Stratený čas na Twisted River

Sme v roku 1954 v hlbokých lesoch New Hampshire. V drevorubačskej osade na Twisted River, Kľukatej rieke, došlo k tragickej udalosti – mladý pomocník drevorubačov sa pri sťahovaní dreva utopil. Postupne spoznávame hlavné postavy: obrovského a silného dobráka Ketchuma, krívajúceho kuchára Dominica a jeho syna, budúceho spisovateľa Daniela. Rozprávanie je od začiatku kľukaté ako tá rieka, ba dokonca sa – na rozdiel od rieky – akosi nevie vpratať do vlastného koryta. To však znalca Irvingových ság nemôže vyrušiť: vie, že ono sa to všetko krásne rozvetví, zamotá a po pár desiatkach strán knihu nebude môcť odložiť. Ale to je práve ten problém – čítate a čítate a stále je to nudné, roztekané rozprávanie a keď dôjde k dlho očakávenej zlomovej udalosti (v každom Irvingovom románe sa nejaká stane), ani vás to veľmi neprekvapí.
John Irving  (1942) je majster košatých príbehov, jeho najlepšie knihy (Svet podľa Garpa, Modlitba za Owena Meanyho, alebo Zásady muštárne) berú človeka, ktorý ich číta, na divoké jazdy okolo sveta, vťahujú ho hlboko do životov zvláštnych hrdinov a popritom, akoby mimochodom, mu dávajú dôležité lekcie o svete a živote. V priemerných Irvingových románoch (napríklad Syn cirkusu alebo Kým ťa nájdem) má síce čitateľ má pocit, že počúva variácie na známu tému a cítiť z nich premyslenú (a osvedčenú) štruktúru, podľa ktorej autor písal, ale aj napriek tomu človek neľutuje čas (veľa času, keďže Irving z nejakého dôvodu nepíše nič pod 500 strán), ktorý s nimi strávi.
Čas strávený čítaním Poslednej noci na Twisted River je však časom strateným. Veľký spisovateľ vymyslel aký-taký príbeh, ale utopil ho do nekritického množstva zbytočných slov, zdĺhavých, atmosféru nevytvárajúcich opisov varenia a problémov s písaním. Medzi týmito dvoma profesiami máme zrejme vycítiť akúsi základnú metaforickú väzbu, ale tá neveľmi funguje. Kuchár Irving toho vo svojom hrnci veľa namiešal a pridlho to všetko varil – netrpezlivejší sa posledného chodu ani nedočkajú. Spisovateľ Irving cíti neodbytnú potrebu porozprávať nám každú udalosť niekoľkokrát: najprv naznačí, že sa udeje (povie nám napríklad, že hoci si to hrdinovia neuvedomovali, bolo to ich posledné stretnutie), potom nám samotnú udalosť precízne opíše a nakoniec sa k nej viackrát vráti v spomienkach. Keď to už urobí dva-trikrát, máte pokušenie preskakovať strany. Konanie postáv je buď neodôvodnené, a preto neuveriteľné, alebo neprekvapujúce a v dôsledku toho ľahko predvídateľné. Nič medzi tým. A na konci (teda pri čítaní asi tak posledných 100 strán) sa cítite takmer podvedený.
To však nie je všetko. Irvinga totiž poškodil aj slovenský preklad a redaktorský šlendrián. Jazyk prekladateľa Pavla Lukáča je často ťarbavý a nepoetický (ženy sa napríklad „chachotajú", pomocník v kuchyni si chce „počúvnuť" pesničku v rádiu), Indiánku „Injun Jane" prekrstil na „Inčučúnku Jane" (ako keby bola Winnetouova sestra), parašutistku a bývalú striptérku Amy nazval Danielov dvojročný syn „Lady Sky" (videl ju skákať z lietadla oblečenú len v padáku), čo sa v slovenskom preklade zmenilo na infantilnú „Tetu z neba" (z úst dieťaťa to ešte ujde, keď ju tak však nazve milujúci priateľ v zrelom veku, je to už priam parodické). Redaktorka si, napríklad, nevšimla, že kým do auta pribehol pes menom Kohút (také meno by, mimochodom, nikto na svete psovi nedal), v aute sa zmenil na Roostera (to už znie lepšie), no po chvíľke jazdy už z auta vyskočil zase Kohút; v rádiu v jednej emóciami nabitej chvíli znie pieseň After The Gold Rush od Neila Jounga.
Posledná noc na Twisted River patrí medzi najslabšie a do slovenčiny najhoršie preložené knihy Johna Irvinga.

John Irving: Posledná noc na Twisted River Preklad Pavol Lukáč Slovart, 2010.