Rachman sa však podľa mňa ľaká celkom zbytočne. Obava z globalizácie nie je na Západe novinkou. Intelektuáli i rôzne skupiny, ako sú odbory a environmentálne organizácie, už v rozvinutých ekonomikách najmenej štvrťstoročie vyjadrujú antiglobalizačné nálady.
Strach z globalizácie sa však historicky zrodil na Východe, nie na Západe. Po druhej svetovej vojne Západ zrušil obmedzenia obchodu a investícií, vynasnažil sa eliminovať kontrolné mechanizmy a prejsť na konvertibilitu mien. Agendou dňa sa stalo to, čo sa občas nazýva liberálne medzinárodné ekonomické usporiadanie. Túto agendu prijala aj verejná mienka.
Východ však vtedy vo všeobecnosti pochytila obava, že (slovami čilského sociológa Oswalda Sunkela) integrácia do medzinárodnej ekonomiky povedie k dezintegrácii národných ekonomík. Túto temnú antiglobalizačnú víziu prevzalo mnoho intelektuálov a aj politici z veľkej časti krajín Východu sa podľa nej zariadili.
Postoj Západu bol vtedy taký, že globalizácia (rovnako ako medzinárodný obchod) prinesie úžitok obom stranám. Západ sa stále správal v duchu toho, čo som v roku 1997 označil za „dobromyseľné zanedbávanie“. V prípade zahraničných investícií a zahraničnej pomoci zašiel Západ ešte ďalej – vnímal ich ako motivované altruizmom alebo „dobromyseľným zámerom“, kým Východ vtedy pokladal globalizáciu vo svete chudobných a bohatých štátov za trend, ktorý bude mať určite „negatívny dopad“. V niektorých analýzach sa potom „negatívny dopad“ zmenil na hrozivejší „negatívny zámer“. A tak sa aj zahraničná pomoc na Východe vnímala ako sprisahanie, ktoré má chudobné štáty vlákať do neokoloniálnej pasce.
A potom prišlo k zmene, ktorú som raz nazval „paradoxným obratom“. Jasne sa prejavili pozitívne plody globalizácie a politika autarkizmu (sebestačnosti) sa zase očividne ukázala škodlivá. Politici na Východe začali uznávať, že ich antiglobalizmus bol chybou.
Vtedy sa však strach z globalizácie presunul na Západ. Východ sa pôvodne obával, že z obchodu so Západom mu nevyplynie žiadny úžitok, keďže Západ disponoval lepšou infraštruktúrou i ľudským kapitálom. Dnes sa pre zmenu Západ obáva, že pri obchodovaní s Východom bude ťahať za kratší koniec. Východ má totiž nadbytok lacnej pracovnej sily. Dlhodobá stagnácia miezd nekvalifikovaných pracovných síl sa pripisovala nízkonákladovému importu s vyšším podielom ľudskej práce. Ale ten predpoklad úplne ignoroval skutočnosť, že kým západná pracovná sila konzumuje ázijský tovar s vyšším podielom ľudskej práce, v reálnych mzdách sa ten účinok vyrovnáva.
Alebo si vezmime iný príklad: Východ sa obával, že nastane masový úbytok mozgov, keď sa jeho odborníci odsťahujú na Západ, kde majú na pohľad omnoho viac príležitostí na uplatnenie. Dnes Západ pociťuje antiglobalizačné tlaky práve zo strany rôznych profesijných skupín, ktoré sa obávajú, že ich pracovné miesta dostanú kolegovia zo zahraničia.
Rudyard Kipling napísal v dnes už slávnej Balade o Východe a Západe: „Ach, Východ je Východ a Západ je Západ, a nikdy sa nestretnú.“ Keď si uvedomíme, ako paradoxne sa teraz presunuli obavy z globalizácie, zistíme, že Kipling má stále pravdu: Východ a Západ sa aj tentoraz míňajú.
Súčasnú debatu o globalizácii, ktorú počúvame na Západe, pritom nezrodila momentálna kríza – tá ju len vyostrila. Možno však budeme svedkami toho, ako sa západná politika práve v dôsledku krízy prikloní na stranu globalizácie. Napríklad v oblasti medzinárodného obchodu prebiehajú a neraz aj slávia úspech snahy, aby sme opäť neskĺzli do pasce protekcionizmu. Lídri krajín G-20 navyše stále vyjadrujú potrebu zavŕšiť kolo mnohostranných rokovaní o liberalizácii medzinárodného obchodu z Dohy.
Sú tu aj iné iniciatívy: napríklad vlády Veľkej Británie, Nemecka, Indonézie a Turecka menovali skupinu expertov na vysokej úrovni, ktorá má pôsobiť v oblasti problematiky medzinárodného obchodu. (Tejto skupine predsedám spoločne s Petrom Sutherlandom, bývalým generálnym riaditeľom GATT a WTO.)
Inými slovami, ešte stále môžeme dokázať, že Kipling sa mýlil. Na Západe je totiž opäť možný zvrat vo vnímaní globalizácie, a povedal by som, že je azda aj pravdepodobný. V tom prípade by momentálna kríza celkom náhodne vytvorila proglobalizačný konsenzus, ktorý by bol tentoraz spoločný pre Východ aj Západ.
Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.
Project Syndicate
Strach z globalizácie sa však historicky zrodil na Východe, nie na Západe. Po druhej svetovej vojne Západ zrušil obmedzenia obchodu a investícií, vynasnažil sa eliminovať kontrolné mechanizmy a prejsť na konvertibilitu mien. Agendou dňa sa stalo to, čo sa občas nazýva liberálne medzinárodné ekonomické usporiadanie. Túto agendu prijala aj verejná mienka.
Východ však vtedy vo všeobecnosti pochytila obava, že (slovami čilského sociológa Oswalda Sunkela) integrácia do medzinárodnej ekonomiky povedie k dezintegrácii národných ekonomík. Túto temnú antiglobalizačnú víziu prevzalo mnoho intelektuálov a aj politici z veľkej časti krajín Východu sa podľa nej zariadili.
Postoj Západu bol vtedy taký, že globalizácia (rovnako ako medzinárodný obchod) prinesie úžitok obom stranám. Západ sa stále správal v duchu toho, čo som v roku 1997 označil za „dobromyseľné zanedbávanie“. V prípade zahraničných investícií a zahraničnej pomoci zašiel Západ ešte ďalej – vnímal ich ako motivované altruizmom alebo „dobromyseľným zámerom“, kým Východ vtedy pokladal globalizáciu vo svete chudobných a bohatých štátov za trend, ktorý bude mať určite „negatívny dopad“. V niektorých analýzach sa potom „negatívny dopad“ zmenil na hrozivejší „negatívny zámer“. A tak sa aj zahraničná pomoc na Východe vnímala ako sprisahanie, ktoré má chudobné štáty vlákať do neokoloniálnej pasce.
A potom prišlo k zmene, ktorú som raz nazval „paradoxným obratom“. Jasne sa prejavili pozitívne plody globalizácie a politika autarkizmu (sebestačnosti) sa zase očividne ukázala škodlivá. Politici na Východe začali uznávať, že ich antiglobalizmus bol chybou.
Vtedy sa však strach z globalizácie presunul na Západ. Východ sa pôvodne obával, že z obchodu so Západom mu nevyplynie žiadny úžitok, keďže Západ disponoval lepšou infraštruktúrou i ľudským kapitálom. Dnes sa pre zmenu Západ obáva, že pri obchodovaní s Východom bude ťahať za kratší koniec. Východ má totiž nadbytok lacnej pracovnej sily. Dlhodobá stagnácia miezd nekvalifikovaných pracovných síl sa pripisovala nízkonákladovému importu s vyšším podielom ľudskej práce. Ale ten predpoklad úplne ignoroval skutočnosť, že kým západná pracovná sila konzumuje ázijský tovar s vyšším podielom ľudskej práce, v reálnych mzdách sa ten účinok vyrovnáva.
Alebo si vezmime iný príklad: Východ sa obával, že nastane masový úbytok mozgov, keď sa jeho odborníci odsťahujú na Západ, kde majú na pohľad omnoho viac príležitostí na uplatnenie. Dnes Západ pociťuje antiglobalizačné tlaky práve zo strany rôznych profesijných skupín, ktoré sa obávajú, že ich pracovné miesta dostanú kolegovia zo zahraničia.
Rudyard Kipling napísal v dnes už slávnej Balade o Východe a Západe: „Ach, Východ je Východ a Západ je Západ, a nikdy sa nestretnú.“ Keď si uvedomíme, ako paradoxne sa teraz presunuli obavy z globalizácie, zistíme, že Kipling má stále pravdu: Východ a Západ sa aj tentoraz míňajú.
Súčasnú debatu o globalizácii, ktorú počúvame na Západe, pritom nezrodila momentálna kríza – tá ju len vyostrila. Možno však budeme svedkami toho, ako sa západná politika práve v dôsledku krízy prikloní na stranu globalizácie. Napríklad v oblasti medzinárodného obchodu prebiehajú a neraz aj slávia úspech snahy, aby sme opäť neskĺzli do pasce protekcionizmu. Lídri krajín G-20 navyše stále vyjadrujú potrebu zavŕšiť kolo mnohostranných rokovaní o liberalizácii medzinárodného obchodu z Dohy.
Sú tu aj iné iniciatívy: napríklad vlády Veľkej Británie, Nemecka, Indonézie a Turecka menovali skupinu expertov na vysokej úrovni, ktorá má pôsobiť v oblasti problematiky medzinárodného obchodu. (Tejto skupine predsedám spoločne s Petrom Sutherlandom, bývalým generálnym riaditeľom GATT a WTO.)
Inými slovami, ešte stále môžeme dokázať, že Kipling sa mýlil. Na Západe je totiž opäť možný zvrat vo vnímaní globalizácie, a povedal by som, že je azda aj pravdepodobný. V tom prípade by momentálna kríza celkom náhodne vytvorila proglobalizačný konsenzus, ktorý by bol tentoraz spoločný pre Východ aj Západ.
Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.
Project Syndicate
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.