Keď mala Oľga Domoradová sedem rokov, v televízii videla stáť muža na streche vládnej budovy. Ten muž trhal na kúsky bielo-červeno-bielu zástavu Bieloruska. Bolo to v roku 1995. „Potom už malo Bielorusko červeno-zelenú zástavu. Tej scéne som nerozumela. Nik mi ju nevysvetlil,“ hovorí dnes 23-ročná Oľga, ktorá študuje na Bieloruskej štátnej univerzite medzinárodné právo a ľudské práva. „Neskôr som sa dozvedela, že ten muž bol Ivan Titenkov, bývalý charge-d'affaires Alexandra Lukašenka. Zástavu roztrhal, každý útržok podpísal a tie sa potom predávali ako suveníry.“ Dnes je pôvodná bielo-červeno-biela zástava symbolom slobody a nezávislosti Bieloruska a stále ju používa opozícia.
Keď mala Oľga desať rokov, začula, ako sa dve ženy v obchode šeptom rozprávajú o zmiznutí Viktora Gončara. O jeho únose dovtedy nič nevedela. „Až neskôr som zistila, že v Minsku takto zmizlo viac ľudí,“ hovorí a dodáva, že tie dva momenty zásadne ovplyvnili výber jej povolania. V pätnástich rokoch presne vedela, čo chce robiť: študovať medzinárodné právo a ľudské práva.
.máme tohto režimu dosť
Tam, kde žije Oľga, je politika bojiskom dobra a zla. V Bielorusku je tento boj, po rokoch autoritárskej vlády Alexandra Lukašenka, už vyhrotený. Ťažko tam niekto môže nevnímať, že vo väzení sedia nevinní ľudia, že za nesúhlasný postoj s režimom sa možno stať obeťou únosu a navždy zmiznúť. „Úrady sa tu boja dvadsať- až dvadsaťpäťročných ľudí – a preto ich strkajú za mreže,“ krčí plecami Oľga, ktorá dnes pracuje ako právnička v mimovládnej organizácii Nadácia pre rozvoj právnych technológií. Nadácia, ktorú založili viacerí odborníci, pracuje na viacerých projektoch, prostredníctvom právneho výskumu a vzdelávania sa usiluje o účinnú ochranu ľudských práv.
Oľga rozpráva o tom, že mladí ľudia v Bielorusku už majú režimu dosť. Dávno ho nepodporujú, keď už pre nič iné, tak preto, že mladí a vzdelaní si tu veľmi ťažko nájdu dobrú prácu a majú problémy pri budovaní svojej budúcnosti. „Platy sú veľmi nízke, zato korupcia bujnie. Aj ja musím stále pracovať, aj cez víkendy, pretože potrebujem peniaze na štúdium a ubytovanie. Moji kamaráti sú na tom tak isto.“
.zatknutí na Štedrý večer
Na Štedrý večer Oľgu zatkli, pretože sa spolu s kolegom rozhodla prejaviť solidaritu politickým väzňom zadržaným 19. septembra. Na pokojnom proteste pred väznicou sa zúčastnilo mnoho jej priateľov-katolíkov. „Pre nich bolo veľmi dôležité v tento deň prejaviť morálnu podporu väzneným. Ja ich vieru rešpektujem, tak som šla s nimi,“ rozpráva Oľga. „Len čo sme vzali do rúk sviečky, dozvedeli sme sa, že táto pokojná demonštrácia solidarity je nelegálna. Dvaja muži v civile zatkli mňa aj môjho kolegu. V ten deň nás zatkli dohromady štyroch. Jeden zatknutý stále zostáva v špeciálnej väznici Výboru štátnej bezpečnosti.“ Oľga vysvetľuje, ako to prebiehalo po zatknutí: „Mali sme právo na súdny proces, no pred súdom sme strávili vo väznici dva dni. Moji rodičia sa až večer 25. decembra dozvedeli, kde som. Dovtedy telefonovali do rôznych väzení v Minsku, do nemocníc aj do márnic. Mne totiž väznitelia vzali a vypli mobil. Kolega bol na tom rovnako – jeho tehotná manželka sa o jeho zatknutí tiež dozvedela až na druhý deň.“
Oľgu odsúdili na desať dní väzenia, pri pojednávaní sudca nepustil do siene ani jej advokáta, ani jej rodičov a priateľov.
Trest si Oľga odpykala v mužskom väzení, desať dní bola v cele sama. Podmienky ju šokovali. Spala na doskách bez matraca, v maličkej cele, kde teplota nepresiahla 10-15 stupňov. „Ani som sa za ten čas neosprchovala – hanbila som sa aj chodiť na toaletu, keďže v tej väznici boli samí muži.“ Jedlo bolo veľmi biedne, raňajky dostávala o ôsmej ráno, obed až o piatej popoludní. „Dávali nám kyslý chlieb umiesený z plesnivých zvyškov. Všetci väzni tam trpeli nedostatkom vitamínov. Takmer som nejedla, protivili sa mi špinavé riady. Ďakujem Bohu, že väzenie ma nezlomilo,“ hovorí a už obracia reč k budúcnosti. Má veľké plány. Chce študovať v zahraničí, ale je odhodlaná vrátiť sa do Bieloruska, a potom, ak sa jej podarí, vyučovať na Bieloruskej štátnej univerzite ľudské práva. Keď ju človek počúva, vníma jej vlastenectvo, prirodzené, nie formálne a ukričané. „Milujem svoju vlasť,“ povie Oľga. „Verím, že jej budúcnosťou je sloboda a urobím pre to všetko, čo sa bude odo mňa očakávať. Modlím sa za pád tohto režimu, verím, že padne.“ A neskôr, v e-mailovej správe, mi ako pozdrav napíše: Žive Belarus!
Dňa 19. decembra sa vyše 30 000 ľudí zhromaždilo na pokojnej demonštrácii v Minsku, aby vyjadrili sklamanie s priebehom prezidentských volieb a žiadali zmenu. Zásah polície voči demonštrácii bol však brutálny. Stovky ľudí zbili, svojvoľne zatkli a hromadne odsúdili. K dnešnému dňu bolo 37 ľudí vrátane opozičných aktivistov, novinárov a šiestich prezidentských kandidátov obvinených z „organizovania masových nepokojov“. Hrozí im trest odňatia slobody až do výšky 15 rokov. Podporte ich petíciou Amnesty International Slovensko na www.amnesty.sk. Žiadajte prepustenie všetkých väzňov svedomia, ktorí čelia falošným obvineniam len preto, že nenásilne prejavili svoje politické názory.
Keď mala Oľga desať rokov, začula, ako sa dve ženy v obchode šeptom rozprávajú o zmiznutí Viktora Gončara. O jeho únose dovtedy nič nevedela. „Až neskôr som zistila, že v Minsku takto zmizlo viac ľudí,“ hovorí a dodáva, že tie dva momenty zásadne ovplyvnili výber jej povolania. V pätnástich rokoch presne vedela, čo chce robiť: študovať medzinárodné právo a ľudské práva.
.máme tohto režimu dosť
Tam, kde žije Oľga, je politika bojiskom dobra a zla. V Bielorusku je tento boj, po rokoch autoritárskej vlády Alexandra Lukašenka, už vyhrotený. Ťažko tam niekto môže nevnímať, že vo väzení sedia nevinní ľudia, že za nesúhlasný postoj s režimom sa možno stať obeťou únosu a navždy zmiznúť. „Úrady sa tu boja dvadsať- až dvadsaťpäťročných ľudí – a preto ich strkajú za mreže,“ krčí plecami Oľga, ktorá dnes pracuje ako právnička v mimovládnej organizácii Nadácia pre rozvoj právnych technológií. Nadácia, ktorú založili viacerí odborníci, pracuje na viacerých projektoch, prostredníctvom právneho výskumu a vzdelávania sa usiluje o účinnú ochranu ľudských práv.
Oľga rozpráva o tom, že mladí ľudia v Bielorusku už majú režimu dosť. Dávno ho nepodporujú, keď už pre nič iné, tak preto, že mladí a vzdelaní si tu veľmi ťažko nájdu dobrú prácu a majú problémy pri budovaní svojej budúcnosti. „Platy sú veľmi nízke, zato korupcia bujnie. Aj ja musím stále pracovať, aj cez víkendy, pretože potrebujem peniaze na štúdium a ubytovanie. Moji kamaráti sú na tom tak isto.“
.zatknutí na Štedrý večer
Na Štedrý večer Oľgu zatkli, pretože sa spolu s kolegom rozhodla prejaviť solidaritu politickým väzňom zadržaným 19. septembra. Na pokojnom proteste pred väznicou sa zúčastnilo mnoho jej priateľov-katolíkov. „Pre nich bolo veľmi dôležité v tento deň prejaviť morálnu podporu väzneným. Ja ich vieru rešpektujem, tak som šla s nimi,“ rozpráva Oľga. „Len čo sme vzali do rúk sviečky, dozvedeli sme sa, že táto pokojná demonštrácia solidarity je nelegálna. Dvaja muži v civile zatkli mňa aj môjho kolegu. V ten deň nás zatkli dohromady štyroch. Jeden zatknutý stále zostáva v špeciálnej väznici Výboru štátnej bezpečnosti.“ Oľga vysvetľuje, ako to prebiehalo po zatknutí: „Mali sme právo na súdny proces, no pred súdom sme strávili vo väznici dva dni. Moji rodičia sa až večer 25. decembra dozvedeli, kde som. Dovtedy telefonovali do rôznych väzení v Minsku, do nemocníc aj do márnic. Mne totiž väznitelia vzali a vypli mobil. Kolega bol na tom rovnako – jeho tehotná manželka sa o jeho zatknutí tiež dozvedela až na druhý deň.“
Oľgu odsúdili na desať dní väzenia, pri pojednávaní sudca nepustil do siene ani jej advokáta, ani jej rodičov a priateľov.
Trest si Oľga odpykala v mužskom väzení, desať dní bola v cele sama. Podmienky ju šokovali. Spala na doskách bez matraca, v maličkej cele, kde teplota nepresiahla 10-15 stupňov. „Ani som sa za ten čas neosprchovala – hanbila som sa aj chodiť na toaletu, keďže v tej väznici boli samí muži.“ Jedlo bolo veľmi biedne, raňajky dostávala o ôsmej ráno, obed až o piatej popoludní. „Dávali nám kyslý chlieb umiesený z plesnivých zvyškov. Všetci väzni tam trpeli nedostatkom vitamínov. Takmer som nejedla, protivili sa mi špinavé riady. Ďakujem Bohu, že väzenie ma nezlomilo,“ hovorí a už obracia reč k budúcnosti. Má veľké plány. Chce študovať v zahraničí, ale je odhodlaná vrátiť sa do Bieloruska, a potom, ak sa jej podarí, vyučovať na Bieloruskej štátnej univerzite ľudské práva. Keď ju človek počúva, vníma jej vlastenectvo, prirodzené, nie formálne a ukričané. „Milujem svoju vlasť,“ povie Oľga. „Verím, že jej budúcnosťou je sloboda a urobím pre to všetko, čo sa bude odo mňa očakávať. Modlím sa za pád tohto režimu, verím, že padne.“ A neskôr, v e-mailovej správe, mi ako pozdrav napíše: Žive Belarus!
Dňa 19. decembra sa vyše 30 000 ľudí zhromaždilo na pokojnej demonštrácii v Minsku, aby vyjadrili sklamanie s priebehom prezidentských volieb a žiadali zmenu. Zásah polície voči demonštrácii bol však brutálny. Stovky ľudí zbili, svojvoľne zatkli a hromadne odsúdili. K dnešnému dňu bolo 37 ľudí vrátane opozičných aktivistov, novinárov a šiestich prezidentských kandidátov obvinených z „organizovania masových nepokojov“. Hrozí im trest odňatia slobody až do výšky 15 rokov. Podporte ich petíciou Amnesty International Slovensko na www.amnesty.sk. Žiadajte prepustenie všetkých väzňov svedomia, ktorí čelia falošným obvineniam len preto, že nenásilne prejavili svoje politické názory.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.