Tou prvou boli Verdiho Dvaja Foscariovci, druhou inscenácia detskej opery Benjamina Brittena Kominárik, využívajúca len malé torzo vokálneho i orchestrálneho ansámblu. Vyradenie Pucciniho Manon Lescaut, ktorá „padla“ už koncom októbra, generálny riaditeľ SND Ondrej Šoth aspoň klišéovito komentoval nevyhnutnými úspornými opatreniami. To, že sa nedočkáme ani Straussovho Gavaliera s ružou, koprodukčného projektu bratislavskej a budapeštianskej opery, vyzradil až novinový článok bývalého dramaturga Opery, režiséra Martina Bendika (SME, 24. januára 2011). Medzitým titul s gavalierskou diskrétnosťou zmizol z internetovej stránky divadla, no medzi tlačovými správami o tejto nemilej skutočnosti dodnes nenájdeme ani zmienku. Zato na reklamnom banneri divadla, umiestnenom v blízkom obchodnom centre, hrdo – či skôr drzo? – svietia všetky štyri pôvodne plánované premiéry.
.oklieštená sezóna
Ktovie, kedy a ako by sme sa o zmene dozvedeli, keby informácia „nedopatrením“ nevyplávala na svetlo sveta a nevyprovokovala stanovisko – dotknutú reakciu riaditeľa Opery SND Petra Dvorského, opäť vo forme novinového článku (SME, 2. februára 2011). Okrem ironického spochybnenia významu existencie „vyzývateľa“ súboja Martina Bendika pre slovenskú operu sme sa z nej veľa faktov nedozvedeli. Apropo, hoci táto úvaha nemá byť obhajobou predmetného režiséra, načim pripomenúť, že Martin Bendik v tíme s výtvarníkom Alešom Votavom v deväťdesiatych rokoch profilovali v banskobystrickej opere zrejme najvýnimočnejšiu éru novodobej histórie slovenského operného divadla. No aj keby sme pána riaditeľa neskúšali z celoslovenského kontextu – v súbore, ktorý dnes Peter Dvorský vedie, Bendik pred pár rokmi vytvoril jednu z najlepších a najoceňovanejších inscenácií ponovembrového obdobia – Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza (SND, 2003).
Ale späť k téme. Omnoho štandardnejším a transparentnejším riešením, než denníkový „ad“ komentár Petra Dvorského, by bolo bývalo včasné oficiálne stanovisko divadla. Malo čestne priznať vzniknutú situáciu, oznámiť stiahnutie avizovanej inscenácie i jeho dôvody, a konkretizovať zamýšľané opatrenia. Riaditeľ Opery vo svojej novinovej reakcii len v zátvorke spomenul akúsi „náhradu“ za plánované premiéry. Na vágne prísľuby však už nie je čas. Komplikácie v príprave koprodukčného Gavaliera s ružou určite neboli záležitosťou jedného dňa – nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že režisér inscenácie Andrejs Zagars dlhší čas figuruje ako šéf tvorivého tímu Verdiho Trubadúra v Zagrebe, ktorého premiéra je – div sa svete – presne v deň plánovanej premiéry nášho Rosenkavaliera. Umelecké vedenie divadla malo mať dávno pripravené alternatívne riešenie a nedovoliť, aby sa mu premiérové prírastky scvrkli na jeden a pol titulu. Takúto bezprecedentne oklieštenú opernú sezónu Slovenské národné divadlo za deväťdesiat rokov existencie nepamätá. Dokonca aj v časoch rekonštrukcie Historickej budovy (1970 – 1972), keď sa opera tlačila s činohrou a baletom v DPOH, pripravila každú sezónu dve premiéry titulov svetového repertoáru.
Zlyhávajúca dramaturgia však nie je jedinou tienistou stránkou dnešnej Opery SND. Ďalšou nezodpovedanou otázkou je hudobné a divadelné smerovanie súboru, ktorý pred pár mesiacmi ústami nového vedenia proklamoval ambíciu zaradiť sa do kontextu významných európskych scén. Jednou z téz Šothovho-Dvorského vedenia bolo vytvorenie väčšieho priestoru pre domácich sólistov a častejšie návraty našich operných legionárov. Realita dňa: k spevu sa vo zvýšenej miere dostávajú umelci, ktorí sa síce o podobu divadla pričinili svojou dlhoročnou prítomnosťou v ňom, no ich výkony pre prvoodborové postavy na reprezentatívnej národnej scéne nestačia. A to, že sa poskytnutie príležitosti zaslúžilému, no predsa len druhoodborovému domácemu sólistovi môže zvrhnúť na medvediu službu, dokladuje zlyhanie neadekvátne obsadeného Scarpiu v nedávnej repríze Tosky. Sľubovaná slovenská špička sa na javisku SND ukazuje ešte zriedkavejšie než doposiaľ, namiesto toho sa Bratislava zoznamuje so spevákmi z provinčných scén. Na ilustráciu: z dvojičiek bratov Dvorských sme v ostatnom čase častejšie počuli košického Jaroslava než svetobežníka Miroslava, zahraničných umelcov vystupujúcich na zvučných adresách (Sorina Munteanu, Ernesto Grisales, Kostadin Andrejev) vystriedali mená lokálneho významu (Anna Ryan, Boldizsár Lászlóo).
.chudoba a ples
Oba problémy – zlikvidovaná dramaturgia, ktorú Ondrej Šoth „vylial“ ako bábätko s vaničkou, aj otázne využívanie potenciálu domáceho vokálneho súboru – sa spájajú v inscenácii Verdiho Otella, ktorú divadlo pripravuje na nasledujúcu sezónu. Už samo zaradenie diela je sporné. Od jeho ostatnej bratislavskej premiéry neuplynulo ani dvadsať rokov, čo je v prípade toľkých bielych miest, koľko dodnes svieti na dramaturgickej mape Opery SND, príliš malý odstup. Navyše, nasadenie náročného Otella v predvečer verdiovského roka 2013, keď svet vo veľkom štýle pristúpi k oslavám maestrovej dvestoročnice, je zbytočným plytvaním muníciou. Nuž, a napokon ide o zásah mimo možností domáceho súboru: dramatické hlasy, aké Verdiho Otello potrebuje, v SND jednoducho nemáme. Zrejme i preto divadlo vypísalo predspievanie, hoci značne neštandardným spôsobom. Významné scény, ku ktorým sa Opera SND chce radiť, zvyčajne oslovujú obmedzený počet vytypovaných umelcov. Inak sa na predspievanie pokojne môže dostaviť tristo spevákov pochybnej kvality (asi ako na prvé kolo Superstar). Prípadne aj nikto. Nuž, a konkurz smerom do vlastného súboru, to už zaváňa neznalosťou domácich pomerov. Alebo prázdnym alibizmom – nech nikto nepovie, že sme mu nedali príležitosť.
No nielen krásneho spevu si v Opere SND užívame pomenej. Pomaly ale isto šedivie i – v ostatnom čase vcelku pestrá – paleta prezentovaných inscenačných poetík. Dvere modernejším trendom, ktoré po desaťročí konzervatívneho Hrubantovho vedenia otvoril šéf súboru Marián Chudovský, a voči ktorým ostala Opera ústretová aj počas mandátu generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej, sa zatvárajú. Preč je nešťastná démonizovaná Rusalka, opradená lživými legendami o žienkach pichajúcich si na javisku heroín; dňa 17. marca bude po derniére aj inscenácia Orfeus a Eurydika, merateľná európskymi kritériami. Plagátu kraľujú staré (často i staromilské) inscenácie Aidy, Tosky, Bohémy, Nabucca, Traviaty... Preferencie v rámci existujúceho repertoáru dávajú tušiť, kam sa Opera SND pod dnešným vedením mieni uberať. Tušenie je asi to najvýstižnejšie slovo, silnejšie výrazy ako „program“ či „koncepcia“ si v tejto súvislosti nedovolím použiť.
Piateho marca uzatvára divadlo plesovú sezónu novým prestížnym podujatím, Krištáľovým plesom SND. Generálny riaditeľ sa ním rozhodol (citát z internetovej stránky divadla) „vrátiť Bratislave noblesu, dôstojnosť, ušľachtilosť, vznešenosť, zviditeľniť inteligenciu a dať do centra pozornosti skutočné osobnosti.“ Zatiaľ sa mu však venujú najmä bulvárne médiá, prežúvajúce sumu, ktorú podnikateľ Boris Kollár vysolil za to, aby zasadol pri hlavnom stole po boku hostiteľa Ondreja Šotha a hlavnej hviezdy plesu Anny Netrebko.
Spodné kajuty Titanicu zalieva voda, kapela na hornej palube zatiaľ veselo vyhráva.
Autorka je operná kritička.
.oklieštená sezóna
Ktovie, kedy a ako by sme sa o zmene dozvedeli, keby informácia „nedopatrením“ nevyplávala na svetlo sveta a nevyprovokovala stanovisko – dotknutú reakciu riaditeľa Opery SND Petra Dvorského, opäť vo forme novinového článku (SME, 2. februára 2011). Okrem ironického spochybnenia významu existencie „vyzývateľa“ súboja Martina Bendika pre slovenskú operu sme sa z nej veľa faktov nedozvedeli. Apropo, hoci táto úvaha nemá byť obhajobou predmetného režiséra, načim pripomenúť, že Martin Bendik v tíme s výtvarníkom Alešom Votavom v deväťdesiatych rokoch profilovali v banskobystrickej opere zrejme najvýnimočnejšiu éru novodobej histórie slovenského operného divadla. No aj keby sme pána riaditeľa neskúšali z celoslovenského kontextu – v súbore, ktorý dnes Peter Dvorský vedie, Bendik pred pár rokmi vytvoril jednu z najlepších a najoceňovanejších inscenácií ponovembrového obdobia – Bartókov Hrad kniežaťa Modrofúza (SND, 2003).
Ale späť k téme. Omnoho štandardnejším a transparentnejším riešením, než denníkový „ad“ komentár Petra Dvorského, by bolo bývalo včasné oficiálne stanovisko divadla. Malo čestne priznať vzniknutú situáciu, oznámiť stiahnutie avizovanej inscenácie i jeho dôvody, a konkretizovať zamýšľané opatrenia. Riaditeľ Opery vo svojej novinovej reakcii len v zátvorke spomenul akúsi „náhradu“ za plánované premiéry. Na vágne prísľuby však už nie je čas. Komplikácie v príprave koprodukčného Gavaliera s ružou určite neboli záležitosťou jedného dňa – nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že režisér inscenácie Andrejs Zagars dlhší čas figuruje ako šéf tvorivého tímu Verdiho Trubadúra v Zagrebe, ktorého premiéra je – div sa svete – presne v deň plánovanej premiéry nášho Rosenkavaliera. Umelecké vedenie divadla malo mať dávno pripravené alternatívne riešenie a nedovoliť, aby sa mu premiérové prírastky scvrkli na jeden a pol titulu. Takúto bezprecedentne oklieštenú opernú sezónu Slovenské národné divadlo za deväťdesiat rokov existencie nepamätá. Dokonca aj v časoch rekonštrukcie Historickej budovy (1970 – 1972), keď sa opera tlačila s činohrou a baletom v DPOH, pripravila každú sezónu dve premiéry titulov svetového repertoáru.
Zlyhávajúca dramaturgia však nie je jedinou tienistou stránkou dnešnej Opery SND. Ďalšou nezodpovedanou otázkou je hudobné a divadelné smerovanie súboru, ktorý pred pár mesiacmi ústami nového vedenia proklamoval ambíciu zaradiť sa do kontextu významných európskych scén. Jednou z téz Šothovho-Dvorského vedenia bolo vytvorenie väčšieho priestoru pre domácich sólistov a častejšie návraty našich operných legionárov. Realita dňa: k spevu sa vo zvýšenej miere dostávajú umelci, ktorí sa síce o podobu divadla pričinili svojou dlhoročnou prítomnosťou v ňom, no ich výkony pre prvoodborové postavy na reprezentatívnej národnej scéne nestačia. A to, že sa poskytnutie príležitosti zaslúžilému, no predsa len druhoodborovému domácemu sólistovi môže zvrhnúť na medvediu službu, dokladuje zlyhanie neadekvátne obsadeného Scarpiu v nedávnej repríze Tosky. Sľubovaná slovenská špička sa na javisku SND ukazuje ešte zriedkavejšie než doposiaľ, namiesto toho sa Bratislava zoznamuje so spevákmi z provinčných scén. Na ilustráciu: z dvojičiek bratov Dvorských sme v ostatnom čase častejšie počuli košického Jaroslava než svetobežníka Miroslava, zahraničných umelcov vystupujúcich na zvučných adresách (Sorina Munteanu, Ernesto Grisales, Kostadin Andrejev) vystriedali mená lokálneho významu (Anna Ryan, Boldizsár Lászlóo).
.chudoba a ples
Oba problémy – zlikvidovaná dramaturgia, ktorú Ondrej Šoth „vylial“ ako bábätko s vaničkou, aj otázne využívanie potenciálu domáceho vokálneho súboru – sa spájajú v inscenácii Verdiho Otella, ktorú divadlo pripravuje na nasledujúcu sezónu. Už samo zaradenie diela je sporné. Od jeho ostatnej bratislavskej premiéry neuplynulo ani dvadsať rokov, čo je v prípade toľkých bielych miest, koľko dodnes svieti na dramaturgickej mape Opery SND, príliš malý odstup. Navyše, nasadenie náročného Otella v predvečer verdiovského roka 2013, keď svet vo veľkom štýle pristúpi k oslavám maestrovej dvestoročnice, je zbytočným plytvaním muníciou. Nuž, a napokon ide o zásah mimo možností domáceho súboru: dramatické hlasy, aké Verdiho Otello potrebuje, v SND jednoducho nemáme. Zrejme i preto divadlo vypísalo predspievanie, hoci značne neštandardným spôsobom. Významné scény, ku ktorým sa Opera SND chce radiť, zvyčajne oslovujú obmedzený počet vytypovaných umelcov. Inak sa na predspievanie pokojne môže dostaviť tristo spevákov pochybnej kvality (asi ako na prvé kolo Superstar). Prípadne aj nikto. Nuž, a konkurz smerom do vlastného súboru, to už zaváňa neznalosťou domácich pomerov. Alebo prázdnym alibizmom – nech nikto nepovie, že sme mu nedali príležitosť.
No nielen krásneho spevu si v Opere SND užívame pomenej. Pomaly ale isto šedivie i – v ostatnom čase vcelku pestrá – paleta prezentovaných inscenačných poetík. Dvere modernejším trendom, ktoré po desaťročí konzervatívneho Hrubantovho vedenia otvoril šéf súboru Marián Chudovský, a voči ktorým ostala Opera ústretová aj počas mandátu generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej, sa zatvárajú. Preč je nešťastná démonizovaná Rusalka, opradená lživými legendami o žienkach pichajúcich si na javisku heroín; dňa 17. marca bude po derniére aj inscenácia Orfeus a Eurydika, merateľná európskymi kritériami. Plagátu kraľujú staré (často i staromilské) inscenácie Aidy, Tosky, Bohémy, Nabucca, Traviaty... Preferencie v rámci existujúceho repertoáru dávajú tušiť, kam sa Opera SND pod dnešným vedením mieni uberať. Tušenie je asi to najvýstižnejšie slovo, silnejšie výrazy ako „program“ či „koncepcia“ si v tejto súvislosti nedovolím použiť.
Piateho marca uzatvára divadlo plesovú sezónu novým prestížnym podujatím, Krištáľovým plesom SND. Generálny riaditeľ sa ním rozhodol (citát z internetovej stránky divadla) „vrátiť Bratislave noblesu, dôstojnosť, ušľachtilosť, vznešenosť, zviditeľniť inteligenciu a dať do centra pozornosti skutočné osobnosti.“ Zatiaľ sa mu však venujú najmä bulvárne médiá, prežúvajúce sumu, ktorú podnikateľ Boris Kollár vysolil za to, aby zasadol pri hlavnom stole po boku hostiteľa Ondreja Šotha a hlavnej hviezdy plesu Anny Netrebko.
Spodné kajuty Titanicu zalieva voda, kapela na hornej palube zatiaľ veselo vyhráva.
Autorka je operná kritička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.