.samotnému testu predchádza dôležitý, asi hodinový rozhovor. Lee hovorí Kocúrovi: „Je veľmi dôležité, aby ste boli ku mne veľmi otvorený. Nezaujíma ma, čo hovoríte právnemu zástupcovi, čo ste povedali polícii, čo ste vypovedali na súde – zaujíma ma iba to, o čom sa budeme teraz rozprávať my dvaja.“
Lee vysvetľuje, že otázky si vopred spolu prejdú.
„Za čo ste išli do väzenia?“ pýta sa.
„Mal som údajne zavraždiť Cervanovú. A predtým ju uniesť a znásilniť.“
„Ocitli ste sa pred rokom 1981 vo väzení?“
„Nie.“
„Koľko ste mali rokov, keď ste sa dostali kvôli tomuto prvýkrát do väzenia?“
„Dvadsaťšesť, zadržali ma ráno o pol piatej 14. júla 1981, na druhý deň po mojej promócii. Myslel som si, že preto, lebo rok predtým emigroval môj dobrý kamarát, s ktorým sme si dopisovali.“
.čo chcete počuť, to vám poviem
13:28. Príprava na test pokračuje. Kocúr hovorí: „Zobrali ma na kriminálku do Dunajskej Stredy. Vypočúvali ma celý deň. Vtedy vysvitlo, že som podozrivý z únosu, znásilnenia a vraždy nejakej študentky, čo som odmietal. A nešlo mi to do hlavy. To musí byť veľké nedorozumenie, vravel som si. Už počas výsluchu mi povedali, že Andrášik, Čerman aj Brázda sú zatknutí.“
„Poznali ste ich?“
„Čermana iba z videnia. Nikdy som sa s ním nestretol. Andrášika som poznal trocha lepšie, ale skôr som poznal jeho mladšieho brata. S Brázdom sme boli blízki kamaráti. Chodili sme aj na diskotéky.“
„Na aké?“
„Iba v Nitre, v Bratislave nie. Čo viem s istotou, v Unic klube v Mlynskej doline , kde sa mal odohrať únos Cervanovej, som bol iba raz v živote, s mojou priateľkou na filme Vtedy na Západe.“
„V tom klube ste boli iba jedenkrát?“
„Iba raz. A celkovo som bol v Mlynskej doline tak tri- štyrikrát za priateľmi, ktorí tam študovali.“
Lee ho prerušuje: „V deň, keď bola Ľudmila v Unic klube, boli ste tam?“
„Nie.“
„V deň, keď opustila klub a bola unesená, boli ste v blízkosti?“
„Nie, bol som vtedy v Nitre.“
„Ako to viete?“
„Mám na to piatich svedkov. Robili sme si tu piknik pri jazierkach, boli sme na rybách, Viem to na tisíc, nie na sto percent. Potvrdilo to aj vyšetrovanie, lebo z meteorologických správ sa vie, že práve 9. júla 1976, keď mala byť unesená a zavraždená Ľudmila, bola v Nitre silná búrka, ktorú sme zažili. Celí sme zmokli.“
„Vráťme sa k vyšetrovaniu v Dunajskej Strede, ako prebiehalo?“
„Trvalo to od rána do pol šiestej večer. A keďže som to popieral, tak mi tí dvaja dokazovali, čo všetko vedia. Tam som sa dozvedel základnú štruktúru činu, ktorý sme mali vykonať.
Mali sme sa dohodnúť s Brázdom, že ideme do Bratislavy.“
„To je podľa polície?“
„Áno, to mi oni podsúvali. Mali sme brať so sebou nejaké dievča, ktoré nemenovali vyšetrovatelia. Potom sme niekde mali kúpiť víno a ísť na diskotéku do Unicu. Tam sme sa mali dohodnúť a uniesť odtiaľ Cervanovú na nejaký privát. Tiež nemenovali adresu. A tam sme ju mali znásilniť. A keď sa nám vyhrážala, že nás udá, mali sme sa zľaknúť a ísť ju utopiť. Tiež nemenovali presne, kde. To boli tie najpodstatnejšie informácie, ktoré som v prvý deň vyšetrovania dostal. Nebol tam obhajca a nebola z toho urobená zápisnica. V tom čase, keď mi povedali, že už majú Čermana aj Andrášika a Brázdu, nepoznal som praktiky vyšetrovateľov, tak som si myslel, že sa tí chlapci dostali do problému. Nechcel som tomu uveriť, no zároveň som si vravel, že oni povedia pravdu, že som tam nebol. Najmä sa mi priečilo podozrievať Brázdu, že by ma obvinil, no policajti ma presviedčali, že Brázda to spravil. Niečo sa vo mne priečilo, že ak to nespravili, zajtra ma musia pustiť na slobodu. Dúfal som, že povedia, že som nebol s nimi. Ostal som v cele predbežného zadržania. Celú noc som nespal. Na druhý deň ráno ma zobrali do Bratislavy. Už po ceste mi napovedali, že to so mnou vyzerá zle, lebo Brázda ani Andrášik nepotvrdili, že som s nimi nebol. Asi sa na mne dohovorili, vravel som si v duchu. Ešte dovtedy sa ku mne policajti správali celkom slušne. Až na to, že ten starší ma chytil za uši a začal ma mixovať, keď som sedel na stoličke. No a potom ma priviezli do kancelárie. Sedel na stoličke jeden, vyzeral ako mäsiar. Bol potetovaný. Udierali ma po rukách. Prikázali mi nehýbať sa. Pamätám si, že keď mi dali facku zozadu, skoro som si udrel tvár o stôl.“
„Potom sa čo stalo?“
„Každý krik, každá vyhrážka – už ma to všetko bolelo, pichalo. Dostal som sa do stavu, že som si povedal: čo chcete počuť, to vám poviem.“
.prvé priznanie
Lee opäť Kocúra prerušuje: „Teraz chcem, aby ste sa zhlboka nadýchli, preniesli naspäť do toho času a aby ste sa pozreli na tú scénu. Čo vám robia v tejto chvíli?“
„Všetci na mňa kričia. Každý sa ma snaží... My vieme, že ste to urobili! Chcú počuť, aby som im to povedal.“
„Prečo si myslíte, že ste to urobili?“
„V mojom mozgu nastal nejaký skrat."
Lee si dáva ruku pod hlavu: „Čo ste im povedali?“
„Všetko, celý ten ich scenár.“
„Aký scenár?“
„Ten, čo mi deň predtým podsúvali v Dunajskej Strede. Chcete odo mňa počuť, že sme išli s Brázdom do Bratislavy? Dobre. Mal tam byť aj Andrášik? V poriadku, v aute sedel aj on. Hovorilo sa o dvoch dievčatách, čo mali byť s nami – Zimáková alebo Beňová. Povedal som: jedna alebo druhá, už si nepamätám. Z internátu sme mali ísť na nejaký privát. Podľa toho scenára ho mali mať Čerman alebo Andrášik. Potom som im opísal, že tam prebehlo znásilnenie.“
„Čo máte na mysli pod pojmom znásilnenie?“
„My sme neurobili nič!“
„Nie, ale čo ste povedali vyšetrovateľom?“
„No že sme ju znásilnili.“
„Čo to znamená?“
„Že ju dvaja držali za ruky, niekto za nohy a niekto ju znásilňoval.“
„A kto ju mal znásilňovať?“
„Všetci. Tak som to vtedy hovoril. Lebo tak to odo mňa žiadali. Vtedy sme boli ešte štyria. Ani Beďač, ani Lachman, ani Dúbravický. Ja som ani vôbec nevedel, ako sa potom dostali do prípadu...“
„Čo sa stalo potom?“
„To, čo teraz rozprávam, sú všetko výmysly, ktoré som v tom čase vravel.“
„Čo sa stalo, keď ste dali toto vyhlásenie?“
„Konečne ma dali do cely a mal som pokoj... nechali ma samého.“
.nič z toho nebola pravda
Kocúr pokračuje: „Na druhý deň ma zobrali na ďalší výsluch, opäť bez advokáta. Tam som musel čiastočne zmeniť výpoveď, lebo sa zistilo, že Andrášik s Čermanom boli v Bratislave a nemohli ísť teda z Nitry. Potom napísali policajti druhú verziu. Nič z toho nebola pravda, to boli všetko len moje výplody, že som chcel mať od nich pokoj. Pretože som chcel ísť domov.“
„Poďme trochu dopredu. A čo vražda Ľudmily, ako sa to dostala do hry?“
„Bol som ochotný pripustiť menšie zlo – účasť na znásilnení – a ku vražde som sa dostal tak, že sme sa išli kúpať a ja som plával, keď som zrazu počul krik, prišiel som bližšie a zrazu bola...“
„Poďme teraz rýchlo dopredu, do bodu, keď ste dali vyhlásenie polícii, že ste ju utopili.
Urobili ste to?“
„Nie.“
„Povedali ste polícii aj to, že po tom, čo už bola mŕtva, ste s ňou mali sex?“
„Áno.“
„A mali ste s ňou sex?“
„Nie. Odo mňa už chceli všelijaké svinstvá. Ani súd to už neuznal.“
„Hovoríte teda, že toto sa nikdy nestalo. Prečo ste to povedali?“
„To bolo v čase, keď mi povedali, aby som niečo povedal a už som to nevydržal.“
Lee sa zamyslí: „Keď vás polícia vypočúvala, tak priznať sa a pripustiť, že ste mali sex s dievčaťom, a potom ste ju zabili len preto, že nás vás niekto kričí, to je veľký krok. Boli ste slabý v tom čase, že ste urobili takéto priznanie?“
„Áno, myslím, že áno, bol som slabý.“
.nie, to sa nikdy nestalo
Lee si opäť podloží hlavu rukou: „Spýtam sa vás niečo, Miloš. Stretli ste sa niekedy s Ľudmilou?“
„Nie.“
„Mali ste s ňou fyzický kontakt?“
„Nie.“
„Mňa nezaujíma, či ste spolu sedeli, bozkávali sa...“
„Nie, nikdy v živote som ju nevidel.“
„To priznanie bolo falošné?“
„Áno.“
„Mali ste niekedy sex s Ľudmilou?“
„Nie.“
„Utopili ste Ľudmilu?“
„Nie.“
„Zobrali ste jej telo, preniesli cez plot a dali do potoka?“
„Nie, to sa nikdy nestalo.“
Lee vysvetľuje, že otázky si vopred spolu prejdú.
„Za čo ste išli do väzenia?“ pýta sa.
„Mal som údajne zavraždiť Cervanovú. A predtým ju uniesť a znásilniť.“
„Ocitli ste sa pred rokom 1981 vo väzení?“
„Nie.“
„Koľko ste mali rokov, keď ste sa dostali kvôli tomuto prvýkrát do väzenia?“
„Dvadsaťšesť, zadržali ma ráno o pol piatej 14. júla 1981, na druhý deň po mojej promócii. Myslel som si, že preto, lebo rok predtým emigroval môj dobrý kamarát, s ktorým sme si dopisovali.“
.čo chcete počuť, to vám poviem
13:28. Príprava na test pokračuje. Kocúr hovorí: „Zobrali ma na kriminálku do Dunajskej Stredy. Vypočúvali ma celý deň. Vtedy vysvitlo, že som podozrivý z únosu, znásilnenia a vraždy nejakej študentky, čo som odmietal. A nešlo mi to do hlavy. To musí byť veľké nedorozumenie, vravel som si. Už počas výsluchu mi povedali, že Andrášik, Čerman aj Brázda sú zatknutí.“
„Poznali ste ich?“
„Čermana iba z videnia. Nikdy som sa s ním nestretol. Andrášika som poznal trocha lepšie, ale skôr som poznal jeho mladšieho brata. S Brázdom sme boli blízki kamaráti. Chodili sme aj na diskotéky.“
„Na aké?“
„Iba v Nitre, v Bratislave nie. Čo viem s istotou, v Unic klube v Mlynskej doline , kde sa mal odohrať únos Cervanovej, som bol iba raz v živote, s mojou priateľkou na filme Vtedy na Západe.“
„V tom klube ste boli iba jedenkrát?“
„Iba raz. A celkovo som bol v Mlynskej doline tak tri- štyrikrát za priateľmi, ktorí tam študovali.“
Lee ho prerušuje: „V deň, keď bola Ľudmila v Unic klube, boli ste tam?“
„Nie.“
„V deň, keď opustila klub a bola unesená, boli ste v blízkosti?“
„Nie, bol som vtedy v Nitre.“
„Ako to viete?“
„Mám na to piatich svedkov. Robili sme si tu piknik pri jazierkach, boli sme na rybách, Viem to na tisíc, nie na sto percent. Potvrdilo to aj vyšetrovanie, lebo z meteorologických správ sa vie, že práve 9. júla 1976, keď mala byť unesená a zavraždená Ľudmila, bola v Nitre silná búrka, ktorú sme zažili. Celí sme zmokli.“
„Vráťme sa k vyšetrovaniu v Dunajskej Strede, ako prebiehalo?“
„Trvalo to od rána do pol šiestej večer. A keďže som to popieral, tak mi tí dvaja dokazovali, čo všetko vedia. Tam som sa dozvedel základnú štruktúru činu, ktorý sme mali vykonať.
Mali sme sa dohodnúť s Brázdom, že ideme do Bratislavy.“
„To je podľa polície?“
„Áno, to mi oni podsúvali. Mali sme brať so sebou nejaké dievča, ktoré nemenovali vyšetrovatelia. Potom sme niekde mali kúpiť víno a ísť na diskotéku do Unicu. Tam sme sa mali dohodnúť a uniesť odtiaľ Cervanovú na nejaký privát. Tiež nemenovali adresu. A tam sme ju mali znásilniť. A keď sa nám vyhrážala, že nás udá, mali sme sa zľaknúť a ísť ju utopiť. Tiež nemenovali presne, kde. To boli tie najpodstatnejšie informácie, ktoré som v prvý deň vyšetrovania dostal. Nebol tam obhajca a nebola z toho urobená zápisnica. V tom čase, keď mi povedali, že už majú Čermana aj Andrášika a Brázdu, nepoznal som praktiky vyšetrovateľov, tak som si myslel, že sa tí chlapci dostali do problému. Nechcel som tomu uveriť, no zároveň som si vravel, že oni povedia pravdu, že som tam nebol. Najmä sa mi priečilo podozrievať Brázdu, že by ma obvinil, no policajti ma presviedčali, že Brázda to spravil. Niečo sa vo mne priečilo, že ak to nespravili, zajtra ma musia pustiť na slobodu. Dúfal som, že povedia, že som nebol s nimi. Ostal som v cele predbežného zadržania. Celú noc som nespal. Na druhý deň ráno ma zobrali do Bratislavy. Už po ceste mi napovedali, že to so mnou vyzerá zle, lebo Brázda ani Andrášik nepotvrdili, že som s nimi nebol. Asi sa na mne dohovorili, vravel som si v duchu. Ešte dovtedy sa ku mne policajti správali celkom slušne. Až na to, že ten starší ma chytil za uši a začal ma mixovať, keď som sedel na stoličke. No a potom ma priviezli do kancelárie. Sedel na stoličke jeden, vyzeral ako mäsiar. Bol potetovaný. Udierali ma po rukách. Prikázali mi nehýbať sa. Pamätám si, že keď mi dali facku zozadu, skoro som si udrel tvár o stôl.“
„Potom sa čo stalo?“
„Každý krik, každá vyhrážka – už ma to všetko bolelo, pichalo. Dostal som sa do stavu, že som si povedal: čo chcete počuť, to vám poviem.“
.prvé priznanie
Lee opäť Kocúra prerušuje: „Teraz chcem, aby ste sa zhlboka nadýchli, preniesli naspäť do toho času a aby ste sa pozreli na tú scénu. Čo vám robia v tejto chvíli?“
„Všetci na mňa kričia. Každý sa ma snaží... My vieme, že ste to urobili! Chcú počuť, aby som im to povedal.“
„Prečo si myslíte, že ste to urobili?“
„V mojom mozgu nastal nejaký skrat."
Lee si dáva ruku pod hlavu: „Čo ste im povedali?“
„Všetko, celý ten ich scenár.“
„Aký scenár?“
„Ten, čo mi deň predtým podsúvali v Dunajskej Strede. Chcete odo mňa počuť, že sme išli s Brázdom do Bratislavy? Dobre. Mal tam byť aj Andrášik? V poriadku, v aute sedel aj on. Hovorilo sa o dvoch dievčatách, čo mali byť s nami – Zimáková alebo Beňová. Povedal som: jedna alebo druhá, už si nepamätám. Z internátu sme mali ísť na nejaký privát. Podľa toho scenára ho mali mať Čerman alebo Andrášik. Potom som im opísal, že tam prebehlo znásilnenie.“
„Čo máte na mysli pod pojmom znásilnenie?“
„My sme neurobili nič!“
„Nie, ale čo ste povedali vyšetrovateľom?“
„No že sme ju znásilnili.“
„Čo to znamená?“
„Že ju dvaja držali za ruky, niekto za nohy a niekto ju znásilňoval.“
„A kto ju mal znásilňovať?“
„Všetci. Tak som to vtedy hovoril. Lebo tak to odo mňa žiadali. Vtedy sme boli ešte štyria. Ani Beďač, ani Lachman, ani Dúbravický. Ja som ani vôbec nevedel, ako sa potom dostali do prípadu...“
„Čo sa stalo potom?“
„To, čo teraz rozprávam, sú všetko výmysly, ktoré som v tom čase vravel.“
„Čo sa stalo, keď ste dali toto vyhlásenie?“
„Konečne ma dali do cely a mal som pokoj... nechali ma samého.“
.nič z toho nebola pravda
Kocúr pokračuje: „Na druhý deň ma zobrali na ďalší výsluch, opäť bez advokáta. Tam som musel čiastočne zmeniť výpoveď, lebo sa zistilo, že Andrášik s Čermanom boli v Bratislave a nemohli ísť teda z Nitry. Potom napísali policajti druhú verziu. Nič z toho nebola pravda, to boli všetko len moje výplody, že som chcel mať od nich pokoj. Pretože som chcel ísť domov.“
„Poďme trochu dopredu. A čo vražda Ľudmily, ako sa to dostala do hry?“
„Bol som ochotný pripustiť menšie zlo – účasť na znásilnení – a ku vražde som sa dostal tak, že sme sa išli kúpať a ja som plával, keď som zrazu počul krik, prišiel som bližšie a zrazu bola...“
„Poďme teraz rýchlo dopredu, do bodu, keď ste dali vyhlásenie polícii, že ste ju utopili.
Urobili ste to?“
„Nie.“
„Povedali ste polícii aj to, že po tom, čo už bola mŕtva, ste s ňou mali sex?“
„Áno.“
„A mali ste s ňou sex?“
„Nie. Odo mňa už chceli všelijaké svinstvá. Ani súd to už neuznal.“
„Hovoríte teda, že toto sa nikdy nestalo. Prečo ste to povedali?“
„To bolo v čase, keď mi povedali, aby som niečo povedal a už som to nevydržal.“
Lee sa zamyslí: „Keď vás polícia vypočúvala, tak priznať sa a pripustiť, že ste mali sex s dievčaťom, a potom ste ju zabili len preto, že nás vás niekto kričí, to je veľký krok. Boli ste slabý v tom čase, že ste urobili takéto priznanie?“
„Áno, myslím, že áno, bol som slabý.“
.nie, to sa nikdy nestalo
Lee si opäť podloží hlavu rukou: „Spýtam sa vás niečo, Miloš. Stretli ste sa niekedy s Ľudmilou?“
„Nie.“
„Mali ste s ňou fyzický kontakt?“
„Nie.“
„Mňa nezaujíma, či ste spolu sedeli, bozkávali sa...“
„Nie, nikdy v živote som ju nevidel.“
„To priznanie bolo falošné?“
„Áno.“
„Mali ste niekedy sex s Ľudmilou?“
„Nie.“
„Utopili ste Ľudmilu?“
„Nie.“
„Zobrali ste jej telo, preniesli cez plot a dali do potoka?“
„Nie, to sa nikdy nestalo.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.