.začiatkom tohto roka odmietol Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť odsúdených v prípade Cervanová. O čo v tej sťažnosti išlo?
Základný problém, ktorý sa tiahne celou kauzou Cervanová, je existencia dvoch separátnych vyšetrovaní. Jedno prebehlo v roku 1976, bezprostredne po čine, a to druhé v roku 1981. Materiály zhromaždené v roku 1981 pritom nekorešpondujú s dôkazmi zaobstaranými v roku 1976. Zrejme preto sa drvivá väčšina listinných dôkazov z roku 1976 do súdneho spisu nedostala. Od roku 1982 až do roku 2004 boli súdy zavádzané tým, že im celých viac ako 20 rokov niekto väčšinu dôkazov z roku 1976 zatajil. Tieto dôkazy sa našli v archíve ministerstva vnútra až v roku 2004, počas prebiehajúceho odvolacieho konania, ale Najvyšší súd sa nimi v rámci tohto odvolacieho konania odmietol zaoberať. Následne Najvyšší súd zamietol aj dovolanie, v ktorom sme tie skutočnosti namietali, keďže selekciu dôkazov v prípravnom konaní a ich následné zatajovanie pred súdom považujeme za hrubé porušovanie trestného poriadku. Rovnakú námietku sme vzniesli aj v ústavnej sťažnosti. No neuspeli sme.
.aké boli dôvody odmietnutia?
Hlavným argumentom bolo, že súd nie je povinný zaoberať sa novými dôkazmi, ktorých vykonanie navrhnú obžalovaní alebo ich obhajcovia v odvolacom konaní. V tom smere bola naša námietka zle pochopená. My zatajené dôkazy nepovažujeme za nové. My sme len potvrdením z levočského archívu súdu preukázali, že v policajných archívoch sa nachádzajú svedecké výpovede a iné dôkazy, ktoré boli pri vyšetrovaní vraždy Ľudmily Cervanovej v rokoch 1976 –1977 procesne bezchybne vykonané, ale ktoré boli niekým z vyšetrovacieho spisu v rozpore so zákonom vybraté. Opakujem, nešlo o žiadne nové dôkazy ale o prvotné dôkazy, zabezpečené vyšetrovateľmi bezprostredne po čine. Tieto dôkazy namiesto toho, aby boli v súdnom spise, odpočívajú v archíve a sú pred súdmi, ako aj pred obvinenými a ich obhajcami počas takmer 30 rokov zatajované. Dnes teda máme rozhodnutia Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR, ktoré svojím spôsobom legalizujú možnosť vyšetrovateľov a prokurátorov selektovať pri vyšetrovaní trestného činu dôkazy podľa toho, ako im vyhovujú.
.nedá sa konanie súdov v tomto prípade obhajovať zásadou voľného hodnotenia dôkazov?
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je právo súdu voľne vyhodnotiť vykonané dôkazy. Ak teda súd napríklad vykoná dvadsať dôkazov, z ktorých desať svedčí v prospech obvineného a desať v jeho neprospech, má právo vyhodnotiť ich tak, že uzná za vierohodné len niektoré z nich. Ale to neznamená, že súd má právo vykonať na pojednávaní len dôkazy hovoriace o vine a na ich základe vyniesť rozsudok bez toho, že by sa čo i len oboznámil a vyhodnotil dôkazy, ktoré vinu spochybňujú.
.a nie je to tak, že sudcovia len prijali všeobecne rozšírený názor, že v levočskom archíve sa nič podstatné nenašlo?
Drvivá väčšina ľudí si myslí, že zatajené dôkazy, ktoré sa našli v levočskom archíve, s vecou vlastne nesúvisia, pretože ak by súviseli, súd by si ich určite vyžiadal. Právnici si navyše myslia, že ide o záznamy z policajného šetrenia a operatívnej činnosti, ktoré v súdnom spise nemajú čo hľadať. Ale pravda je, že v levočskom archíve sa nachádzajú stovky listinných dôkazov zabezpečených zákonným spôsobom podľa trestného poriadku, predovšetkým výpovede účastníkov diskotéky z roku 1976, kde nebohú Cervanovú naposledy videli, ktoré niekto zrejme úmyselne vyňal zo spisu, keďže nekorešpondovali s dôkazmi zadováženým v roku 1981. Spravodlivý súd by nemal, aj ja som presvedčený, že ani nesmie ignorovať túto nezákonnosť.
.ktoré z dôkazov nájdených v Levoči sú podľa vás najdôležitejšie?
Ako obhajcovi mi neprináleží vyhodnocovať dôkazy. Na druhej strane, objektívne vzaté, svedkovia vypočutí v roku 1976 napríklad úplne vyvracajú taký priebeh diskotéky, aký opisujú svedkovia, ktorí sa objavili až v roku 1981. V roku 1976 vypovedalo asi 200 priamych účastníkov diskotéky, policajti podrobne zmapovali priebeh diskotéky a pohyb nebohej Cervanovej na diskotéke a po nej. Po piatich rokoch sa zrazu objaví asi dvadsať ľudí, ktorí vypovedajú o priebehu diskotéky úplne odlišne. A navyše nikto z nich nebol vypočúvaný v roku 1976. Ako je to možné? Ako mohlo pozornosti vyšetrovateľov v roku 1976 uniknúť približne 20 ľudí, ktorí sa náhle objavili až v roku 1981? Hovoria pravdu oni, alebo tých cca 200 z roku 1976? Ja neviem, a navyše môj úsudok ani nie je podstatný. Jedine súd môže vyhodnotiť vierohodnosť týchto svedeckých výpovedí, poradiť si s nimi a následne rozhodnúť. Na to však potrebuje tie dôkazy poznať. Takmer 30 rokov ich existenciu súdom niekto zatajoval a keď sa v roku 2004 objavili, súd o ne neprejavil záujem.
.ako prišli vyšetrovatelia z roku 1981 na túto skupinu 20 ľudí?
Obrovské vyšetrovanie, ktoré prebiehalo v rokoch 1976 až 1977 viedlo najprv k takzvanej arabskej stope, ktorú však zrejme nevyšetrovala polícia, ale ŠtB. V istom okamihu, asi 3 mesiace po nájdení tela zavraždenej Cervanovej a intenzívnom preverovaní arabskej stopy, sa vyšetrovateľom prihlásil bývalý arabský vysokoškolák žijúci v Bratislave, zhodou okolností agent ŠtB, ktorý za únoscu Cervanovej označil vysokoškolského študenta Jána Hrma, a odvtedy sa vyšetrovanie uberalo týmto smerom. Hrma sa pokúšali vyšetrovatelia počas deväťmesačnej väzby zlomiť podobným spôsobom, ako neskôr Nitranov, ale on to vydržal a nakoniec sa ukázalo, že má na ten deň nezvratné alibi. Ďalej sa už vyšetrovanie nikam nepohlo, takže ho po dvoch rokoch prerušili. Matka Ľudmily Cervanovej však, ako vo svojich pamätiach spomína vtedajší námestník federálneho ministra vnútra gen. Pješčák, napísala srdcervúci, niekoľkodesaťstranový list priamo prezidentovi Husákovi a ten osobne nariadil vyšetrovanie obnoviť s jasným pokynom: nájsť páchateľov tejto ohavnej vraždy a prísne ich potrestať. Nové vyšetrovanie dostal na starosti podplukovník Pálka, ktorého poslali na Slovensko priamo z Prahy. Pred federálnym súdom v roku 1990 Pálka potvrdil, že po príchode na Slovensko sa mu okrem iného zdôveril vtedajší predseda kultúrnej komisie SÚV SZM Tokár, že mu raz jeho priateľka, s ktorou v lete 1976 bol na diskotéke na študentskom internáte, spomínala, že má kamarátov z Nitry, ktorí urobili niečo strašné. Tá si síce pri následnom výsluchu pred Pálkom na nič také nespomínala (a tým sa stala ihneď dôvodne podozrivou), ale Pálka už mal svoju stopu. Okamžite začal zisťovať, kto z okruhu jej spolužiakov a známych je z Nitry a postupne vznikla celá cca 20-členná nitrianska skupina.
.ale veď Pálka mal k dispozícii spis z prvého vyšetrovania a musel vedieť, že tam nikto z nich nebol...
Vedel to, a práve to mu bolo podozrivé. Ako je možné, že podľa jeho pátrania boli na inkriminovanej diskotéke dvadsiati Nitrania s dvoma Francúzkami a nikto si na nich pri vypočúvaní v roku 1976 nespomenul? Tu niečo smrdí, niekto tu niečo zatajil. Pravdepodobne slovenskí vyšetrovatelia, ktorí asi v roku 1976 vraždu Cervanovej nevyšetrovali, ale zrejme skôr zahladzovali stopy. No, ale aby takúto skutočnosť zatajili a nedali ju v roku 1976 do zápisníc, tak to teda nad tým niekto musel držať veľmi silnú ochrannú ruku. Kto? Jedine komunistickí pohlavári, nikto iný by to nedokázal. Ten mýtus o papalášskych detičkách nevznikol na základe vyšetrovania, on bol základom toho druhého vyšetrovania. Nič na tom nezmenil fakt, že nakoniec bol z komunistickej rodiny len jeden z obvinených, aj to išlo o funkčne bezvýznamných komunistov menšieho okresného významu.
.ale podľa tejto logiky sa stával človek podozrivým práve tým, že ho na inkriminovanej diskotéke nikto nevidel. Nie je to úplne zvrátené?
Paradoxné je, že Pálka tomu asi naozaj veril. Tokár si totiž neskôr spomenul, že tá jeho priateľka od neho raz chcela lístky na diskotéku pre svojich dvoch nitrianskych kamarátov, ktorí tam potom boli aj s dvoma Francúzkami. A tak prišiel Pálka na Andrášika a Čermana. A títo dvaja hneď pri prvom výsluchu priznali, že na diskotéke boli. A že to bola práve diskotéka, na ktorej bola Cervanová unesená, sa považovalo za axiómu. Až oveľa neskôr vysvitlo z denníka jednej zo sestier Coenových, že boli na diskotéke vo štvrtok, a nie v piatok, keď zmizla Cervanová. Pálka a jeho tím, zdá sa, jednoducho spojili dve rôzne diskotéky. (Poznámka redakcie: keď sa František Čerman učil francúzštinu, chcel si písať s niekým z Paríža a keďže tam nikoho nepoznal, tak napísal list a poslal ho v obálke, na ktorú napísal Paris, France, Ouvrez Vous (otvorte vy). Sestry Coenové sú dcéry poštára, ktorý obálku otvoril).
.takže dve vyšetrovania, dve diskotéky a dve nepochopiteľné rozhodnutia dvoch najvyšších právnych inštitúcií tejto krajiny. Čo ďalej?
Súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Iná možnosť už nie je. Na Slovensku sa už všetky možnosti vyčerpali.
Základný problém, ktorý sa tiahne celou kauzou Cervanová, je existencia dvoch separátnych vyšetrovaní. Jedno prebehlo v roku 1976, bezprostredne po čine, a to druhé v roku 1981. Materiály zhromaždené v roku 1981 pritom nekorešpondujú s dôkazmi zaobstaranými v roku 1976. Zrejme preto sa drvivá väčšina listinných dôkazov z roku 1976 do súdneho spisu nedostala. Od roku 1982 až do roku 2004 boli súdy zavádzané tým, že im celých viac ako 20 rokov niekto väčšinu dôkazov z roku 1976 zatajil. Tieto dôkazy sa našli v archíve ministerstva vnútra až v roku 2004, počas prebiehajúceho odvolacieho konania, ale Najvyšší súd sa nimi v rámci tohto odvolacieho konania odmietol zaoberať. Následne Najvyšší súd zamietol aj dovolanie, v ktorom sme tie skutočnosti namietali, keďže selekciu dôkazov v prípravnom konaní a ich následné zatajovanie pred súdom považujeme za hrubé porušovanie trestného poriadku. Rovnakú námietku sme vzniesli aj v ústavnej sťažnosti. No neuspeli sme.
.aké boli dôvody odmietnutia?
Hlavným argumentom bolo, že súd nie je povinný zaoberať sa novými dôkazmi, ktorých vykonanie navrhnú obžalovaní alebo ich obhajcovia v odvolacom konaní. V tom smere bola naša námietka zle pochopená. My zatajené dôkazy nepovažujeme za nové. My sme len potvrdením z levočského archívu súdu preukázali, že v policajných archívoch sa nachádzajú svedecké výpovede a iné dôkazy, ktoré boli pri vyšetrovaní vraždy Ľudmily Cervanovej v rokoch 1976 –1977 procesne bezchybne vykonané, ale ktoré boli niekým z vyšetrovacieho spisu v rozpore so zákonom vybraté. Opakujem, nešlo o žiadne nové dôkazy ale o prvotné dôkazy, zabezpečené vyšetrovateľmi bezprostredne po čine. Tieto dôkazy namiesto toho, aby boli v súdnom spise, odpočívajú v archíve a sú pred súdmi, ako aj pred obvinenými a ich obhajcami počas takmer 30 rokov zatajované. Dnes teda máme rozhodnutia Najvyššieho súdu SR aj Ústavného súdu SR, ktoré svojím spôsobom legalizujú možnosť vyšetrovateľov a prokurátorov selektovať pri vyšetrovaní trestného činu dôkazy podľa toho, ako im vyhovujú.
.nedá sa konanie súdov v tomto prípade obhajovať zásadou voľného hodnotenia dôkazov?
Zásada voľného hodnotenia dôkazov je právo súdu voľne vyhodnotiť vykonané dôkazy. Ak teda súd napríklad vykoná dvadsať dôkazov, z ktorých desať svedčí v prospech obvineného a desať v jeho neprospech, má právo vyhodnotiť ich tak, že uzná za vierohodné len niektoré z nich. Ale to neznamená, že súd má právo vykonať na pojednávaní len dôkazy hovoriace o vine a na ich základe vyniesť rozsudok bez toho, že by sa čo i len oboznámil a vyhodnotil dôkazy, ktoré vinu spochybňujú.
.a nie je to tak, že sudcovia len prijali všeobecne rozšírený názor, že v levočskom archíve sa nič podstatné nenašlo?
Drvivá väčšina ľudí si myslí, že zatajené dôkazy, ktoré sa našli v levočskom archíve, s vecou vlastne nesúvisia, pretože ak by súviseli, súd by si ich určite vyžiadal. Právnici si navyše myslia, že ide o záznamy z policajného šetrenia a operatívnej činnosti, ktoré v súdnom spise nemajú čo hľadať. Ale pravda je, že v levočskom archíve sa nachádzajú stovky listinných dôkazov zabezpečených zákonným spôsobom podľa trestného poriadku, predovšetkým výpovede účastníkov diskotéky z roku 1976, kde nebohú Cervanovú naposledy videli, ktoré niekto zrejme úmyselne vyňal zo spisu, keďže nekorešpondovali s dôkazmi zadováženým v roku 1981. Spravodlivý súd by nemal, aj ja som presvedčený, že ani nesmie ignorovať túto nezákonnosť.
.ktoré z dôkazov nájdených v Levoči sú podľa vás najdôležitejšie?
Ako obhajcovi mi neprináleží vyhodnocovať dôkazy. Na druhej strane, objektívne vzaté, svedkovia vypočutí v roku 1976 napríklad úplne vyvracajú taký priebeh diskotéky, aký opisujú svedkovia, ktorí sa objavili až v roku 1981. V roku 1976 vypovedalo asi 200 priamych účastníkov diskotéky, policajti podrobne zmapovali priebeh diskotéky a pohyb nebohej Cervanovej na diskotéke a po nej. Po piatich rokoch sa zrazu objaví asi dvadsať ľudí, ktorí vypovedajú o priebehu diskotéky úplne odlišne. A navyše nikto z nich nebol vypočúvaný v roku 1976. Ako je to možné? Ako mohlo pozornosti vyšetrovateľov v roku 1976 uniknúť približne 20 ľudí, ktorí sa náhle objavili až v roku 1981? Hovoria pravdu oni, alebo tých cca 200 z roku 1976? Ja neviem, a navyše môj úsudok ani nie je podstatný. Jedine súd môže vyhodnotiť vierohodnosť týchto svedeckých výpovedí, poradiť si s nimi a následne rozhodnúť. Na to však potrebuje tie dôkazy poznať. Takmer 30 rokov ich existenciu súdom niekto zatajoval a keď sa v roku 2004 objavili, súd o ne neprejavil záujem.
.ako prišli vyšetrovatelia z roku 1981 na túto skupinu 20 ľudí?
Obrovské vyšetrovanie, ktoré prebiehalo v rokoch 1976 až 1977 viedlo najprv k takzvanej arabskej stope, ktorú však zrejme nevyšetrovala polícia, ale ŠtB. V istom okamihu, asi 3 mesiace po nájdení tela zavraždenej Cervanovej a intenzívnom preverovaní arabskej stopy, sa vyšetrovateľom prihlásil bývalý arabský vysokoškolák žijúci v Bratislave, zhodou okolností agent ŠtB, ktorý za únoscu Cervanovej označil vysokoškolského študenta Jána Hrma, a odvtedy sa vyšetrovanie uberalo týmto smerom. Hrma sa pokúšali vyšetrovatelia počas deväťmesačnej väzby zlomiť podobným spôsobom, ako neskôr Nitranov, ale on to vydržal a nakoniec sa ukázalo, že má na ten deň nezvratné alibi. Ďalej sa už vyšetrovanie nikam nepohlo, takže ho po dvoch rokoch prerušili. Matka Ľudmily Cervanovej však, ako vo svojich pamätiach spomína vtedajší námestník federálneho ministra vnútra gen. Pješčák, napísala srdcervúci, niekoľkodesaťstranový list priamo prezidentovi Husákovi a ten osobne nariadil vyšetrovanie obnoviť s jasným pokynom: nájsť páchateľov tejto ohavnej vraždy a prísne ich potrestať. Nové vyšetrovanie dostal na starosti podplukovník Pálka, ktorého poslali na Slovensko priamo z Prahy. Pred federálnym súdom v roku 1990 Pálka potvrdil, že po príchode na Slovensko sa mu okrem iného zdôveril vtedajší predseda kultúrnej komisie SÚV SZM Tokár, že mu raz jeho priateľka, s ktorou v lete 1976 bol na diskotéke na študentskom internáte, spomínala, že má kamarátov z Nitry, ktorí urobili niečo strašné. Tá si síce pri následnom výsluchu pred Pálkom na nič také nespomínala (a tým sa stala ihneď dôvodne podozrivou), ale Pálka už mal svoju stopu. Okamžite začal zisťovať, kto z okruhu jej spolužiakov a známych je z Nitry a postupne vznikla celá cca 20-členná nitrianska skupina.
.ale veď Pálka mal k dispozícii spis z prvého vyšetrovania a musel vedieť, že tam nikto z nich nebol...
Vedel to, a práve to mu bolo podozrivé. Ako je možné, že podľa jeho pátrania boli na inkriminovanej diskotéke dvadsiati Nitrania s dvoma Francúzkami a nikto si na nich pri vypočúvaní v roku 1976 nespomenul? Tu niečo smrdí, niekto tu niečo zatajil. Pravdepodobne slovenskí vyšetrovatelia, ktorí asi v roku 1976 vraždu Cervanovej nevyšetrovali, ale zrejme skôr zahladzovali stopy. No, ale aby takúto skutočnosť zatajili a nedali ju v roku 1976 do zápisníc, tak to teda nad tým niekto musel držať veľmi silnú ochrannú ruku. Kto? Jedine komunistickí pohlavári, nikto iný by to nedokázal. Ten mýtus o papalášskych detičkách nevznikol na základe vyšetrovania, on bol základom toho druhého vyšetrovania. Nič na tom nezmenil fakt, že nakoniec bol z komunistickej rodiny len jeden z obvinených, aj to išlo o funkčne bezvýznamných komunistov menšieho okresného významu.
.ale podľa tejto logiky sa stával človek podozrivým práve tým, že ho na inkriminovanej diskotéke nikto nevidel. Nie je to úplne zvrátené?
Paradoxné je, že Pálka tomu asi naozaj veril. Tokár si totiž neskôr spomenul, že tá jeho priateľka od neho raz chcela lístky na diskotéku pre svojich dvoch nitrianskych kamarátov, ktorí tam potom boli aj s dvoma Francúzkami. A tak prišiel Pálka na Andrášika a Čermana. A títo dvaja hneď pri prvom výsluchu priznali, že na diskotéke boli. A že to bola práve diskotéka, na ktorej bola Cervanová unesená, sa považovalo za axiómu. Až oveľa neskôr vysvitlo z denníka jednej zo sestier Coenových, že boli na diskotéke vo štvrtok, a nie v piatok, keď zmizla Cervanová. Pálka a jeho tím, zdá sa, jednoducho spojili dve rôzne diskotéky. (Poznámka redakcie: keď sa František Čerman učil francúzštinu, chcel si písať s niekým z Paríža a keďže tam nikoho nepoznal, tak napísal list a poslal ho v obálke, na ktorú napísal Paris, France, Ouvrez Vous (otvorte vy). Sestry Coenové sú dcéry poštára, ktorý obálku otvoril).
.takže dve vyšetrovania, dve diskotéky a dve nepochopiteľné rozhodnutia dvoch najvyšších právnych inštitúcií tejto krajiny. Čo ďalej?
Súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Iná možnosť už nie je. Na Slovensku sa už všetky možnosti vyčerpali.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.