Tahrírska sloboda?

Predovšetkým, je to sloboda, ktorú bude mať v rukách armáda. Tá síce vo vyhlásení po Mubarakovej demisii uznala, že „niet inej legitímnosti, ako je legitímnosť z ľudu“. Nikde však nie je písané, že ľud sa nevzbúri aj proti moci armády. Momentálne vzdáva vďaku armáde za to, že dodržala sľuby neútočiť proti egyptskému ľudu, aj Moslimské bratstvo. Kedy však práve ono vyhlási, že nie je povinné poslušnosťou voči armáde, najmä keď súčasný minister obrany je podľa informácií odhodlaný udržať mier s Izraelom?
Aj proti legitímnosti postupu armády by sa dalo namietať a nájdu sa takí, ktorí ho prirovnajú k vojenskému prevratu. Podľa egyptskej ústavy by totiž mal po Mubarakovi moc prevziať predseda parlamentu, a to sa nestalo.
Armáda v Egypte môže nastoliť poriadok a zabezpečiť návrat k normálnemu životu. Potom nastane kľúčové rozhodovanie: či umožní aj slobodné voľby. Ak to urobí, ich výsledok nemusí byť pre slobodu priaznivý. Čo ak si Egypťania slobodne odhlasujú moc islamistov, a teda neslobodu? Nebolo by to v arabskom svete prvý raz.
Ak však armáda slobodné voľby neumožní, riskuje opäť výbuch ľudového hnevu. Ľudia, ktorí sa búrili na námestí Tahrír, pôjdu znovu do ulíc, ak nadobudnú presvedčenie, že po Mubarakovi ich čaká život vo vojenskom režime. Armádne velenie možno len dúfa, že kým k tejto križovatke Egypt príde, bude už mať situáciu dostatočne pod kontrolou.
Západ sa postupne pridáva k demonštrantom a oceňuje tie ich požiadavky, ktoré volajú po slobode. Nemal by však zabudnúť, že hoci v popredí protestov boli mladí, internetovo zbehlí a so sociálnymi sieťami oboznámení Egypťania, tí nepredstavujú v Egypte väčšinovú silu. Na miesto, ktoré vybojovali, môže prísť aj nový a horší autoritársky režim – stačí, ak moc získa Moslimské bratstvo. A ešte jeden fakt vyvoláva znepokojenie nad egyptskou budúcnosťou: odstúpeniu Husního Mubaraka oficiálne zatlieskal Ahmadínedžádov Irán.