Rolando J. Posada patrí ku kubánskym disidentom, ktorých prepustenie tamojší režim svetu predáva ako dôkaz nových pomerov na „ostrove slobody“. Pri rozhovore však Posada dlho váha s odpoveďou, či si v Prahe naozaj pripadá ako na slobode.
.tak ako sa tu cítite?
Ako deportovaný. Povedali, buď zostaneš vo väzení, alebo odídeš z krajiny. Trest mi nezrušili, a keby som sa vrátil, znovu ma uväznia, alebo by ma už možno do vlasti ani nepustili.
.prečo ste šli práve do Českej republiky, a nie napríklad do Španielska, kde by ste nemali problém s ovládaním jazyka?
Moja družka, nezávislá novinárka Lamasiel Gutierrez Romerová, bola v Havane v kontakte s vašou ambasádou a Česko nám ponúklo politický azyl. Lákalo ma ísť sem, chcel by som tu študovať vaše skúsenosti s prechodom od socializmu k demokracii, napríklad váš systém zdravotníctva alebo spôsob vracania majetku, čo bude na Kube veľký problém. Ani nie tak so štátnymi podnikmi, ako s bývaním, pretože väčšina domov niekomu patrila, a až sa vrátia majitelia, nastanú ťažkosti.
.vy ste úplne presvedčený, že Castrov režim padne?
Po rozpade ZSSR niet ani jediného veľkého štátu, ktorý by Kubu podporoval. Chávezova Venezuela na to nemá silu a Kuba nemôže sama prežiť. Podľa mňa je to otázka piatich až siedmich rokov, kým sa ekonomicky zrúti. V Havane, kde si ľudia potrpia na to, ako vyzerajú, a radšej sa dobre oblečú ako najedia, to možno nie je tak vidieť, no priemerný plat na Kube je 235 pesos, a to je 11 až 13 dolárov mesačne. Ja som mal vo väzení zlé jedlo, ale aspoň pravidelné, a bál som sa, či môj syn tam vonku má čo jesť.
.ako je možné, že to ešte vôbec funguje?
Z oficiálneho platu väčšina ľudí, samozrejme, nevyžije. Tak kradnú v práci, a potom veci predávajú na čiernom trhu. Na Kube je obrovská korupcia, už sa to ani nedá skryť. Predtým sa nestávalo, aby sa také niečo dostalo na verejnosť, no nedávno bol odsúdený najvyšší predstaviteľ strany v Havane, čo je nevídané.
Režim sa nesmierne zľakol nepokojov, ktoré nemali nič spoločné s politickou opozíciou, jednoducho vypukli z únavy a nespokojnosti ľudí. Ako keď v provincii Granma protestovala mládež proti zrušenému futbalovému zápasu, alebo keď tisíce drožkárov, ktorým vláda zdvihla poplatky za živnosť, prestali chodiť a na štyri dni paralyzovali dopravu na Kube.
.práve preto tá otázka, ako sa tento režim stále môže držať?
Kubánsky režim sa teraz snaží získať čas – napríklad si zlepšuje imidž v zahraničí, lebo „prepúšťa“ politických väzňov. A doma robí napríklad to, že Raúl Castro teraz na jeseň vyzval mladých ľudí, aby na pracoviskách diskutovali o svojich problémoch. To sa predtým za celých päťdesiat rokov nestalo a mladí majú aspoň pocit, že môžu vyjadriť svoj názor. Vláda zase vytvára dojem, že sa usiluje o zmenu. Kým bude režim takto pokračovať, ešte môže nejaký čas vydržať, lebo zatiaľ z každej porážky vedel urobiť víťazstvo, a tak je tam ešte dosť ľudí, ktorí stále podporujú Fidela, i keď takmer umierajú od hladu.
.ako chápať turizmus? Je to podpora režimu, alebo obyčajných Kubáncov?
Keby sa ekonomická kríza ešte prehĺbila, urýchlilo by to pád režimu. Turizmus je už od 90. rokov oporou režimu – a oporou čoraz podstatnejšou.
.takže vy by ste vyslali odkaz: „Necestujte na Kubu!“?
Väčšina disidentov je tej mienky, že sloboda pohybu je ľudské právo, sami chceme slobodne cestovať a ťažko by sme teda mohli byť za to, aby sa toto právo iným upieralo. No môžeme turistom vysvetľovať, že svojimi cestami na Kubu podporujú režim. A keď už sem idú, mali by sa usilovať zoznámiť s pravou kubánskou realitou, lebo pláž Varadero, to naozaj nie je Kuba. A aby so sebou napríklad priviezli literatúru v španielčine, a to vôbec nemusí byť politické čítanie, len kvalitná literatúra. Už to stačí, aby Kubánci vystúpili zo svojho uzavretia, aby spoznávali niečo iné.
.nebojíte sa, že ten koniec režimu môže byť aj dramatický a násilný?
Také nebezpečenstvo rozhodne je a ešte sa môže zvýšiť, lebo stále funguje cenzúra informácií o zúfalej ekonomickej situácii. Až sa to prevalí, tak to na Kube môže vybuchnúť. Okrem toho panuje obava, aby nedošlo k intervencii zvonku, k vzniku pravicovej diktatúry.
.predpokladom mierového vývoja je, aby mal kto na Kube prevziať vládu. Je na to disent pripravený?
Na Kube je mnoho disidentov, ktorí nie sú spojení s terajším režimom a majú vzdelanie na to, aby mohli viesť transformáciu. Máme aj silný exil, kde je veľa odborníkov a navyše majú prostriedky. Tí len čakajú na chvíľu, keď to na Kube padne. Aby sa mohli vrátiť, uplatniť sa, investovať.
.a prijme Kuba svoj exil? V Česku to nebolo jednoznačné...
Niekomu, ale len menšine ľudí, to môže prekážať. Uvedomte si, že až 90 percent Kubáncov má príbuzných v zahraničí. Len málo rodín nemá niekoho, kto by im z cudziny pomáhal prežiť Castrov režim.
.vy sám ste boli dlho jeho súčasťou. Nastúpili ste na strednú vojenskú školu a potom ste ako člen Castrovej vojenskej rozviedky bojovali v Angole. Ako to spätne vidíte?
Hovoríme o 70. a 80. rokoch, keď sme boli na Kube odmalička indoktrinovaní, keď všetko dobré súviselo s Fidelom, aj do školy sme chodili „pre Fidela“, a všetko zlo pochádzalo z USA. Čítal som knihy o druhej svetovej vojne, žiadne iné ani neboli, chcel som byť námorníkom, tak som šiel na jednu z desiatok vojenských škôl, ktoré na Kube existovali.
.keď ste slúžili v Angole, verili ste, že bojujete za svetový mier?
Vnímam to tak, že som stratil mladosť. Do Angoly poslali vyše 75-tisíc vojakov, z toho 70-tisíc boli mladí absolventi všetkých tých vojenských akadémií. Ďalší boli vojaci na povinnej vojenskej službe. A nebojovalo sa iba v Angole, ale aj v Kongu, v Etiópii, v Bolívii, v Nikarague, bojovalo sa všade. A my sme naozaj verili, že pomáhame dobrej veci. Na Kube sme boli úplne informačne izolovaní, to nebolo ako v Európe, kde ste mali aspoň nejaké správy zo Západu. Veril som, že v Angole bojujem za mier. Hovorili nám, že je to aj boj proti rasizmu. Vtedy som vôbec netušil, že tam proti sebe v podstate stáli dve politické frakcie. Spätne mám pocit, že naše úsilie bolo úplne zbytočné, naša generácia bola zmarená. Padlo tam vyše tritisíc kubánskych vojakov.
.po odchode z armády, kde ste vyštudovali právo, ste prestúpili na druhú stranu barikády. Nedávali vám disidenti najavo nedôveru?
Z armády som odišiel z rodinných ekonomických dôvodov. Čakali sme dieťa, nemali sme kde bývať, potreboval som sa finančne zaistiť a jeden podnik mi ponúkol miesto advokáta. Politicky som sa vtedy ešte stotožňoval s režimom. Ale ako advokát som prišiel do styku s disidentmi, dostal som sa ku knihám a informáciám, o ktorých som dovtedy netušil. Isteže, disidenti si ma najskôr nechceli pustiť k telu, nevedeli, či nie som štátny agent. Ale tým prešlo aj mnoho ďalších ľudí, ktorí boli najskôr prorežimní, a niektorí sa aj dali odradiť a disent ich neprijal.
.v roku 2003 vás režim zatkol, z väzenia ste vyšli takmer po deviatich rokoch a rovno ste odišli do Českej republiky. Čo tu budete robiť?
Hľadať prácu, aká sa naskytne. Azda keby som sa naučil po česky, mohol by som pracovať ako právnik. Princípy interpretovania zákona sú všade podobné.
.vzhľadom na to, ako dlho ste boli vo väzení, to môže znieť čudne, ale nie je vám smutno za Kubou?
Áno, je – za všetkým. Chýba mi celá Kuba, ľudia, podnebie. Pre nás Kubáncov je veľmi ťažké adaptovať sa. Aj keď žijeme v utláčateľskom režime, sme tam pevne zakorenení.
Autor pracuje v českých Hospodárskych novinách.
.tak ako sa tu cítite?
Ako deportovaný. Povedali, buď zostaneš vo väzení, alebo odídeš z krajiny. Trest mi nezrušili, a keby som sa vrátil, znovu ma uväznia, alebo by ma už možno do vlasti ani nepustili.
.prečo ste šli práve do Českej republiky, a nie napríklad do Španielska, kde by ste nemali problém s ovládaním jazyka?
Moja družka, nezávislá novinárka Lamasiel Gutierrez Romerová, bola v Havane v kontakte s vašou ambasádou a Česko nám ponúklo politický azyl. Lákalo ma ísť sem, chcel by som tu študovať vaše skúsenosti s prechodom od socializmu k demokracii, napríklad váš systém zdravotníctva alebo spôsob vracania majetku, čo bude na Kube veľký problém. Ani nie tak so štátnymi podnikmi, ako s bývaním, pretože väčšina domov niekomu patrila, a až sa vrátia majitelia, nastanú ťažkosti.
.vy ste úplne presvedčený, že Castrov režim padne?
Po rozpade ZSSR niet ani jediného veľkého štátu, ktorý by Kubu podporoval. Chávezova Venezuela na to nemá silu a Kuba nemôže sama prežiť. Podľa mňa je to otázka piatich až siedmich rokov, kým sa ekonomicky zrúti. V Havane, kde si ľudia potrpia na to, ako vyzerajú, a radšej sa dobre oblečú ako najedia, to možno nie je tak vidieť, no priemerný plat na Kube je 235 pesos, a to je 11 až 13 dolárov mesačne. Ja som mal vo väzení zlé jedlo, ale aspoň pravidelné, a bál som sa, či môj syn tam vonku má čo jesť.
.ako je možné, že to ešte vôbec funguje?
Z oficiálneho platu väčšina ľudí, samozrejme, nevyžije. Tak kradnú v práci, a potom veci predávajú na čiernom trhu. Na Kube je obrovská korupcia, už sa to ani nedá skryť. Predtým sa nestávalo, aby sa také niečo dostalo na verejnosť, no nedávno bol odsúdený najvyšší predstaviteľ strany v Havane, čo je nevídané.
Režim sa nesmierne zľakol nepokojov, ktoré nemali nič spoločné s politickou opozíciou, jednoducho vypukli z únavy a nespokojnosti ľudí. Ako keď v provincii Granma protestovala mládež proti zrušenému futbalovému zápasu, alebo keď tisíce drožkárov, ktorým vláda zdvihla poplatky za živnosť, prestali chodiť a na štyri dni paralyzovali dopravu na Kube.
.práve preto tá otázka, ako sa tento režim stále môže držať?
Kubánsky režim sa teraz snaží získať čas – napríklad si zlepšuje imidž v zahraničí, lebo „prepúšťa“ politických väzňov. A doma robí napríklad to, že Raúl Castro teraz na jeseň vyzval mladých ľudí, aby na pracoviskách diskutovali o svojich problémoch. To sa predtým za celých päťdesiat rokov nestalo a mladí majú aspoň pocit, že môžu vyjadriť svoj názor. Vláda zase vytvára dojem, že sa usiluje o zmenu. Kým bude režim takto pokračovať, ešte môže nejaký čas vydržať, lebo zatiaľ z každej porážky vedel urobiť víťazstvo, a tak je tam ešte dosť ľudí, ktorí stále podporujú Fidela, i keď takmer umierajú od hladu.
.ako chápať turizmus? Je to podpora režimu, alebo obyčajných Kubáncov?
Keby sa ekonomická kríza ešte prehĺbila, urýchlilo by to pád režimu. Turizmus je už od 90. rokov oporou režimu – a oporou čoraz podstatnejšou.
.takže vy by ste vyslali odkaz: „Necestujte na Kubu!“?
Väčšina disidentov je tej mienky, že sloboda pohybu je ľudské právo, sami chceme slobodne cestovať a ťažko by sme teda mohli byť za to, aby sa toto právo iným upieralo. No môžeme turistom vysvetľovať, že svojimi cestami na Kubu podporujú režim. A keď už sem idú, mali by sa usilovať zoznámiť s pravou kubánskou realitou, lebo pláž Varadero, to naozaj nie je Kuba. A aby so sebou napríklad priviezli literatúru v španielčine, a to vôbec nemusí byť politické čítanie, len kvalitná literatúra. Už to stačí, aby Kubánci vystúpili zo svojho uzavretia, aby spoznávali niečo iné.
.nebojíte sa, že ten koniec režimu môže byť aj dramatický a násilný?
Také nebezpečenstvo rozhodne je a ešte sa môže zvýšiť, lebo stále funguje cenzúra informácií o zúfalej ekonomickej situácii. Až sa to prevalí, tak to na Kube môže vybuchnúť. Okrem toho panuje obava, aby nedošlo k intervencii zvonku, k vzniku pravicovej diktatúry.
.predpokladom mierového vývoja je, aby mal kto na Kube prevziať vládu. Je na to disent pripravený?
Na Kube je mnoho disidentov, ktorí nie sú spojení s terajším režimom a majú vzdelanie na to, aby mohli viesť transformáciu. Máme aj silný exil, kde je veľa odborníkov a navyše majú prostriedky. Tí len čakajú na chvíľu, keď to na Kube padne. Aby sa mohli vrátiť, uplatniť sa, investovať.
.a prijme Kuba svoj exil? V Česku to nebolo jednoznačné...
Niekomu, ale len menšine ľudí, to môže prekážať. Uvedomte si, že až 90 percent Kubáncov má príbuzných v zahraničí. Len málo rodín nemá niekoho, kto by im z cudziny pomáhal prežiť Castrov režim.
.vy sám ste boli dlho jeho súčasťou. Nastúpili ste na strednú vojenskú školu a potom ste ako člen Castrovej vojenskej rozviedky bojovali v Angole. Ako to spätne vidíte?
Hovoríme o 70. a 80. rokoch, keď sme boli na Kube odmalička indoktrinovaní, keď všetko dobré súviselo s Fidelom, aj do školy sme chodili „pre Fidela“, a všetko zlo pochádzalo z USA. Čítal som knihy o druhej svetovej vojne, žiadne iné ani neboli, chcel som byť námorníkom, tak som šiel na jednu z desiatok vojenských škôl, ktoré na Kube existovali.
.keď ste slúžili v Angole, verili ste, že bojujete za svetový mier?
Vnímam to tak, že som stratil mladosť. Do Angoly poslali vyše 75-tisíc vojakov, z toho 70-tisíc boli mladí absolventi všetkých tých vojenských akadémií. Ďalší boli vojaci na povinnej vojenskej službe. A nebojovalo sa iba v Angole, ale aj v Kongu, v Etiópii, v Bolívii, v Nikarague, bojovalo sa všade. A my sme naozaj verili, že pomáhame dobrej veci. Na Kube sme boli úplne informačne izolovaní, to nebolo ako v Európe, kde ste mali aspoň nejaké správy zo Západu. Veril som, že v Angole bojujem za mier. Hovorili nám, že je to aj boj proti rasizmu. Vtedy som vôbec netušil, že tam proti sebe v podstate stáli dve politické frakcie. Spätne mám pocit, že naše úsilie bolo úplne zbytočné, naša generácia bola zmarená. Padlo tam vyše tritisíc kubánskych vojakov.
.po odchode z armády, kde ste vyštudovali právo, ste prestúpili na druhú stranu barikády. Nedávali vám disidenti najavo nedôveru?
Z armády som odišiel z rodinných ekonomických dôvodov. Čakali sme dieťa, nemali sme kde bývať, potreboval som sa finančne zaistiť a jeden podnik mi ponúkol miesto advokáta. Politicky som sa vtedy ešte stotožňoval s režimom. Ale ako advokát som prišiel do styku s disidentmi, dostal som sa ku knihám a informáciám, o ktorých som dovtedy netušil. Isteže, disidenti si ma najskôr nechceli pustiť k telu, nevedeli, či nie som štátny agent. Ale tým prešlo aj mnoho ďalších ľudí, ktorí boli najskôr prorežimní, a niektorí sa aj dali odradiť a disent ich neprijal.
.v roku 2003 vás režim zatkol, z väzenia ste vyšli takmer po deviatich rokoch a rovno ste odišli do Českej republiky. Čo tu budete robiť?
Hľadať prácu, aká sa naskytne. Azda keby som sa naučil po česky, mohol by som pracovať ako právnik. Princípy interpretovania zákona sú všade podobné.
.vzhľadom na to, ako dlho ste boli vo väzení, to môže znieť čudne, ale nie je vám smutno za Kubou?
Áno, je – za všetkým. Chýba mi celá Kuba, ľudia, podnebie. Pre nás Kubáncov je veľmi ťažké adaptovať sa. Aj keď žijeme v utláčateľskom režime, sme tam pevne zakorenení.
Autor pracuje v českých Hospodárskych novinách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.