Len veľmi ťažko by sme na premenlivej anglickej hudobnej scéne hľadali dušu, ktorá už roky robí hudbu, nepodliehajúcu žiadnym trendom. Čo album, to jedinečná výpoveď ženy, hľadajúcej lásku a spravodlivosť v naklonenom svete, podanú vždy novým spôsobom.
Aj jej najnovší album sa výrazne odlišuje od jej predchádzajúceho, komorne ladeného White Chalk, no tentoraz PJ nespieva o láske, utrpení, o svojich milencoch, ale takmer vo všetkých piesňach nového albumu si berie na mušku anglickú vlajku, ktorá podľa textu „zanecháva trpkú príchuť v jej ústach“.
Od osobného k národnému, tak pomenoval jej najnovší počin britský magazín Uncut, ktorý je dáva vo veľa veciach za pravdu. Veľká časť britskej populácie totiž dodnes stále neprehryzla zapojenie Británie do vojny v Iraku a nezabudne dodať, že bývalý britský premiér Tony Blair je podľa nich stále „war criminal“ a mal by ho súdiť medzinárodný tribunál. Táto negácia vyplýva z pohľadu mnohých Britov vrátane PJ Harvey na svoju históriu. Ako bývalá koloniálna mocnosť síce vniesla do rôznych kútov sveta západnú civilizáciu, ale často za sebou zanechala aj krvavú stopu.
Jej nový album má čosi spoločné s politicky ladeným počinom Neila Younga s Living With War (2006), v ktorom kanadský songwriter otvorene pomenoval svoje výhrady k Bushovej administratíve a vojne v Iraku a Afganistanu. Polly Jean ide na to obkľukou. Na rozdiel od Younga nespieva na rovinu, že „Bush je klamár“, ale vyberá sa hlbšie do britských dejín. Titulná skladba Let England Shake sa začína melódiou slávnej skladby skupiny The Four Lads Istanbul (No Constantinopol) a tým určí charakter celého albumu, v ktorom sa ako prízrak vynára Prvá svetová vojna a bitka pri Gallipolli, v ktorej spojenecké vojská (Briti, Francúzi, Novozélandania, Austrálčania), utrpeli drvivú porážku od tureckého protivníka.
„Smrť visela vo vzduchu a páchla/400 akrami neužitočnej pláže/ nasiaknutej červenou farbou smrti“, spieva v skladbe All and Everyone a opisuje tak krvavý kúpeľ na brehu mora, kde podľa historických prameňov zahynulo viac ako dvestotisíc mŕtvych na oboch stranách.
Tento historický konflikt západu s východom je ozvenou dneška, len bojisko sa presunulo na Stredný východ. V The Glourios Land spieva cez pohľad miestnych, pozerajúcich sa na cudzích vojakov ako na votrelcov: „Naša krajina je devastovaná tankmi a pochodujúcimi čižmami“. V Let England Shake zas vníma vojakov ako „padajúce kusy mäsa.“
Nie je to vždy brutálne počúvanie. Aj keď je tento album politický a protivojnový, dokázala aj za pomoci Micka Harveyho a producenta Flooda zložiť viacero nádherných vecí, ako napríklad smutnú a snivú Hanging In The Wire alebo rytmickú In Dark Places, ktorá asi najviac pripomenie jej staršie nahrávky z 90. rokov
Po hudobnej stránke je nový album rovnako objavný a zvukovo pestrý ako drsný Rid On Me, elektronický Is This Desire? alebo rockovo ladený Stories From The City, Stories From The Sea. Bohužiaľ, vojna, kráčajúca naprieč celým albumom, ho robí plochým. Je pravda, že jej nemožno uprieť právo na tému, aj keby sa zdala akokoľvek kontroverzná. Folková hudba je plná starých piesní a žalmoch o útrapách vojny. Ľudia si ich spievali preto, aby zaznamenali príbehy víťazov, porazených a civilistov, ktorých rozdrvili nemilosrdné mlyny vojny. Ako skladateľka a speváčka je PJ Harvey, napriek tomu, že potulných trubadúrov dnes nahradili médiá, je len pokračovateľkou tejto polozabudnutej tradície. Otázne je, či sa v prípade krvavej britskej vlajky história opakuje. Sú dnešní britskí vojaci rovnakí ako kolonizátori minulých storočí?
Aj jej najnovší album sa výrazne odlišuje od jej predchádzajúceho, komorne ladeného White Chalk, no tentoraz PJ nespieva o láske, utrpení, o svojich milencoch, ale takmer vo všetkých piesňach nového albumu si berie na mušku anglickú vlajku, ktorá podľa textu „zanecháva trpkú príchuť v jej ústach“.
Od osobného k národnému, tak pomenoval jej najnovší počin britský magazín Uncut, ktorý je dáva vo veľa veciach za pravdu. Veľká časť britskej populácie totiž dodnes stále neprehryzla zapojenie Británie do vojny v Iraku a nezabudne dodať, že bývalý britský premiér Tony Blair je podľa nich stále „war criminal“ a mal by ho súdiť medzinárodný tribunál. Táto negácia vyplýva z pohľadu mnohých Britov vrátane PJ Harvey na svoju históriu. Ako bývalá koloniálna mocnosť síce vniesla do rôznych kútov sveta západnú civilizáciu, ale často za sebou zanechala aj krvavú stopu.
Jej nový album má čosi spoločné s politicky ladeným počinom Neila Younga s Living With War (2006), v ktorom kanadský songwriter otvorene pomenoval svoje výhrady k Bushovej administratíve a vojne v Iraku a Afganistanu. Polly Jean ide na to obkľukou. Na rozdiel od Younga nespieva na rovinu, že „Bush je klamár“, ale vyberá sa hlbšie do britských dejín. Titulná skladba Let England Shake sa začína melódiou slávnej skladby skupiny The Four Lads Istanbul (No Constantinopol) a tým určí charakter celého albumu, v ktorom sa ako prízrak vynára Prvá svetová vojna a bitka pri Gallipolli, v ktorej spojenecké vojská (Briti, Francúzi, Novozélandania, Austrálčania), utrpeli drvivú porážku od tureckého protivníka.
„Smrť visela vo vzduchu a páchla/400 akrami neužitočnej pláže/ nasiaknutej červenou farbou smrti“, spieva v skladbe All and Everyone a opisuje tak krvavý kúpeľ na brehu mora, kde podľa historických prameňov zahynulo viac ako dvestotisíc mŕtvych na oboch stranách.
Tento historický konflikt západu s východom je ozvenou dneška, len bojisko sa presunulo na Stredný východ. V The Glourios Land spieva cez pohľad miestnych, pozerajúcich sa na cudzích vojakov ako na votrelcov: „Naša krajina je devastovaná tankmi a pochodujúcimi čižmami“. V Let England Shake zas vníma vojakov ako „padajúce kusy mäsa.“
Nie je to vždy brutálne počúvanie. Aj keď je tento album politický a protivojnový, dokázala aj za pomoci Micka Harveyho a producenta Flooda zložiť viacero nádherných vecí, ako napríklad smutnú a snivú Hanging In The Wire alebo rytmickú In Dark Places, ktorá asi najviac pripomenie jej staršie nahrávky z 90. rokov
Po hudobnej stránke je nový album rovnako objavný a zvukovo pestrý ako drsný Rid On Me, elektronický Is This Desire? alebo rockovo ladený Stories From The City, Stories From The Sea. Bohužiaľ, vojna, kráčajúca naprieč celým albumom, ho robí plochým. Je pravda, že jej nemožno uprieť právo na tému, aj keby sa zdala akokoľvek kontroverzná. Folková hudba je plná starých piesní a žalmoch o útrapách vojny. Ľudia si ich spievali preto, aby zaznamenali príbehy víťazov, porazených a civilistov, ktorých rozdrvili nemilosrdné mlyny vojny. Ako skladateľka a speváčka je PJ Harvey, napriek tomu, že potulných trubadúrov dnes nahradili médiá, je len pokračovateľkou tejto polozabudnutej tradície. Otázne je, či sa v prípade krvavej britskej vlajky história opakuje. Sú dnešní britskí vojaci rovnakí ako kolonizátori minulých storočí?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.