Celovečerným debutom Darrena Aronofského, absolventa teórie filmu na Harvarde a réžie na Americkom filmovom inštitúte, sa stala snímka Pi (1998).
.pi, Tóra a paranoja
Príbeh rozpráva o nadanom matematikovi Maxovi Cohenovi (Sean Gullette), ktorý sa v túžbe po odhalení univerzálneho vzorca, vysvetľujúceho všetky existujúce javy, prepadáva čoraz hlbšie do šialenstva. O Maxove objavy sa navyše začne zaujímať skupina oportunistických finančníkov z Wall Street aj židovská sekta, ktorá chce využiť jeho poznanie, aby odhalila skryté tajomstvá Tóry.
„Tento film definovali jeho obmedzenia,“ vyjadril sa Aronofsky, ktorého skromný rozpočet 60 000 dolárov prinútil hľadať kreatívne riešenia vizuálnej zložky filmu. Keďže si nemohol dovoliť štandardný farebný 35-mm film, nakrúcal na 16-mm čiernobiely materiál, ktorý špeciálne upravil. Ostré kontrasty čiernej a bielej, spolu s nedokonalosťami materiálu, pekne odrážajú Maxovu rozjatrenú psychiku. Aronofsky spolu s kameramanom Matthewom Libatiqueom (s ktorým spolupracoval na všetkých ďalších filmoch okrem Wrestlera) vytvorili originálny a výrazný vizuálny štýl, inšpirovaný estetikou videoklipov. Extrémne krátke zábery, veľké detaily a nezvyčajné uhly pohľadu však nepoužívali ako samoúčelnú formálnu hru; umožnili im zachytiť Maxov vnútorný svet plný paranoje, úzkosti a bludných predstáv. Aronofsky veľmi dobre pochopil aj význam zvukovej dramaturgie; nepríjemne hlasné pazvuky a piskľavé tóny spolu s industriálnou hudbou Clinta Mansella umocňujú intenzitu snímky.
Film sa stal nečakaným diváckym hitom na festivale Sundance, kde zároveň získal ocenenie za najlepšiu réžiu. Úspech snímky Pi, ktorá v americkej distribúcii zarobila tri milióny dolárov, otvoril režisérovi dvere k ďalšiemu projektu.
.drsné a intenzívne
Aronofsky sa následne rozhodol nakrútiť adaptáciu knihy Requiem za sen Huberta Selbyho, ktorú charakterizoval ako príbeh o „boji medzi závislosťou a ľudským duchom“. „Requiem bolo silne späté s treťou dekádou môjho života a cítil som, že ho potrebujem nakrútiť, aby som to obdobie ukončil. Drogové témy, motív závislosti od televízie, vzťah medzi matkou a synom; o tom všetkom som sám písal, no v Selbyho knihe to bolo vyjadrené omnoho lepšie,“ komentoval režisér voľbu predlohy. Film Requiem za sen (2000) rozpráva príbeh matky (Ellen Burstynová vo svojej životnej role) a syna (Jared Leto), ktorí strácajú jeden druhého i seba samého vinou závislosti. Matkina posadnutosť televíznou súťažou a jej túžba schudnúť do elegantných červených šiat, v ktorých chce vystúpiť v obľúbenej relácii, ju dovedú k závislosti od tabletiek na chudnutie. Jej syn spolu s kamarátmi (Marlon Wayans, Jennifer Connelly) medzitým spadnú do pekla závislosti od heroínu.
„Nechcel som na konci žiadnu katarziu; chcel som, aby to bolo také drsné a intenzívne, ako sa len dá,“ zhrnul Aronofsky svoje režijné zámery. Svoj cieľ dosiahol. Requiem, nakrútené v podobnom štýle ako režisérova prvotina Pi, je strhujúcou a krutou výpoveďou o nemilosrdnej realite závislosti. Záverečná pasáž, pozostávajúca z krátkych, úderných, drsných záberov nastrihaných do rytmu elektronickej hudby Clinta Mansella, patrí medzi najsilnejšie scény v dejinách kinematografie.
.film ako meditácia
Po premiére úspešného filmu Requiem za sen sa o sľubného režiséra začal zaujímať Hollywood a ponúkol mu možnosť nakrútiť adaptáciu komiksu Batman: Year One. V tom období však bola obom Aronofského rodičom diagnostikovaná rakovina a režisér cítil potrebu tú bolestivú skúsenosť reflektovať. „Mal som tridsať a po prvý raz som sa musel vyrovnávať so smrteľnosťou,“ priblížil Darren, prečo sa rozhodol pre netradičné filozofické sci-fi Fontána o smrti a hľadaní večného života.
Film Fontána (2006) rafinovane premosťuje reálny a mýtický príbeh. V tom skutočnom sa vedec Tom zúfalo snaží vytvoriť liek pre manželku Izzi, umierajúcu na rakovinu. Ona sa s blížiacou smrťou pokúša vyrovnať písaním filozoficky ladeného rozprávania o stredovekom španielskom dobrodruhovi Tomasovi, ktorý sa na žiadosť kráľovnej Isabele vydáva hľadať strom života a po jeho objavení prežíva radikálnu transformáciu osobnosti, podobne ako postavy v klasických mýtoch. Aronofsky zásadne zmenil i režijný rukopis. Namiesto frenetických prestrihov, hlasných pazvukov a ostrých svetelných kontrastov prišiel s dlhými hypnotizujúcimi zábermi, zaliatymi mäkkým svetlom a podkreslenými meditatívnou hudbou Clinta Mansella.
Diváci ani kritici neboli pripravení na radikálnu zmenu štýlu ani nejednoznačný mýtický príbeh, ponúkajúci viacero možných interpretácií. Poetický film u publika prepadol a väčšina recenzentov ho označila za nudnú a hlúpu pseudofilozofickú zlátaninu, ktorá nepochopiteľne preskakuje medzi jednotlivými dejovými líniami.
.návrat na výslnie
Aronofského ďalším projektom sa stala dráma Wrestler (2008) o starnúcom zápasníkovi, konfrontovanom s prázdnotou vlastného života, v ktorom okrem wrestlingu nič iné nie je. Obsadenie hlavnej roly bolo pre snímku kľúčové a režisér sa rozhodol pre riskantný ťah: zvolil si Mickeyho Rourka, ktorého už filmový priemysel dávno odpísal. „Keď som sa mu pozrel do očí, videl som, že nie sú mŕtve, že je v nich stále život, túžba, inteligencia,“ odôvodnil režisér svoju voľbu. Riziko sa vyplatilo. Rourke, ktorý kvôli role nabral 17 kíl svalov, podal excelentný športový i herecký výkon. Verne stvárnil odhodlanosť úspešného zápasníka aj zraniteľnosť a neistotu starnúceho muža, žijúceho emočne vyprahnutý život. Režisér sa vzdal výraznej symboliky i formálnych hier svojich predchádzajúcich diel a film nakrútil v duchu striktného realizmu, ktorým lepšie vystihol podstatu tohto príbehu. Snímka získala Zlatého leva na festivale v Benátkach a Aronofsky sa ním rehabilitoval v očiach divákov i kritikov.
„Dlho pred Wrestlerom som pracoval na príbehu o láske medzi zápasníkom a baletkou. A postupne z toho vykryštalizovali dva samostatné príbehy,“ osvetľuje režisér vznik námetu pre Čiernu labuť (2010), psychologický triler o baletke, ktorú jej túžba po hlavnej role v Labuťom jazere vedie k psychickému zrúteniu. Rola baletky vyžadovala talentovanú herečku, schopnú zvládnuť i fyzické požiadavky kladené na rolu. Natalie Portmanová sa ukázala ako správna voľba. Herečka, ktorá kvôli filmu podstúpila intenzívny ročný tréning, vo filme predviedla famózne tanečné kreácie a jej oslnivý herecký výkon bol ocenený Zlatým glóbusom a nomináciou na Oscara. Film, plný jemnej symboliky a nápadito riešených scén, opätovne potvrdil režisérovu povesť mimoriadne nadaného tvorcu a vyniesol mu jeho prvú nomináciu na Zlatý glóbus i Oscara.
Aronofského nasledujúcimi filmami by mali byť pokračovanie komiksovej série The Wolverine a kybernetické sci-fi Machine Man. Bude rozhodne zaujímavé sledovať, aký vizuálny štýl pre ne objaví. A ešte zaujímavejšie bude skúmať, či a v akej podobe sa v ich odrazí režisérova obľúbená téma: posadnutosť.
.pi, Tóra a paranoja
Príbeh rozpráva o nadanom matematikovi Maxovi Cohenovi (Sean Gullette), ktorý sa v túžbe po odhalení univerzálneho vzorca, vysvetľujúceho všetky existujúce javy, prepadáva čoraz hlbšie do šialenstva. O Maxove objavy sa navyše začne zaujímať skupina oportunistických finančníkov z Wall Street aj židovská sekta, ktorá chce využiť jeho poznanie, aby odhalila skryté tajomstvá Tóry.
„Tento film definovali jeho obmedzenia,“ vyjadril sa Aronofsky, ktorého skromný rozpočet 60 000 dolárov prinútil hľadať kreatívne riešenia vizuálnej zložky filmu. Keďže si nemohol dovoliť štandardný farebný 35-mm film, nakrúcal na 16-mm čiernobiely materiál, ktorý špeciálne upravil. Ostré kontrasty čiernej a bielej, spolu s nedokonalosťami materiálu, pekne odrážajú Maxovu rozjatrenú psychiku. Aronofsky spolu s kameramanom Matthewom Libatiqueom (s ktorým spolupracoval na všetkých ďalších filmoch okrem Wrestlera) vytvorili originálny a výrazný vizuálny štýl, inšpirovaný estetikou videoklipov. Extrémne krátke zábery, veľké detaily a nezvyčajné uhly pohľadu však nepoužívali ako samoúčelnú formálnu hru; umožnili im zachytiť Maxov vnútorný svet plný paranoje, úzkosti a bludných predstáv. Aronofsky veľmi dobre pochopil aj význam zvukovej dramaturgie; nepríjemne hlasné pazvuky a piskľavé tóny spolu s industriálnou hudbou Clinta Mansella umocňujú intenzitu snímky.
Film sa stal nečakaným diváckym hitom na festivale Sundance, kde zároveň získal ocenenie za najlepšiu réžiu. Úspech snímky Pi, ktorá v americkej distribúcii zarobila tri milióny dolárov, otvoril režisérovi dvere k ďalšiemu projektu.
.drsné a intenzívne
Aronofsky sa následne rozhodol nakrútiť adaptáciu knihy Requiem za sen Huberta Selbyho, ktorú charakterizoval ako príbeh o „boji medzi závislosťou a ľudským duchom“. „Requiem bolo silne späté s treťou dekádou môjho života a cítil som, že ho potrebujem nakrútiť, aby som to obdobie ukončil. Drogové témy, motív závislosti od televízie, vzťah medzi matkou a synom; o tom všetkom som sám písal, no v Selbyho knihe to bolo vyjadrené omnoho lepšie,“ komentoval režisér voľbu predlohy. Film Requiem za sen (2000) rozpráva príbeh matky (Ellen Burstynová vo svojej životnej role) a syna (Jared Leto), ktorí strácajú jeden druhého i seba samého vinou závislosti. Matkina posadnutosť televíznou súťažou a jej túžba schudnúť do elegantných červených šiat, v ktorých chce vystúpiť v obľúbenej relácii, ju dovedú k závislosti od tabletiek na chudnutie. Jej syn spolu s kamarátmi (Marlon Wayans, Jennifer Connelly) medzitým spadnú do pekla závislosti od heroínu.
„Nechcel som na konci žiadnu katarziu; chcel som, aby to bolo také drsné a intenzívne, ako sa len dá,“ zhrnul Aronofsky svoje režijné zámery. Svoj cieľ dosiahol. Requiem, nakrútené v podobnom štýle ako režisérova prvotina Pi, je strhujúcou a krutou výpoveďou o nemilosrdnej realite závislosti. Záverečná pasáž, pozostávajúca z krátkych, úderných, drsných záberov nastrihaných do rytmu elektronickej hudby Clinta Mansella, patrí medzi najsilnejšie scény v dejinách kinematografie.
.film ako meditácia
Po premiére úspešného filmu Requiem za sen sa o sľubného režiséra začal zaujímať Hollywood a ponúkol mu možnosť nakrútiť adaptáciu komiksu Batman: Year One. V tom období však bola obom Aronofského rodičom diagnostikovaná rakovina a režisér cítil potrebu tú bolestivú skúsenosť reflektovať. „Mal som tridsať a po prvý raz som sa musel vyrovnávať so smrteľnosťou,“ priblížil Darren, prečo sa rozhodol pre netradičné filozofické sci-fi Fontána o smrti a hľadaní večného života.
Film Fontána (2006) rafinovane premosťuje reálny a mýtický príbeh. V tom skutočnom sa vedec Tom zúfalo snaží vytvoriť liek pre manželku Izzi, umierajúcu na rakovinu. Ona sa s blížiacou smrťou pokúša vyrovnať písaním filozoficky ladeného rozprávania o stredovekom španielskom dobrodruhovi Tomasovi, ktorý sa na žiadosť kráľovnej Isabele vydáva hľadať strom života a po jeho objavení prežíva radikálnu transformáciu osobnosti, podobne ako postavy v klasických mýtoch. Aronofsky zásadne zmenil i režijný rukopis. Namiesto frenetických prestrihov, hlasných pazvukov a ostrých svetelných kontrastov prišiel s dlhými hypnotizujúcimi zábermi, zaliatymi mäkkým svetlom a podkreslenými meditatívnou hudbou Clinta Mansella.
Diváci ani kritici neboli pripravení na radikálnu zmenu štýlu ani nejednoznačný mýtický príbeh, ponúkajúci viacero možných interpretácií. Poetický film u publika prepadol a väčšina recenzentov ho označila za nudnú a hlúpu pseudofilozofickú zlátaninu, ktorá nepochopiteľne preskakuje medzi jednotlivými dejovými líniami.
.návrat na výslnie
Aronofského ďalším projektom sa stala dráma Wrestler (2008) o starnúcom zápasníkovi, konfrontovanom s prázdnotou vlastného života, v ktorom okrem wrestlingu nič iné nie je. Obsadenie hlavnej roly bolo pre snímku kľúčové a režisér sa rozhodol pre riskantný ťah: zvolil si Mickeyho Rourka, ktorého už filmový priemysel dávno odpísal. „Keď som sa mu pozrel do očí, videl som, že nie sú mŕtve, že je v nich stále život, túžba, inteligencia,“ odôvodnil režisér svoju voľbu. Riziko sa vyplatilo. Rourke, ktorý kvôli role nabral 17 kíl svalov, podal excelentný športový i herecký výkon. Verne stvárnil odhodlanosť úspešného zápasníka aj zraniteľnosť a neistotu starnúceho muža, žijúceho emočne vyprahnutý život. Režisér sa vzdal výraznej symboliky i formálnych hier svojich predchádzajúcich diel a film nakrútil v duchu striktného realizmu, ktorým lepšie vystihol podstatu tohto príbehu. Snímka získala Zlatého leva na festivale v Benátkach a Aronofsky sa ním rehabilitoval v očiach divákov i kritikov.
„Dlho pred Wrestlerom som pracoval na príbehu o láske medzi zápasníkom a baletkou. A postupne z toho vykryštalizovali dva samostatné príbehy,“ osvetľuje režisér vznik námetu pre Čiernu labuť (2010), psychologický triler o baletke, ktorú jej túžba po hlavnej role v Labuťom jazere vedie k psychickému zrúteniu. Rola baletky vyžadovala talentovanú herečku, schopnú zvládnuť i fyzické požiadavky kladené na rolu. Natalie Portmanová sa ukázala ako správna voľba. Herečka, ktorá kvôli filmu podstúpila intenzívny ročný tréning, vo filme predviedla famózne tanečné kreácie a jej oslnivý herecký výkon bol ocenený Zlatým glóbusom a nomináciou na Oscara. Film, plný jemnej symboliky a nápadito riešených scén, opätovne potvrdil režisérovu povesť mimoriadne nadaného tvorcu a vyniesol mu jeho prvú nomináciu na Zlatý glóbus i Oscara.
Aronofského nasledujúcimi filmami by mali byť pokračovanie komiksovej série The Wolverine a kybernetické sci-fi Machine Man. Bude rozhodne zaujímavé sledovať, aký vizuálny štýl pre ne objaví. A ešte zaujímavejšie bude skúmať, či a v akej podobe sa v ich odrazí režisérova obľúbená téma: posadnutosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.