Išlo o krátku, viac-menej zdvorilostnú návštevu.
Keď sa štátnici súkromne porozprávali, zavolali aj nás novinárov do Reaganovej pracovne, aby sme mohli urobiť záber oboch politikov podávajúcich si ruku, prípadne položiť otázku. V pamäti mi utkveli police plné kníh a pred nimi Ronald Reagan ako veľmi unavený starý muž. V tom čase ešte nebola známa jeho diagnóza Alzheimerovej choroby, ale osemdesiatročný Reagan naživo pôsobil vetchejším dojmom, ako ukazovali fotografie. Možno aj pre neprirodzene silné svetlo, aké vyrábali televízni osvetľovači, mi pripomínal voskovú figurínu. Ale nedalo sa nevšimnúť si dokonalý účes, zuby, dobre ušitý oblek a prirodzenú starosvetskú eleganciu v každom geste – to všetko na nás ľudí z čerstvo postsocialistickej krajiny pôsobilo oslňujúco.
Snažila som sa Reagana uložiť do pamäti, ale dnes je v nej už len nevýrazný obrázok starého muža, ktorý už žije viac vo svojom svete. Veľmi sa snažil byť k novinárom ústretový, ale na položené otázky odpovedal bezradným úsmevom a my sme si až po chvíli uvedomili, že ich zrejme nepočul.
Oveľa viac mi z tej návštevy utkveli rozhovory, ktoré potom medzi sebou viedli česko-slovenskí novinári sprevádzajúci Havla v USA. Najmä ostrieľaným spravodajcom, ktorí pracovali dlhšie aj v komunistickej tlači, sa zdala tá návšteva Reagana zbytočná a hovorili o ňom povýšenecky. Oveľa úctivejšie hovorili o Gorbačovovi, ktorý s Reaganom viedol pamätné rokovania. Komunistická propaganda roky tlačila do našich hláv obraz Reagana ako totálneho hlupáka. V hlavách sme mali pevne uložené karikatúry komunistických humoristických časopisov, ktoré z neho systematicky vyrábali prostoduchého zloducha, ktorý vedie svet k skaze.
Reaganov zásadný prínos k pádu komunizmu nebol ocenený hneď po páde železnej opony. Až keď sa revolučné časy upokojili, keď vybledli spomienky na tie trápne komunistické karikatúry a prišiel čas na poctivú reflexiu osemdesiatych rokov, až vtedy sa ukázalo, akým geniálnym politikom Ronald Reagan bol.
Keď sa štátnici súkromne porozprávali, zavolali aj nás novinárov do Reaganovej pracovne, aby sme mohli urobiť záber oboch politikov podávajúcich si ruku, prípadne položiť otázku. V pamäti mi utkveli police plné kníh a pred nimi Ronald Reagan ako veľmi unavený starý muž. V tom čase ešte nebola známa jeho diagnóza Alzheimerovej choroby, ale osemdesiatročný Reagan naživo pôsobil vetchejším dojmom, ako ukazovali fotografie. Možno aj pre neprirodzene silné svetlo, aké vyrábali televízni osvetľovači, mi pripomínal voskovú figurínu. Ale nedalo sa nevšimnúť si dokonalý účes, zuby, dobre ušitý oblek a prirodzenú starosvetskú eleganciu v každom geste – to všetko na nás ľudí z čerstvo postsocialistickej krajiny pôsobilo oslňujúco.
Snažila som sa Reagana uložiť do pamäti, ale dnes je v nej už len nevýrazný obrázok starého muža, ktorý už žije viac vo svojom svete. Veľmi sa snažil byť k novinárom ústretový, ale na položené otázky odpovedal bezradným úsmevom a my sme si až po chvíli uvedomili, že ich zrejme nepočul.
Oveľa viac mi z tej návštevy utkveli rozhovory, ktoré potom medzi sebou viedli česko-slovenskí novinári sprevádzajúci Havla v USA. Najmä ostrieľaným spravodajcom, ktorí pracovali dlhšie aj v komunistickej tlači, sa zdala tá návšteva Reagana zbytočná a hovorili o ňom povýšenecky. Oveľa úctivejšie hovorili o Gorbačovovi, ktorý s Reaganom viedol pamätné rokovania. Komunistická propaganda roky tlačila do našich hláv obraz Reagana ako totálneho hlupáka. V hlavách sme mali pevne uložené karikatúry komunistických humoristických časopisov, ktoré z neho systematicky vyrábali prostoduchého zloducha, ktorý vedie svet k skaze.
Reaganov zásadný prínos k pádu komunizmu nebol ocenený hneď po páde železnej opony. Až keď sa revolučné časy upokojili, keď vybledli spomienky na tie trápne komunistické karikatúry a prišiel čas na poctivú reflexiu osemdesiatych rokov, až vtedy sa ukázalo, akým geniálnym politikom Ronald Reagan bol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.