Budmerice sú údajne vo vážnom ohrození, keďže ich prenájom Literárnemu fondu by nemusel byť v najbližších mesiacoch obnovený. Ministerstvo kultúry síce už od decembra tie fámy dementuje, tvrdí, že ide o „vylamovanie otvorených dverí“ či dokonca šírenie poplašnej správy, niektorí znepokojení spisovatelia plus osemnásť zamestnancov Domova slovenských spisovateľov však vedia, že tu ide rovno o ohrozenie slovenskej umeleckej spisby.
Kto by náhodou nevedel, za múrmi tohto pseudoromantického zámku, ktorý dal postaviť v roku 1899 gróf Ján Pálffy a ktorý od znárodnenia v roku 1946 slúži slovenským spisovateľom ako takzvané tvorivo-rekreačné zariadenie, vznikli podľa denníka Plus jeden deň tieto perly slovenskej literatúry: Peter Jaroš – Tisícročná včela, Pacho, hybský zbojník, Gustáv Murín – Mafia v Bratislave, Návod na manželstvo, Jozef Banáš – Zastavte Dubčeka!, Zóna nadšenia.
Nuž, to už stojí za písanie petícií, a samozrejme, za záchranu! Konkrétne v preposielanom elektronickom liste dostali spisovatelia za úlohu urýchlene niekoľkými vetami odpovedať na nasledovné otázky:
1. Aký význam majú Budmerice pre slovenské umenie, žurnalistiku a vedu?
2. Aký význam majú zvlášť pre Vás (osobné skúsenosti)?
3. Prečo by mali ostať zachované pre umenie a nie padnúť do rúk privatizérom?
Zatiaľ sa sumár týchto vyznaní v médiách neobjavil, a ja by som si ho nesmierne rada prečítala, najmä odpovede na bod dva v zátvorke – osobné skúsenosti. Pretože o tom, čo sa deje v kaštieli, som od mnohých, ktorí tam mali česť užívať si tie čudesné postsocialistické all-inclusive služby, počula viacero neuveriteľných historiek, ale všetky off-record. Konečne ich niekto dá na papier a uverejní. To bude plnokrvná literatúra!
Ako čistý platca tejto ustanovizne skrzevá dvoch percent odvedených z každej mojej činnosti v oblasti médií aj ja kričím: Zachráňme Budmerice! Dajme ich do správy niekomu, kto z tejto národnej kultúrnej pamiatky konečne odstráni puch a duch
ROH-áckych zotavovní.
PS: .týždeň pripravuje obsiahlejší materiál o celej kauze aj o nevoľníckych odvodoch do Literárneho fondu.
Kto by náhodou nevedel, za múrmi tohto pseudoromantického zámku, ktorý dal postaviť v roku 1899 gróf Ján Pálffy a ktorý od znárodnenia v roku 1946 slúži slovenským spisovateľom ako takzvané tvorivo-rekreačné zariadenie, vznikli podľa denníka Plus jeden deň tieto perly slovenskej literatúry: Peter Jaroš – Tisícročná včela, Pacho, hybský zbojník, Gustáv Murín – Mafia v Bratislave, Návod na manželstvo, Jozef Banáš – Zastavte Dubčeka!, Zóna nadšenia.
Nuž, to už stojí za písanie petícií, a samozrejme, za záchranu! Konkrétne v preposielanom elektronickom liste dostali spisovatelia za úlohu urýchlene niekoľkými vetami odpovedať na nasledovné otázky:
1. Aký význam majú Budmerice pre slovenské umenie, žurnalistiku a vedu?
2. Aký význam majú zvlášť pre Vás (osobné skúsenosti)?
3. Prečo by mali ostať zachované pre umenie a nie padnúť do rúk privatizérom?
Zatiaľ sa sumár týchto vyznaní v médiách neobjavil, a ja by som si ho nesmierne rada prečítala, najmä odpovede na bod dva v zátvorke – osobné skúsenosti. Pretože o tom, čo sa deje v kaštieli, som od mnohých, ktorí tam mali česť užívať si tie čudesné postsocialistické all-inclusive služby, počula viacero neuveriteľných historiek, ale všetky off-record. Konečne ich niekto dá na papier a uverejní. To bude plnokrvná literatúra!
Ako čistý platca tejto ustanovizne skrzevá dvoch percent odvedených z každej mojej činnosti v oblasti médií aj ja kričím: Zachráňme Budmerice! Dajme ich do správy niekomu, kto z tejto národnej kultúrnej pamiatky konečne odstráni puch a duch
ROH-áckych zotavovní.
PS: .týždeň pripravuje obsiahlejší materiál o celej kauze aj o nevoľníckych odvodoch do Literárneho fondu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.