Rosso

Štátne inštitúcie sú zahltené vlastnou prevádzkou, domáci promotéri vlastne neexistujú (ak si odmyslíme pár pokusov o import latinskoamerických operných hrdinov) a pre niekoľko agilných slovenských organizátorov by dovezenie interpretačnej špičky výsledok rovnice dopyt súvisiaci s povedomím o hudbe plus náklady verzus návratnosť znamenal nervové zrútenie a krach.  Viedenský Konzerthaus, ktorého tradícia siaha do roku 1913, je modernou a dynamickou kultúrnou inštitúciou, ktorá dokáže poslucháčom počas jedného týždňa ponúknuť Viedenských symfonikov s klaviristom Ivom Pogorelichom, opernú divu Annu Netrebko, kubánsky džez i festival starej hudby Resonanzen. Zaujímavé je, že počas vystúpenia Netrebko, ktorá, samozrejme, bez najmenších problémov vypredala Veľkú sálu s kapacitou tisícosemsto miest, je menšia Mozartova sála, kam sa zmestí štyristo návštevníkov, plná aj počas paralelného koncertu renesančnej hudby. Ja viem, poviete si – tradícia, peniaze... No chce to aj nápad. Najlacnejšie vstupenky vás vyjdú približne toľko ako lístok do kina, pohodlne si ich kúpite cez internet a domov prídu poštou. Bonus? Pred i po koncerte sa nimi môžete bez strachu pochváliť revízorovi viedenskej MHD, platia ako cestovný lístok. Tak som sa začiatkom februára vybral do Konzerthausu na koncert ryšavej čarodejnice Patricie Petibonovej. Francúzska sopranistka pôvodne študovala muzikológiu, no jej priezračný a pohyblivý hlas čoskoro zaujal legendárneho dirigenta starej hudby Williama Christieho a o ďalšej kariére bolo rozhodnuté. Petibonová, podobne ako Magdalena Kožená, zakrátko smerovala na klasické operné scény a hoci v jej repertoári dnes možno nájsť aj Bergovu Lulu (fotky zo Salzburger Festspiele, na ktorých je hlavná hrdinka v spodnej bielizni na stránke Opera Chic, neodporúčam konzervatívnejším návštevníkom opery, mohli by im privodiť záchvat), stará hudba v ňom stále hrá významnú úlohu. To bol pravdepodobne impulz pre vydavateľstvo Deutsche Grammophon, aby zopakovalo stratégiu, ktorá sa ukázala ako úspešná v prípade Händlových a Vivaldiho árií s Koženou. Spojilo Petibonovú s Venice Baroque Orchestra pod vedením čembalistu Andrea Marcona a vznikla nahrávka talianskych barokových árií s názvom Rosso. Názov neodkazuje len na vlasy hlavnej protagonistky, ale v náznaku aj na Vivaldiho prezývku Prete Rosso (ryšavý, respektíve červený kňaz). Dramaturgia CD dômyselne kombinuje známe Händlove a Vivaldiho diela s neznámymi, no rovnako krásnymi áriami Antonia Sartoria, Alessandra Stradellu a Alessandra Scarlattiho. Táto hudba, doplnená niekoľkými inštrumentálnymi číslami (inak zahranými úplne priemerne), tvorila aj základ viedenského koncertu. Mám podozrenie, že Petibonovej najlepšie pristanú menšie sály a bezprostrednejší kontakt s publikom (a, samozrejme, nahrávanie), no najmä pomalé a lyrické árie vyzneli dobre vďaka premyslenému dávkovaniu emócií a krištáľovočistému hlasu, ktorý sa ľahučko vznášal nad orchestrom s elektrizujúcou silou. Svižnú Händlovu áriu čarodejnice Morgany Tornami a vagheggiar z opery Alcina si Petibonová prekvapivo vybrala na demonštráciu svojho komediálneho talentu. V istom okamihu z Marconovho saka vytiahla vreckovku, aby mu vyleštila to miesto na hlave, ktorého pozície už dávnejšie opustili vlasy, tancovala kankán a dokonca podala do publika svoje topánky. Barokový kabaret vyvrcholil, keď sa počas jednej inštrumentálnej skladby v karmínovom cylindri zjavila twistujúc medzi hudobníkmi. Viem, na papieri to znie povážlivo, no i keď táto exhibícia šarmantnej a temperamentnej ryšavky chvíľami išla trochu na úkor hudby, malo to svoje čaro okamihu a publikum sa dobre bavilo. Napokon, vážna hudba nemusí byť vždy taká vážna. Ešte k tým dobrým nápadom: výber z koncertu odvysiela vo februári ORF.

Autor je šéfredaktor časopisu Hudobný život.