To, že vláda sa neocitla v menšine už po tejto roztržke v SaS, je hra náhod a zákulisných ťahov, ktorých podstata je skrytá. Interpretácia pre publikum, že riešenie je dočasné, kým Matovič nezaloží stranu, nemá logicky či politologicky hlavu ani pätu. Medzi vznikom subjektu a zmenou postavenia v parlamente nie je žiadna uchopiteľná súvislosť. Ani marketingovo-mediálna, keďže ako „Obyčajní ľudia“ vystupovali aj doteraz. (OKS je stranou desať rokov, a ak raz opustí klub Mostu, tak iste si nájde lepší dôvod než to, že má právnu subjektivitu.)
Otázka, čím sa podarilo nakriatnuť trojku, aby nenasledovala svojho šéfa, bude živiť pocit netransparentnej politiky, pričom až najbližšia budúcnosť ukáže, či formálne a faktické zachovanie väčšiny je to isté. Aj keby sa tak stalo, nič to nemení na skutočnosti, že SaS nedokázala integrovať svojich „nezávislých“ ako síce odlišnú, ale politicky lojálnu súčasť klubu. A vedomie vlastnej dôležitosti, keď majú v rukách osud koalície i krajiny, bude zvádzať k reprízam, ktoré sa dajú vždy skryť za hlas poslaneckého svedomia. A aj preto – odhliadnuc od Matoviča a jeho miery zavinenia – bolo skutočným zlyhaním skratové hlasovanie klubu, ktoré viedlo k jeho vylúčeniu. Situáciu väčšiny, ktorá je krehučká už nominálne, sa ani nedá podmínovať účinnejšie, než to Sulík urobil: Neriadenej strele, ktorá bola nútená svoju dráhu doteraz korigovať, dal pečiatku a požehnanie, že sa už nemusí vôbec obmedzovať.
Napriek tomu, že koaličná rada zasadá pomaly obdeň, spolku chýba kvalitný manažment a vedenie s prirodzenou autoritou. Nech je Matovič aký chce, ale ak lídri, takmer v ľubovoľnej kauze, päť minút po rozchode šíria protichodné verzie, obviňujú sa zo lži v priamom prenose (Bugár Sulíka a pod.), tak šírenie nedôvery aj smerom dole je naprogramované takpovediac v softvéri. Nikto nechce po Radičovej, aby sa hrala na Fica či Mečiara – božechráň –, ale tým, že smerom k verejnosti rezignuje na rolu najvyššieho arbitra-zahladzovača sporov, nepodporuje svoju akože mimostranícku pozíciu, ale skôr dojem, že v koalícii niet vôbec nikoho, kto by hájil ešte nejaký vyšší než stranícky záujem v tej-ktorej kauze. A ak človek s rozumom (rozhľadom) Matoviča – nech má pohnútky akékoľvek – vidí, že všetci hrajú na seba, tak prečo by mal byť práve on iný a nechytiť za pačesy takú príležitosť na skórovanie, akou je zákon Orbána?
Korene rozkladu sú však ešte hlbšie. Stranícky líder, ktorého všetci podozrievajú, že hlasoval za opozičného prokurátora, sa nemôže čudovať, že mnohí sa tešia, keď ho tá neriadená strela trafí na najcitlivejšom mieste. Sedem mesiacov, počas ktorých sa koalícia viackrát otriasla, je vážnym mementom, že pokiaľ v nej nenastane radikálna morálna a mentálna obroda, ani lepidlo moci nemusí byť dosť pevné, aby vydržala plné štyri roky.
Otázka, čím sa podarilo nakriatnuť trojku, aby nenasledovala svojho šéfa, bude živiť pocit netransparentnej politiky, pričom až najbližšia budúcnosť ukáže, či formálne a faktické zachovanie väčšiny je to isté. Aj keby sa tak stalo, nič to nemení na skutočnosti, že SaS nedokázala integrovať svojich „nezávislých“ ako síce odlišnú, ale politicky lojálnu súčasť klubu. A vedomie vlastnej dôležitosti, keď majú v rukách osud koalície i krajiny, bude zvádzať k reprízam, ktoré sa dajú vždy skryť za hlas poslaneckého svedomia. A aj preto – odhliadnuc od Matoviča a jeho miery zavinenia – bolo skutočným zlyhaním skratové hlasovanie klubu, ktoré viedlo k jeho vylúčeniu. Situáciu väčšiny, ktorá je krehučká už nominálne, sa ani nedá podmínovať účinnejšie, než to Sulík urobil: Neriadenej strele, ktorá bola nútená svoju dráhu doteraz korigovať, dal pečiatku a požehnanie, že sa už nemusí vôbec obmedzovať.
Napriek tomu, že koaličná rada zasadá pomaly obdeň, spolku chýba kvalitný manažment a vedenie s prirodzenou autoritou. Nech je Matovič aký chce, ale ak lídri, takmer v ľubovoľnej kauze, päť minút po rozchode šíria protichodné verzie, obviňujú sa zo lži v priamom prenose (Bugár Sulíka a pod.), tak šírenie nedôvery aj smerom dole je naprogramované takpovediac v softvéri. Nikto nechce po Radičovej, aby sa hrala na Fica či Mečiara – božechráň –, ale tým, že smerom k verejnosti rezignuje na rolu najvyššieho arbitra-zahladzovača sporov, nepodporuje svoju akože mimostranícku pozíciu, ale skôr dojem, že v koalícii niet vôbec nikoho, kto by hájil ešte nejaký vyšší než stranícky záujem v tej-ktorej kauze. A ak človek s rozumom (rozhľadom) Matoviča – nech má pohnútky akékoľvek – vidí, že všetci hrajú na seba, tak prečo by mal byť práve on iný a nechytiť za pačesy takú príležitosť na skórovanie, akou je zákon Orbána?
Korene rozkladu sú však ešte hlbšie. Stranícky líder, ktorého všetci podozrievajú, že hlasoval za opozičného prokurátora, sa nemôže čudovať, že mnohí sa tešia, keď ho tá neriadená strela trafí na najcitlivejšom mieste. Sedem mesiacov, počas ktorých sa koalícia viackrát otriasla, je vážnym mementom, že pokiaľ v nej nenastane radikálna morálna a mentálna obroda, ani lepidlo moci nemusí byť dosť pevné, aby vydržala plné štyri roky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.