Podivuhodná preto, že je okolo nej viacero rozporov. Jej líder Zach Condon pochádza z amerického mesta Santa Fe, ktoré leží pri mexických hraniciach. Jeho kapela hrá hudbu, ktorá má veľmi blízko balkánskej dychovke a volá sa Beirut podľa libanonského hlavného mesta. Fanúšik, ktorý nikdy nepočul jedinú pieseň, môže mať po prečítaní faktov v hlavne veľký zmätok, no netreba sa obávať nejakého nezmyselného hudobného miš-mašu. Beirut je jednou z najlepších alternatívnych kapiel súčasnosti vďaka talentu Zacha Condona, ktorému sa prirodzeným a bezbolestným spôsobom podarilo spojiť americké pesničkárstvo so zvukom strednej a východnej Európy.
Ako je možné, že chlapca zo Santa Fe očarila práve táto hudba? Ako tínedžera ho fascinovali filmy Emira Kusturicu. Tam si zamiloval balkánskych hudobníkov, ktorí len hrali a nasávali alkohol, z čoho pramenili mnohé vtipné, ale aj smutné udalosti. Keď mal osemnásť, odišiel zo školy, ktorá ho vraj nikdy nebavila a spolu s bratom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu do Európy. Ako skoro každý prvý Američan, hnaný vidinou romantickej predstavy o starom kontinente, aj on najprv zamieril do Paríža, kde sa spriatelil s miestnymi hudobníkmi, hrajúcimi balkánske štandardy podľa Bregovičových soundtrackov. Talentovaný Zach sa od nich naučil hrať na trúbku a iné dychové nástroje. Gitaru vymenil za ukulele. Očarený stredoeurópskou hudbou nahral vo svojej detskej izbe prvé demo, ktoré zavesil na MySpace stránku a na svoj blog. Úspech sa dostavil takmer okamžite, na základe návštevnosti dostal od nezávislej značky Ba Da Bing ponuku nahrať debutový album. Nazval ho Gulag Orkestar (2006) a vydal ho pod hlavičkou Beirut. Na platňu zaradil aj inštrumentálku s názvom Bratislava, ktorá však nemá so slovenskou hudbou veľa spoločného. Znie ako balkánska dychovka po záverečnej.
V rozhovoroch tvrdí, že v Beirute nikdy nebol a že je to názov, ktorý si vybral preto, že pekne znel. Zároveň dodáva, že blízkovýchodná metropola je miesto, kde sa stretávajú odlišné kultúry a náboženstvá presne tak, ako v jeho pesničkách.
Beirut sa celosvetovo presadil druhým albumom The Flying Club Cup aj vďaka veľkému úspechu kanadských Arcade Fire. Nie je náhoda, že táto nahrávka sčasti vznikla v štúdiách Arcade Fire. Aj táto kapela využíva vo svojej hudbe klasické nástroje ako trúbku, husle, akordeón alebo ukulele, no väčšinou ich využívajú pri hľadaní nových zvukov. Beirut však ide na to trochu inak. V ich pesničkách sa jednoznačne mieša tradícia minulosti s prítomnosťou. Čiže Condonovo videnie oklolitého sveta s jeho záľubou v balkánskej dychovke, židovskom klezmere, francúzskom šansóne alebo v mexickej hudbe, ktorej vzdal hold na minuloročnom EP March of The Zapotec. Desaťčlenný Beirut v súčasnosti dokončuje nový album, z ktorého niektoré songy isto predstavia aj na Pohode.
„Sú tri druhy hudby v dnešnom svete. Prvá je pre rozmýšľajúcich, ktorí ju radi analyzujú. Druhá je pre tých, ktorí si večer radi vyrazia von. A tretia je pre ľudí, ktorí v nej jednoducho hľadajú krásu, sentiment, aký každá dobrá hudba má,“ povedal Condon pred dvoma rokmi. My len dodávame, že Beirut spadá do tretej kategórie.
Ako je možné, že chlapca zo Santa Fe očarila práve táto hudba? Ako tínedžera ho fascinovali filmy Emira Kusturicu. Tam si zamiloval balkánskych hudobníkov, ktorí len hrali a nasávali alkohol, z čoho pramenili mnohé vtipné, ale aj smutné udalosti. Keď mal osemnásť, odišiel zo školy, ktorá ho vraj nikdy nebavila a spolu s bratom sa vydal na niekoľkomesačnú cestu do Európy. Ako skoro každý prvý Američan, hnaný vidinou romantickej predstavy o starom kontinente, aj on najprv zamieril do Paríža, kde sa spriatelil s miestnymi hudobníkmi, hrajúcimi balkánske štandardy podľa Bregovičových soundtrackov. Talentovaný Zach sa od nich naučil hrať na trúbku a iné dychové nástroje. Gitaru vymenil za ukulele. Očarený stredoeurópskou hudbou nahral vo svojej detskej izbe prvé demo, ktoré zavesil na MySpace stránku a na svoj blog. Úspech sa dostavil takmer okamžite, na základe návštevnosti dostal od nezávislej značky Ba Da Bing ponuku nahrať debutový album. Nazval ho Gulag Orkestar (2006) a vydal ho pod hlavičkou Beirut. Na platňu zaradil aj inštrumentálku s názvom Bratislava, ktorá však nemá so slovenskou hudbou veľa spoločného. Znie ako balkánska dychovka po záverečnej.
V rozhovoroch tvrdí, že v Beirute nikdy nebol a že je to názov, ktorý si vybral preto, že pekne znel. Zároveň dodáva, že blízkovýchodná metropola je miesto, kde sa stretávajú odlišné kultúry a náboženstvá presne tak, ako v jeho pesničkách.
Beirut sa celosvetovo presadil druhým albumom The Flying Club Cup aj vďaka veľkému úspechu kanadských Arcade Fire. Nie je náhoda, že táto nahrávka sčasti vznikla v štúdiách Arcade Fire. Aj táto kapela využíva vo svojej hudbe klasické nástroje ako trúbku, husle, akordeón alebo ukulele, no väčšinou ich využívajú pri hľadaní nových zvukov. Beirut však ide na to trochu inak. V ich pesničkách sa jednoznačne mieša tradícia minulosti s prítomnosťou. Čiže Condonovo videnie oklolitého sveta s jeho záľubou v balkánskej dychovke, židovskom klezmere, francúzskom šansóne alebo v mexickej hudbe, ktorej vzdal hold na minuloročnom EP March of The Zapotec. Desaťčlenný Beirut v súčasnosti dokončuje nový album, z ktorého niektoré songy isto predstavia aj na Pohode.
„Sú tri druhy hudby v dnešnom svete. Prvá je pre rozmýšľajúcich, ktorí ju radi analyzujú. Druhá je pre tých, ktorí si večer radi vyrazia von. A tretia je pre ľudí, ktorí v nej jednoducho hľadajú krásu, sentiment, aký každá dobrá hudba má,“ povedal Condon pred dvoma rokmi. My len dodávame, že Beirut spadá do tretej kategórie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.