Večný chlapec, ktorý je vždy znovu očarený krásou okolo seba, a pre ktorého je každá láska prvá, úplná a bezhlavá. Zároveň však aj muž, ktorý presne vidí a podáva nemilosrdnú správu o svete okolo seba.
Neviem, kedy v živote Vladimír Popovič poskladal prvú loďku z papiera, no podľa životopisu na výstave v galérii Danubiana vyrobil prvé Loďky lodiek z papiera v roku 1965. Papierová loďka sa stala Popovičovou značkou. Privíta nás nad vchodom do galérie, malé biele loďky zaplnili dlážku na prízemí, nájdeme ich aj na poschodí a znovu na nás vyskakujú tu i tam z jeho obrazov.
Loďky a láska. Loďky, ktoré z profilu tak trochu pripomínajú zasnežené Tatry, pod ktorými Popovič vyrástol. A láska ako jediná vec, ktorá je dôležitá. On a ona ako jediná cesta k bytiu, k naozaj plnej existencii. A je jedno, či sú to mimozemšťania, ktorí tvoria civilizáciu, celý svet vznášajúci sa vo vesmíre. Alebo dvojice zamrznuté v ľadových kryštálikoch, zase uzatvorené, nedostupné, ukryté vo svojej jednote, samote splynutia a nemožnosti či nepotreby hovoriť s inými naokolo. Milenci v skorej jari alebo Predčítateľka a kúzelník, neha a mágia, ktorú dokáže zrodiť iba láska. A jej telesnosťou nabitá energia v Erotogénnych zónach.
Ako smutný protipól dvojice stojí osamelosť jednotlivca, toho, kto nemá pár. A tá môže byť bezútešná a osudovo smutná tak ako v Bastardovi alebo krehká, smutnokrásna, a tak trochu naivná ako v Liste. Samota však nikdy nie je šťastná a nemôže byť úplná.
Oproti intímnemu svetu lásky stavia Popovič vyprázdnenosť a povrchnosť moderného sveta reklamy a médií. Tri je také zvláštne číslo. Nemá v sebe sústredenosť jednotky a ani nikdy nedokáže dosiahnuť harmóniu dvojky. Trojkou sa končí autentickosť a začína sa replikácia. Tri grácie sú ešte vo farbe mora, tri Unifikované stars sú už vo fialovo-oranžovo-zelenej tónine. Jedovato červené ústa na nás prehovárajú v trojici alebo v deviatke, teda umocnenej trojke. Masovosť je o pažravosti živenej reklamou a médiami, jej výsledkom je skaza a zmar. Papierové lodičky vychrlené z veľkej šerednej kloaky plastovej rúry, aká sa na stavbe používa na spúšťanie odpadu z horných poschodí, končia pohodené na dlážke pri veľkom čiernom odpadkovom koši.
Hneď nad nimi sú pri veľkej presklenej stene, s výhľadom na Dunaj a na oblaky, dočervena zafarbené zapadajúcim slnkom, zavesené dva obrazy z roku 2010. Môj vesmír, ktorý sa právom dostal aj na titulku katalógu, je formou i obsahom skvostným koncentrátom Popovičovej tvorby. Šedá už zrazu nie je farbou zmaru a beznádeje, lebo ju dopĺňajú, či vlastne nad ňou stoja loďky, spomienky v podobe zápiskov a krásna červená, ktorá to všetko drží pokope. A nad tým visiaci Noe, veľká papierová loď s rebríkom a ako na pivnom tácku zaškrtané čiarky, evidencia toho, či už boli naložení všetci tí, čo majú byť zachránení.
Výstava Vladimíra Popoviča sa volá Déjà vu a v galérii Danubiana potrvá do 6. marca 2011.
Autor je fotograf.
Neviem, kedy v živote Vladimír Popovič poskladal prvú loďku z papiera, no podľa životopisu na výstave v galérii Danubiana vyrobil prvé Loďky lodiek z papiera v roku 1965. Papierová loďka sa stala Popovičovou značkou. Privíta nás nad vchodom do galérie, malé biele loďky zaplnili dlážku na prízemí, nájdeme ich aj na poschodí a znovu na nás vyskakujú tu i tam z jeho obrazov.
Loďky a láska. Loďky, ktoré z profilu tak trochu pripomínajú zasnežené Tatry, pod ktorými Popovič vyrástol. A láska ako jediná vec, ktorá je dôležitá. On a ona ako jediná cesta k bytiu, k naozaj plnej existencii. A je jedno, či sú to mimozemšťania, ktorí tvoria civilizáciu, celý svet vznášajúci sa vo vesmíre. Alebo dvojice zamrznuté v ľadových kryštálikoch, zase uzatvorené, nedostupné, ukryté vo svojej jednote, samote splynutia a nemožnosti či nepotreby hovoriť s inými naokolo. Milenci v skorej jari alebo Predčítateľka a kúzelník, neha a mágia, ktorú dokáže zrodiť iba láska. A jej telesnosťou nabitá energia v Erotogénnych zónach.
Ako smutný protipól dvojice stojí osamelosť jednotlivca, toho, kto nemá pár. A tá môže byť bezútešná a osudovo smutná tak ako v Bastardovi alebo krehká, smutnokrásna, a tak trochu naivná ako v Liste. Samota však nikdy nie je šťastná a nemôže byť úplná.
Oproti intímnemu svetu lásky stavia Popovič vyprázdnenosť a povrchnosť moderného sveta reklamy a médií. Tri je také zvláštne číslo. Nemá v sebe sústredenosť jednotky a ani nikdy nedokáže dosiahnuť harmóniu dvojky. Trojkou sa končí autentickosť a začína sa replikácia. Tri grácie sú ešte vo farbe mora, tri Unifikované stars sú už vo fialovo-oranžovo-zelenej tónine. Jedovato červené ústa na nás prehovárajú v trojici alebo v deviatke, teda umocnenej trojke. Masovosť je o pažravosti živenej reklamou a médiami, jej výsledkom je skaza a zmar. Papierové lodičky vychrlené z veľkej šerednej kloaky plastovej rúry, aká sa na stavbe používa na spúšťanie odpadu z horných poschodí, končia pohodené na dlážke pri veľkom čiernom odpadkovom koši.
Hneď nad nimi sú pri veľkej presklenej stene, s výhľadom na Dunaj a na oblaky, dočervena zafarbené zapadajúcim slnkom, zavesené dva obrazy z roku 2010. Môj vesmír, ktorý sa právom dostal aj na titulku katalógu, je formou i obsahom skvostným koncentrátom Popovičovej tvorby. Šedá už zrazu nie je farbou zmaru a beznádeje, lebo ju dopĺňajú, či vlastne nad ňou stoja loďky, spomienky v podobe zápiskov a krásna červená, ktorá to všetko drží pokope. A nad tým visiaci Noe, veľká papierová loď s rebríkom a ako na pivnom tácku zaškrtané čiarky, evidencia toho, či už boli naložení všetci tí, čo majú byť zachránení.
Výstava Vladimíra Popoviča sa volá Déjà vu a v galérii Danubiana potrvá do 6. marca 2011.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.