pri tom Mníchove a tvojich rozhovoroch s miestnymi Ð s kým sa tam stretávaš? Držíš sa slovenskej komunity, alebo odvážne šprechuješ s miestnymi nad pečeným kolenom pri krígli piva? Je hudobný život v Mníchove iný, než ten bratislavský a slovenský?
BL: Stretávam sa aj, aj. Je tu veľa šikovných a inteligentných Slovákov, uvedom si, že emigranti boli často ľudia vysokej vzdelanostnej úrovne, lekári, inžinieri. Aj preto je zle, že naše zastupiteľské úrady a inštitúty neraz vedú ľudia, ktorí nemajú potrebnú úroveň na to, aby vyšli našim emigrantom v ústrety a naplnili ich kultúrne potreby. Slovákov v zahraničí netreba podceňovať. Stretávam sa, samozrejme, i s Nemcami, najmä vďaka priateľstvám mojej ženy, ktorej pacienti sú z veľkej väčšiny Nemci. Život tu výrazne iný nie je, len mám pocit, že Mníchovčania majú radšej svoje mesto než Bratislavčania, neničia si ho, užívajú si ho a sú naň hrdí. A majú svoje modly Ð Oktoberfest, Bayern, ale i operu, film.
SL: Keď som v deväťdesiatych rokoch cestoval do zahraničia, obyčajne to bolo na nejaký festival, alebo divadelnú dielňu, mal som tendenciu hanbiť sa za to, čo sa na Slovensku deje. Slovenská republika vznikla ako vznikla, vládol Mečiar, unášali sa tu ľudia, mafia sa prekrývala so štátnou mocou, v kultúre mali obrovský priestor nacionalisti. Snažil som sa vysvetľovať, že to nie je úplný obraz o Slovensku, ale veľmi sa mi to nedarilo. Videl som im na očiach, že mi neveria. Odvtedy sa situácia zmenila Ð alebo nezmenila? Ako to vnímaš ty? Berú ťa ako kultúrneho človeka a výborného hudobníka „napriek" tomu, že si zo Slovenska, alebo to neriešia? A neodpovedal si mi na toho svätého Štefana a Bartóka.
BL: Svätý Štefan bol naším kráľom, alebo kráľom panujúcim na našom území. Možno bol lepším kráľom ľuďom v tejto krajine ako Mečiar či Fico. Ale mňa zaujímajú ľudia z kultúry, nie politici. Kuzminovú som uviedol ako príklad. Myslím, že ju máme radi a prijali sme ju. Neviem však, či by sme ju tak vrúcne prijali, aj keby bola Maďarka. Čo sa týka hanby za našu krajinu, tú nepociťujem. Každá krajina sa má za čo hanbiť, Nemci tobôž. Skôr mi prekáža, že o nás takmer nič nevedia. Každú chvíľu tu koncertujú Česi, Maďari, Poliaci, my skoro nič. Hovorím o ľuďoch zo Slovenska, nie o tých, čo žijú v zahraničí. Nekúpiš tu žiadne CD slovenskej hudby, nekúpiš skoro žiadnu našu knihu, nevidíš slovenský film. Umelci sa sami presadzujú ťažko, tu by mali pomôcť naše inštitúcie, ministerstvom kultúry a, povedzme, Maticou počnúc. Čo robia, neviem, teda, obávam sa, že viem.
SL: Ale to, po čom ty voláš, je vlastne kultúrna politika štátu. Nebojíš sa toho slovného spojenia? Nemáš strach, že keby sa to rozbehlo za peniaze z verejných zdrojov, bude konkrétny výber konkrétnych umelcov limitovaný rozhľadom úradníkov, referentov a sekretárov? Vieš o nejakom bezpečnostnom mechanizme, ktorý by zamedzil zneužívanie takýchto možností? Lebo nejaké sú aj teraz, dokonca do nich tečú slušné peniaze, ale výsledok žiaden. Alebo mizerný. A Kuzminovú máme radi najmä preto, že je NAŠA olympijská víťazka. Aj Imra Bugára máme radi a vieme mu prepáčiť, že je Maďar, lebo je majster sveta v hode diskom.
BL: Nevolám len po tom. A bojím sa protekcionizmu, úradníkov. Máš pravdu. Problém je v tom, že napríklad my, mám na mysli koncertných umelcov, nemáme žiadne agentúry, ktoré by nás zastupovali. Ako sa má svet o nás dozvedieť? V Nemecku je to úplne naopak. Ak ťa nezastupuje nejaká agentúra, máš problém. A dovolím si tvrdiť, že poznám aspoň troch klaviristov, ktorí pokojne môžu zahrať recitál v Carnegie Hall (mimochodom, v Slovenskej filharmónii si takmer nepípnu). Lenže, ako sa tam dostať? Čiže mam hrôzu z kultúrnej politiky, ale aspoň na začiatku by niekto mal pomôcť. A myslím si, že keby sa už nejaká inštitúcia odhodlala vyslať a zariadiť niekomu koncert v Carnegie Hall, setsakramentsky si rozmyslí, kto to bude, lebo tam hrozí naozaj riadna hanba. Vybavovať rôzne vystúpenia kohokoľvek pre zahraničných Slovákov je pri všetkej úcte veľmi jednoduché a bezbolestné. Našich umelcov však treba konfrontovať so zahraničím, inak sa nič nenaučíme.
SL: Ty si však napriek tomu dokázal aj koncertovať v Mníchove, aj dostať kvalifikovanú recenziu od jedného z najrešpektovanejších hudobných kritikov v Nemecku. A propos – čo chystáš v tomto roku?
BL: Je toho viac. Ešte čakáme na vydanie nového CD Triango v americkom nakladateľstve FIM, už by to malo byť hotové. Dorábam ďalšie sólo CD so súčasnou hudbou a teším sa na pokračovanie spolupráce so súbormi, kde hrám. Robím všetko preto, aby si Nemci všimli moju nahrávku Scarlattiho a Haydna. A teším sa z toho, že stále mám nesmiernu chuť cvičiť a objavovať, čoho som vlastne schopný, pretože v umení môžeš ísť donekonečna a to je vzrušujúce.
Silvester Lavrík /
Pochádza zo Spišského Štiavnika, vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU, je spisovateľ (Allegro barbaro, Villa Lola, Perokresba) a dramatik (Posledný letný deň, Žltá, žltá ľalia a ďalšie). V súčasnosti je projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika.
Boris Lenko /
Pochádza z Ružomberka, vyštudoval akordeón na VŠMU, kde pôsobí ako docent, je členom viacerých súborov (Chasidské piesne, AfterPhurikane, Požoň sentimentál, Triango), venuje sa starej aj úplne novej hudbe, v roku 2010 vydal sólový album Scarlattiho a Haydnových sonát, v súčasnosti žije v Mníchove.
Boris Lenko: Silvo, ešte sme stihli vydať aj nový Požoň sentimentál: Požoň minimal. Uznaj, že ten názov je krásne slovenský. A ešte čakáme na vydanie nového CD Triango v USA. S identitou teda problém nemám, asi aj preto, lebo nad ňou vôbec nerozmýšľam. Načo rozmýšľať nad niečím, čo nevyriešiš. Rozmýšľam nad Slovákmi či národmi na Slovensku, to áno, ale to skôr nad tým, prečo sami sebe ubližujeme. A ešte jeden čisto slovensky identifikačný názov mám: Traja harmonikári.
SL: Moment Ð ty nie si akordeonista? Ty si harmonikár? No, ale to si v mojich očiach dosť klesol, kamarát! Harmonikár som aj ja. Ten najmizernejší na svete, ale som! Okrem toho, ten náš spolok, tí Traja harmonikári, nie je vôbec hudobný. Filozof (Miroslav Marcelli), škrabák (Silvester Lavrík) a Ty. Nie je to hazardovanie s vlastným talentom, povesťou a vôbec darom, ktorý si ako muzikant dostal od Pána Boha? Naživo by som nenašiel odvahu opýtať sa Ťa na to, ale email veľa znesie.
BL: Ak prijmeš, že harmonika a akordeón je to isté, tak som oboje. A harmonika je žena, uznaj, akordeón pyšný chlap. To ó na konci. A nemôžeš písať, že filozof, ja a škrabák, uznaj... Čo je to škrabák? A hazardovaním má byť, keď sa spolčím s nemuzikantmi? To mám len s muzikantmi žiť?
SL: No dobre, povedzme, že máš právo na sebaurčenie vo svojom súkromnom živote. Ale pohovorme si o profesionalite, stavovskej hrdosti a tak. Nepociťuješ to ako problém, keď filozof vystúpi na javisko, spisovateľ spieva a muzikant verejne hovorí, dokonca na nemuzikantské témy? Nie je práve takáto podoba kultúrnej prevádzky jasným dôkazom, že žijeme dobu všeobecného rozvratu hodnôt?
BL: Každému, čo jeho jest. Sú takí, ktorí sa vyjadrovať nechcú a takí, čo chcú, lebo musia, tlačí ich aj niečo iné, než len vlastná práca. A myslím, že to tak bolo vždy. Okrem toho žijeme dobu zmarov hodnôt a to ma štve. A hraním Bacha na to jasne neodpovieš. Ak silný filozof zaspieva, tak aj jeho chabý spev bude silný, ver. A stavovská hrdosť, to mi veľa nehovorí. Snažím sa len byť čo najpresnejší, keď sa už pletiem do nestavovských vecí. Presnejší. Čiže naformulovať veci najlepšie, ako viem.
SL: Boris, ty si naozaj presvedčený, že žijeme dobu zmaru hodnôt? Myslíš, že sa z nášho konania vytráca slušnosť? Z rozhodovania etické princípy? Že naše vnímanie pravdy už nesmeruje k dobru? Mne sa to nezdá... Vyrástli a dospeli sme pred rokom 1989, ja sa ešte pamätám na to, že dvojaká morálka bola všeobecne akceptovaná. Dokonca bola svojím spôsobom útočiskom pred autoritatívnym režimom. Sami kňazi vyzývali veriacich na „neprotivľenie sa zlu nasiľjem", ak môžem parafrázovať klasika. A neboli to konfidenti ŠTB, aspoň väčšina z nich. Dnes je to podľa teba ešte horšie? Alebo tá doba stále trvá, len si to neuvedomujeme? Ale možno máš na mysli iné hodnoty. Profesionalitu, dochvíľnosť, čistotnosť, zbožnosť.
BL: Myslím, že sme mali v roku 1989 neskutočnú možnosť niečo so sebou urobiť, vytvoriť novú kultúru. Obzvlášť, keď sme vedeli dosť jasne, čo nechceme, lebo sme v tom žili desaťročia. Mali sme možnosť vytvoriť skutočnú demokraciu, rešpekt pred skutočnými hodnotami, rešpekt pred pravdou. A to sa nám príliš nepodarilo. Iste, môžu za to i objektívne príčiny. Ale hlavne za to môžeme my. Dopúšťame sa strašne veľa chýb, sme letargickí voči podvodu a klamstvu, vytvárame si modly a zlaté teľatá. Veľa teliat. A priznám sa, to, že je to tak aj v iných susedských krajinách, ma neuspokojuje. Mohli sme byť iní. Nie sme. Pritom Slovensko je plné vzácnych ľudí, ktorí však buď postupne rezignujú, alebo ich udupú. V horšom prípade zastrelia.
SL: Z toho, čo hovoríš, dedukujem, že ľudia na Slovensku nemajú nejako inak nastavené hodnotové systémy, ako, povedzme, v Maďarsku, v Česku, Poľsku, alebo trebárs v Nemecku. Odlišnosť vidím v tom, že svoje problémy vidíme „zvnútra" a tie ich zvonka. Čo ma však trápi, a tu rozdiel vidím, je to, čo by som pracovne nazval „zjednodušený model kultúrnej prevádzky". Pre tvorcov neexistuje kvalifikovaná spätná väzba, s výnimkou špecializovaných periodík, ktoré sú zdecimované a bez fungujúcej distribučnej siete. Denníkovú recenzistiku a reflexie v týždenníkoch robia často zanietení diletanti, ktorí nedokážu prekročiť limity vlastných vkusových kritérií. O diele píšu bez znalosti širšieho kontextu. Absentuje verejná diskusia. Tá, ktorá prebieha, podlieha náladám a módam, fanúškovskému drukovaniu a strašne rada súdi, namiesto toho, aby hodnotila.
BL: Myslím, že si si v zásade odpovedal. A čo sa týka nášho pohľadu smerom von, domnievam sa, že tam existujú, respektíve môžu existovať objektívne odlišnosti. V Nemecku pracuje niekoľko skutočne mienkotvorných kritikov, ktorí sa podieľajú na cibrení vkusu. Iste, aj to má odvrátenú stranu: ak niekoho z umelcov nemajú radi, je s ním koniec. Ale tie kritiky sú neskutočne odborné a precízne. A ešte jedna vec. Nedávno som v nemeckých bulvárnych novinách čítal dvojstranový článok o tom, či a prečo odíde z filharmónie dirigent Thielemann. S trochu smiešnym, ale predsa rozborom, s históriou orchestra atď. Vieš si predstaviť niečo také v Novom Čase?
SL: V Novom Čase si to viem predstaviť, ak by boli okolnosti dostatočne pikantné. A museli by pri tom byť nejaké fotografie prsatíc, ako dôkaz. No dobre, na „verejnú" odbornú rozpravu na chvíľu teda zabudnime. Kde a ako potom môže u nás vyrásť osobnosť? Umelecká osobnosť, aby sme ostali na pôde, kde sme ako-tak doma. Osobnosť, akou bol napríklad Ilja Zeljenka, aby som uviedol príklad, ktorý poznáme a vážime si obaja.
BL: Vyrásť môže, aj vyrastá. V Bratislave cítim výrazný umelecký genius loci, vkus, nadhľad, kvalitu a mieru. Ibaže tí, ktorí onen vkus majú, nemajú podporu médií, a tým ani ľudí v tejto krajine. A ani podporu ministerstva kultúry, alebo iba minimálnu. A ak napríklad svojbytný projekt Košice Ð mesto kultúry „schytá" ministrov návrh, že ho bude podporovať, aby sa zvýšila masovosť, tak ho zároveň úplne pochová. Taký projekt potrebuje podporu médií, sponzorov, milovníkov umenia, ale nesmie sa zasahovať do dramaturgie. Na Slovensku je všetko zamerané na masovosť, na to, aby sa pán divák, poslucháč či čitateľ ani na chvíľu nenudil. Všetko musí byť akčné, na kvalite nezáleží. A STV sa na tom výrazne podieľa. Inak, ak boli návrhy na zrušenie tretieho programu STV, ja by som ho nerušil, ale zmenil na kanál o kultúre. Lenže už teraz mám obavy, akú kultúru by prezentoval..
SL: Poďme naspäť k tej identite. K jej hľadaniu. Kto sú podľa teba naše elity? Nezaujímajú ma mená, aj keď – ak nejaké máš, sem s nimi. Zaujímajú ma ich „profily". Potenciál. Včera som počul jedného človeka, je to autor monografií o Slovenskom raji, vyhlásiť, smrteľne vážne a pritom bez pátosu, že preňho sú úplne najväčšími osobnosťami našich dejín štúrovci. Odvtedy nikde nikto a nič. Je to naše národné ešte stále také dôležité? Je náš folklór skutočne takou jedinečnou studnicou? Pýtam sa ťa ako muzikanta a hudobne vzdelaného človeka. A keď folklór, čo ty považuješ za folklór? Sú chasidské piesne súčasťou nášho folklóru? Ale to len napríklad... Hlavne by som chcel vedieť, čo ty považuješ za vývozný artikel zo Slovenska. Nie slovenský vývozný artikel, ale vývozný artikel zo Slovenska. Ja viem, že Ti tým troška vnucujem svoj pohľad na vec, ale čo čakáš od chlapca zo Spiša?
BL: Nie som odborník na folklór, ale myslím, že ten náš je bohatý neskutočne. Aj chasidský, veď vznikal aj na našom území. Čo sa osobností týka, myslím, že sme tiež veľmi bohatá krajina. Zámerne hovorím krajina. Nedávno mi jedna kamarátka povedala, že je to oveľa krajší výraz než štát alebo národ. Všimni si, že my sa tu stále oháňame národom, ale ja neviem, kto je vlastne čistý Slovák. Bol Štúr čistý Slovák? Sme potomkami Slovákov, Slovanov, Čechov, Maďarov, Židov, Karpatských Nemcov, všetkých, čo žili v tejto KRAJINE. Je Slovák ten, čo sa sem prisťahoval? Ten, čo sa odsťahoval, žil tu len krátko? Ak to vezmeš takto, tak môžeš dopĺňať mená osobnosti: Kuzminová, Jókai, Márai, Rozner, Bartók, Hummel, Talich, Warhol, Breiner, Myers...
SL: Takže pre teba nie je problém, trebárs v Mníchove, povedať, že Béla Bartók je súčasťou slovenskej histórie a kultúry? Alebo že svätý Štefan bol naším kráľom? A keď sme už pri tom Mníchove a tvojich rozhovoroch s miestnymi Ð s kým sa tam stretávaš? Držíš sa slovenskej komunity, alebo odvážne šprechuješ s miestnymi nad pečeným kolenom pri krígli piva? Je hudobný život v Mníchove iný, než ten bratislavský a slovenský?
BL: Stretávam sa aj, aj. Je tu veľa šikovných a inteligentných Slovákov, uvedom si, že emigranti boli často ľudia vysokej vzdelanostnej úrovne, lekári, inžinieri. Aj preto je zle, že naše zastupiteľské úrady a inštitúty neraz vedú ľudia, ktorí nemajú potrebnú úroveň na to, aby vyšli našim emigrantom v ústrety a naplnili ich kultúrne potreby. Slovákov v zahraničí netreba podceňovať. Stretávam sa, samozrejme, i s Nemcami, najmä vďaka priateľstvám mojej ženy, ktorej pacienti sú z veľkej väčšiny Nemci. Život tu výrazne iný nie je, len mám pocit, že Mníchovčania majú radšej svoje mesto než Bratislavčania, neničia si ho, užívajú si ho a sú naň hrdí. A majú svoje modly Ð Oktoberfest, Bayern, ale i operu, film.
SL: Keď som v deväťdesiatych rokoch cestoval do zahraničia, obyčajne to bolo na nejaký festival, alebo divadelnú dielňu, mal som tendenciu hanbiť sa za to, čo sa na Slovensku deje. Slovenská republika vznikla ako vznikla, vládol Mečiar, unášali sa tu ľudia, mafia sa prekrývala so štátnou mocou, v kultúre mali obrovský priestor nacionalisti. Snažil som sa vysvetľovať, že to nie je úplný obraz o Slovensku, ale veľmi sa mi to nedarilo. Videl som im na očiach, že mi neveria. Odvtedy sa situácia zmenila Ð alebo nezmenila? Ako to vnímaš ty? Berú ťa ako kultúrneho človeka a výborného hudobníka „napriek" tomu, že si zo Slovenska, alebo to neriešia? A neodpovedal si mi na toho svätého Štefana a Bartóka.
BL: Svätý Štefan bol naším kráľom, alebo kráľom panujúcim na našom území. Možno bol lepším kráľom ľuďom v tejto krajine ako Mečiar či Fico. Ale mňa zaujímajú ľudia z kultúry, nie politici. Kuzminovú som uviedol ako príklad. Myslím, že ju máme radi a prijali sme ju. Neviem však, či by sme ju tak vrúcne prijali, aj keby bola Maďarka. Čo sa týka hanby za našu krajinu, tú nepociťujem. Každá krajina sa má za čo hanbiť, Nemci tobôž. Skôr mi prekáža, že o nás takmer nič nevedia. Každú chvíľu tu koncertujú Česi, Maďari, Poliaci, my skoro nič. Hovorím o ľuďoch zo Slovenska, nie o tých, čo žijú v zahraničí. Nekúpiš tu žiadne CD slovenskej hudby, nekúpiš skoro žiadnu našu knihu, nevidíš slovenský film. Umelci sa sami presadzujú ťažko, tu by mali pomôcť naše inštitúcie, ministerstvom kultúry a, povedzme, Maticou počnúc. Čo robia, neviem, teda, obávam sa, že viem.
SL: Ale to, po čom ty voláš, je vlastne kultúrna politika štátu. Nebojíš sa toho slovného spojenia? Nemáš strach, že keby sa to rozbehlo za peniaze z verejných zdrojov, bude konkrétny výber konkrétnych umelcov limitovaný rozhľadom úradníkov, referentov a sekretárov? Vieš o nejakom bezpečnostnom mechanizme, ktorý by zamedzil zneužívanie takýchto možností? Lebo nejaké sú aj teraz, dokonca do nich tečú slušné peniaze, ale výsledok žiaden. Alebo mizerný. A Kuzminovú máme radi najmä preto, že je NAŠA olympijská víťazka. Aj Imra Bugára máme radi a vieme mu prepáčiť, že je Maďar, lebo je majster sveta v hode diskom.
BL: Nevolám len po tom. A bojím sa protekcionizmu, úradníkov. Máš pravdu. Problém je v tom, že napríklad my, mám na mysli koncertných umelcov, nemáme žiadne agentúry, ktoré by nás zastupovali. Ako sa má svet o nás dozvedieť? V Nemecku je to úplne naopak. Ak ťa nezastupuje nejaká agentúra, máš problém. A dovolím si tvrdiť, že poznám aspoň troch klaviristov, ktorí pokojne môžu zahrať recitál v Carnegie Hall (mimochodom, v Slovenskej filharmónii si takmer nepípnu). Lenže, ako sa tam dostať? Čiže mam hrôzu z kultúrnej politiky, ale aspoň na začiatku by niekto mal pomôcť. A myslím si, že keby sa už nejaká inštitúcia odhodlala vyslať a zariadiť niekomu koncert v Carnegie Hall, setsakramentsky si rozmyslí, kto to bude, lebo tam hrozí naozaj riadna hanba. Vybavovať rôzne vystúpenia kohokoľvek pre zahraničných Slovákov je pri všetkej úcte veľmi jednoduché a bezbolestné. Našich umelcov však treba konfrontovať so zahraničím, inak sa nič nenaučíme.
SL: Ty si však napriek tomu dokázal aj koncertovať v Mníchove, aj dostať kvalifikovanú recenziu od jedného z najrešpektovanejších hudobných kritikov v Nemecku. A propos – čo chystáš v tomto roku?
BL: Je toho viac. Ešte čakáme na vydanie nového CD Triango v americkom nakladateľstve FIM, už by to malo byť hotové. Dorábam ďalšie sólo CD so súčasnou hudbou a teším sa na pokračovanie spolupráce so súbormi, kde hrám. Robím všetko preto, aby si Nemci všimli moju nahrávku Scarlattiho a Haydna. A teším sa z toho, že stále mám nesmiernu chuť cvičiť a objavovať, čoho som vlastne schopný, pretože v umení môžeš ísť donekonečna a to je vzrušujúce.
Silvester Lavrík /
Pochádza zo Spišského Štiavnika, vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU, je spisovateľ (Allegro barbaro, Villa Lola, Perokresba) a dramatik (Posledný letný deň, Žltá, žltá ľalia a ďalšie). V súčasnosti je projektový manažér Rádia Litera a Rádia Klasika.
Boris Lenko /
Pochádza z Ružomberka, vyštudoval akordeón na VŠMU, kde pôsobí ako docent, je členom viacerých súborov (Chasidské piesne, AfterPhurikane, Požoň sentimentál, Triango), venuje sa starej aj úplne novej hudbe, v roku 2010 vydal sólový album Scarlattiho a Haydnových sonát, v súčasnosti žije v Mníchove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.