Keď som bol dieťa, tak mi navyše každá cesta pripadala napínavá. Do Strážneho nás doviezol autobus, lyže a batohy sa naložili na rolbu, ale potom sa šlo peši. Dlhé kilometre, a stále bez konca. Často, najmä keď to bol víkendový pobyt, ktorý sa začínal v piatok večer, sa šlo v úplnej tme, niekedy dokonca aj v hmle, a k výbave patrila nielen baterka a poriadne topánky, ale aj železná zásoba jedla, väčšinou nejaké jablko, tatranka či mliečna čokoláda.
Vtedy sa dal v Krkonošiach stretnúť väčšinou len nejaký ten „enderák“. Vyznačovali sa tým, že mali strašnú výstroj, padali na vlekoch, lyžovať sa vôbec nevedeli a väčšinou svojimi pešími výstupmi rozdupávali bežecké stopy. Poliaci boli len na Snežke, ktorú česko-poľská hranica polila priamo na vrchole. Do Poľska sa potom od mojich trinástich mohlo len na pozvania, ktoré, keďže som v Poľsku nikoho nepoznal, mi nemal kto poslať, a tak bolo tých pár metrov na Snežke jediným územím Poľska, ktoré som až do deväťdesiatych rokov navštívil.
V prvých rokoch po osemdesiatom deviatom som do hôr chodil zriedka. V počiatočných rokoch novinárskej „kariéry“ som bol totiž dosť slušný workoholik, navyše som to stíhal dokopy s vysokou a dovolenku som si jednoducho nebral, v zime už vôbec nie. Namiesto toho som si chodil „zastrieľať“ na Kaukaz alebo do postjuhoslovanských vojen. Občas sa však vyskytol výnimočný víkend, ktorý stačil na to, aby som zistil, že sa za tie roky stali české Krkonoše nemeckými horami. Východní Nemci, teraz už občania SRN, prichádzali v čoraz lepších autách, s čoraz lepším výstrojom a chceli čoraz lepšie hotely a zjazdovky. Keď sa im všetko vrátane väčšiny cien v Krkonošiach prispôsobilo, prestali tam chodiť. Jednak preto, že v bližších a skoro rovnako vysokých Jizerských a Krušných horách vyrástli nové lanovky a zjazdovky. A tiež z toho dôvodu, že ako správni Nemci, ktorí sa časom naučili aj lyžovať, začali tráviť zimné voľno v Alpách, nemeckých, rakúskych, švajčiarskych či francúzskych.
Potom sa Krkonoše stali zase na pár rokov českými horami. Špindlerovmu mlynu, ktorý si obľúbila česká politická a podnikateľská elita, sa začalo vravieť „český Davos“ a lyžovanie sa stalo vďaka mediálnej masáži nutnou súčasťou českého stredostavovského života, o smotánke nehovoriac. Česi nakúpili lyže za päť- až desaťtisíc, bundy len o pár tisíc lacnejšie, potom pridali aj helmy a hnaní každodennou zimnou masážou správ o výške snehu na českých zjazdovkách vyrazili masovo na hory. Lenže, potom aj u nich, tak ako u tých enderákov, zvíťazili Alpy a začali sa presúvať do skoro rovnako drahých, ale lepšie vybavených rakúskych lyžiarskych centier. Vyzeralo to, že Krkonoše trochu osirejú a na tunajších zjazdovkách sa rady na vleky zmenšia na niekoľko minút a nedlhé zjazdovky prestanú byť slalomom medzi pomalšími lyžiarmi a možno sa dokonca znížia ceny.
Lenže smola. Do českých Krkonôš prišla poľská invázia. Poliaci, ktorí sú dnes bohatší než Maďari a rýchlo dobiehajú aj Slovensko a Česko, prešli vrcholky Krkonôš a obsadili lyžiarske strediská na českej strane. Náš týždenný pobyt v Rokytnici sa tak podobá intenzívnemu kurzu poľštiny, ktorá tu jasne dominuje nad češtinou, tunajšie zmenárne žijú z výmeny zlotých na koruny, pred chalupami a hotelmi parkujú autá s poľskými poznávacími značkami a reštaurácie začínajú mať dvojjazyčné česko-poľské menu. Krkonoše sa menia na Karkonosze a česko-poľská hranica sa posúva hlboko do českého vnútrozemia. Rady na vleky a lanovky zase rastú, pretože Poliakov je štyridsať miliónov a z toho skoro desať býva hneď za českými hranicami. Krkonoše už zase nie sú české hory. Ale možno zase len na chvíľu, až kým aj Poliaci vymenia Karkonosze za rakúske Alpy.
Vtedy sa dal v Krkonošiach stretnúť väčšinou len nejaký ten „enderák“. Vyznačovali sa tým, že mali strašnú výstroj, padali na vlekoch, lyžovať sa vôbec nevedeli a väčšinou svojimi pešími výstupmi rozdupávali bežecké stopy. Poliaci boli len na Snežke, ktorú česko-poľská hranica polila priamo na vrchole. Do Poľska sa potom od mojich trinástich mohlo len na pozvania, ktoré, keďže som v Poľsku nikoho nepoznal, mi nemal kto poslať, a tak bolo tých pár metrov na Snežke jediným územím Poľska, ktoré som až do deväťdesiatych rokov navštívil.
V prvých rokoch po osemdesiatom deviatom som do hôr chodil zriedka. V počiatočných rokoch novinárskej „kariéry“ som bol totiž dosť slušný workoholik, navyše som to stíhal dokopy s vysokou a dovolenku som si jednoducho nebral, v zime už vôbec nie. Namiesto toho som si chodil „zastrieľať“ na Kaukaz alebo do postjuhoslovanských vojen. Občas sa však vyskytol výnimočný víkend, ktorý stačil na to, aby som zistil, že sa za tie roky stali české Krkonoše nemeckými horami. Východní Nemci, teraz už občania SRN, prichádzali v čoraz lepších autách, s čoraz lepším výstrojom a chceli čoraz lepšie hotely a zjazdovky. Keď sa im všetko vrátane väčšiny cien v Krkonošiach prispôsobilo, prestali tam chodiť. Jednak preto, že v bližších a skoro rovnako vysokých Jizerských a Krušných horách vyrástli nové lanovky a zjazdovky. A tiež z toho dôvodu, že ako správni Nemci, ktorí sa časom naučili aj lyžovať, začali tráviť zimné voľno v Alpách, nemeckých, rakúskych, švajčiarskych či francúzskych.
Potom sa Krkonoše stali zase na pár rokov českými horami. Špindlerovmu mlynu, ktorý si obľúbila česká politická a podnikateľská elita, sa začalo vravieť „český Davos“ a lyžovanie sa stalo vďaka mediálnej masáži nutnou súčasťou českého stredostavovského života, o smotánke nehovoriac. Česi nakúpili lyže za päť- až desaťtisíc, bundy len o pár tisíc lacnejšie, potom pridali aj helmy a hnaní každodennou zimnou masážou správ o výške snehu na českých zjazdovkách vyrazili masovo na hory. Lenže, potom aj u nich, tak ako u tých enderákov, zvíťazili Alpy a začali sa presúvať do skoro rovnako drahých, ale lepšie vybavených rakúskych lyžiarskych centier. Vyzeralo to, že Krkonoše trochu osirejú a na tunajších zjazdovkách sa rady na vleky zmenšia na niekoľko minút a nedlhé zjazdovky prestanú byť slalomom medzi pomalšími lyžiarmi a možno sa dokonca znížia ceny.
Lenže smola. Do českých Krkonôš prišla poľská invázia. Poliaci, ktorí sú dnes bohatší než Maďari a rýchlo dobiehajú aj Slovensko a Česko, prešli vrcholky Krkonôš a obsadili lyžiarske strediská na českej strane. Náš týždenný pobyt v Rokytnici sa tak podobá intenzívnemu kurzu poľštiny, ktorá tu jasne dominuje nad češtinou, tunajšie zmenárne žijú z výmeny zlotých na koruny, pred chalupami a hotelmi parkujú autá s poľskými poznávacími značkami a reštaurácie začínajú mať dvojjazyčné česko-poľské menu. Krkonoše sa menia na Karkonosze a česko-poľská hranica sa posúva hlboko do českého vnútrozemia. Rady na vleky a lanovky zase rastú, pretože Poliakov je štyridsať miliónov a z toho skoro desať býva hneď za českými hranicami. Krkonoše už zase nie sú české hory. Ale možno zase len na chvíľu, až kým aj Poliaci vymenia Karkonosze za rakúske Alpy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.