Dominik Tatarka začal písať pred druhou svetovou vojnou a jeho prvá kniha (V úzkosti hľadania) vyšla v roku 1942. Miroslav Válek v tom čase v katolíckych časopisoch publikoval svoje prvé básne, prvá zbierka jeho básní (Dotyky) vyšla v roku 1959, keď už bol redaktorom časopisu Mladá tvorba. V tom čase, presnejšie v roku 1958, bola práve v Mladej tvorbe publikovaná prvá poviedka Rudolfa Slobodu (Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou), pričom prvá kniha (Narcis) mu vyšla v roku 1965. Takto pekne na seba Tatarka s Válkom a Slobodom nadväzovali.
Dominik Tatarka začínal ako ľavicovo zmýšľajúci modernista, po vojne sa stal literárne činným komunistickým úradníkom, v šesťdesiatych rokoch sa aktívne zapájal do demokratizačného „obrodného procesu", po okupácii Československa vystúpil z komunistickej strany a dvadsať rokov normalizácie, ktoré boli zároveň posledným dvadsiatimi rokmi jeho života, prežil v izolácii ako jeden z mála slovenských disidentov. Zomrel v máji 1989.
Miroslav Válek bol na začiatku inšpirovaný katolíckou modernou, v druhej, chruščovovskej polovici päťdesiatych rokov sa stal avantgardistom vrávorajúcim medzi vlastnými existenciálnymi neistotami, no zároveň (pre istotu?) nespochybňujúcim vieru v socialistické happyendy. Počas normalizácie bol ministrom kultúry, demagogickú poému Slovo (1976) venoval „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom" a v marci 1988 z okna hotela Carlton osobne dohliadal na rozháňanie Sviečkovej demonštrácie. Zomrel v januári 1991.
Rudolf Sloboda (na rozdiel od Tatarku a Válka) nebol nikdy komunista, väčšinu života prežil vo svojom domčeku v Devínskej Novej Vsi, ak nebol na „voľnej nohe", tak bol (spravidla krátkodobo) zamestnaný v rôznych redakciách, vo filme či v umenovednom ústave. Väčšina jeho kníh vyšla v období normalizácie. V prvej polovici deväťdesiatych rokov bol žijúcou legendou, podivínskym klasikom, ktorého knihy a v posledných rokoch aj divadelné hry boli očakávanými a následne hojne komentovanými kultúrnymi udalosťami. Rudolf Sloboda zomrel v októbri 1995.
K úvahám o týchto troch významných spisovateľoch nás priviedli dve knihy jedného vydavateľstva. Literárny kritik Valér Mikula umiestnil do „dvojknihy" Démoni súhlasu i nesúhlasu Dominika Tatarku a Miroslava Válka, aby sa „nepriamo zrkadlili nielen jeden v druhom, ale v nich oboch aj jedno ukončené obdobie slovenskej kultúry, ktoré však nezostáva bez vplyvu na dnešok."
Redaktor a prekladateľ Otto Havrila dal v knihe Záznamy dokopy rozhovory, ktoré v rokoch 1988 až 1995 (plus jeden z roku 1969) jeho svokor Rudolf Sloboda poskytol rôznym médiám a následne si ich vlepoval do svojich denníkov.
Obe knihy vyšli vo vydavateľstve F. R. & G. koncom roku 2010.
.tatarka, Válek a démoni
„V oboch spočíval okrem démona súhlasu i démon nesúhlasu (bolo by lákavé povedať, že vtedy, keď Válek súhlasil, Tatarka nesúhlasil a naopak, ale až také jednoduché to nie je) a pokiaľ ide o nás, ak s čímsi u oboch súhlasíme a obdivujeme to, musíme s čímsi iným aj nesúhlasiť," píše v úvode svojej „dvojknihy" Valér Mikula.
Tatarkovská polovica knihy sa začína úvahou o „hygienickej láske" v diele tohto spisovateľa, obdareného mimoriadnou empatiou a všetkými druhmi lásky voči ženám. Kúpeľňové milovanie mladého hrdinu Tatarkovej Farskej republiky Tomáša Menkina so zrelou Achinkou je príkladom jedného typu „hygieny" – ide totiž o akt bez akejkoľvek citovej angažovanosti. Mikula však v Tatarkovom diele nachádza aj „duševnú hygienu", ktorá v tomto kontexte znamená „nezaoberať sa tragickým údelom človeka ani bezútešnou situáciou ľudstva". Ide o „istý druh umŕtvenia, ktorý nám síce dovoľuje prežiť, no zároveň zabraňuje život prežívať, hlboko ho preciťovať".
Zvláštne je, že sám autor (Tatarka, nie Mikula) scénu kúpeľňového milovania v ďalšom vydaní Farskej republiky prepísal, pričom Menkinove pohnútky vysvetľuje a tým akoby ospravedlňuje. Darmo, nastali päťdesiate roky a s nimi prišla éra socialistického puritanizmu. V „postschematickom" období sa však Tatarka ako jeden z prvých spamätáva, namiesto o komunistickom raji hovorí o obci Božej (zo začiatku mu splýva s komunizmom), namiesto kultúry buduje kult, objavuje „večnosť v každodennosti", nachádza krásu v obyčajnom bytí a vracia sa k sebe samému.
Zaujímavá a dôležitá je Mikulova úvaha o Tatarkovom eklekticizme, ktorý „pripomína tvrdohlavé vizionárstvo našich romantikov na troskách nádejí, akúsi ritualizovanú bezmocnosť." Tatarkov model „je plný zábavných anachronizmov, no on ho vidí ako vznešený archaizmus." Nakoniec sa Valér Mikula dotýka Tatarkovho pátosu, s ktorým sa snaží „vnútiť zmysel čomukoľvek, čoho sa jeho rozprávanie dotkne" a jeho „mýtotvorby", ktorou veľmi presvedčivo premosťoval aj ináč ťažko spojiteľné hodnoty a názory.
Miroslav Válek je tragickejšou postavou. Valér Mikula s chirurgickou presnosťou deštruuje všeobecne akceptovaný názor, že Válek-básnik „demontoval" socialistický realizmus a že jeho tvorbu treba oddeliť od pôsobenia Válka-normalizátora. U Válka sme konfrontovaní „s ambivalenciou sadistického ponižovania a masochistického sebaznižovania, násilia a sebatrýzne, slepej mužskej sily a intelektuálneho sebapohŕdania," uvažuje Mikula pri čítaní básne Ohýbači železa. Analyzujúc jeho poéziu ukazuje cynické hry básnika s čitateľom, s politickým kontextom a nakoniec aj so sebou samým. Bol to básnik-stratég, ktorý básnika-estéta vždy drží pevne v rukách, necháva ho ísť až na okraj, no vždy ho v pravej chvíli zavráti späť, "rovno doprostred života". Tak sa "pády" menia na "lety", tak so svojou básnickou virtuozitou ťažké veci podáva, akoby boli ľahké, tak sa nakoniec „nezapriahol do jarma estetiky, lež do „služieb politiky". A pritom všetkom – ako veľmi presne poznamenal Václav Havel v súvislosti s Válkovým Slovom – „predstiera, že nič nepredstiera".
„Válek je jeden z najväčších slovenských básnikov nie tam, kde vyjadruje svoju dobu, ale tam, kde stelesňuje našu mentalitu," píše Valér Mikula o básnikovi, na ktorého tragické verejné pôsobenie máme chuť čím skôr zabudnúť. Chceli by sme sa už len romanticky vracať k jeho básňam a spomínať na to, ako nás voľakedy zneistili a zasiahli na citlivých miestach. To však nie je možné. Život Miroslava Válka s jeho poéziou súvisí, aj jeho cynickosť, aj tie jeho únikové stratégie, aj tá jeho normalizačná politická dekadencia. Aj jeho démoni.
.premýšľavý Sloboda
„Mal som priateľa ministra kultúry Miroslava Válka, ktorý ma vždy zachránil pred finančnou katastrofou a niekam ma strčil do úradu," spomína Rudolf Sloboda v jednom zo svojich rozhovorov v knihe Záznamy. Aj to patrilo k Válkovi: zatiaľ čo Tatarka (Hrúz, Kadlečík) si za jeho ministrovania ani neškrtol, Slobodovi (a mnohým ďalším) v tom istom čase vychádzala jedna kniha za druhou. Válek mal totiž dobrý vkus a aj pár priateľov.
Rudolf Sloboda bol však všetko iné, len nie normalizačný autor. Bol to autentický rozprávač, jeho knihy patrili v niektorých kruhoch medzi „povinné čítanie" a dodnes chodí po Bratislave veľa ľudí, ktorí o ňom rozprávajú neuveriteľné anekdoty. Z rozhovorov a čitateľských zápiskov v Záznamoch vystupuje Rudolf Sloboda – pre mnohých možno prekvapivo – ako človek múdry, čistý, premýšľavý. Rozpráva o písaní („Najzápornejší hrdina je ten, ktorý má strach"), o ľuďoch („Neznášam ľudí, ktorí chvíľu rozmýšľajú viac a inokedy menej"), o politike („Čistokrvný štát na svete ani neexistuje. Nedá sa to dosiahnuť a pritom sa o to stále niekto usiluje"), o náboženstve („Kresťanstvo hovorí, že každý človek je dielom Boha a pre toho Boha je rovnako cenný. Či je primitív, alebo génius, hrbatý, rovný, chorý"), vlastne skoro o všetkom. Jeho pozorovania sú presné, jeho názory číre. Je stále vážny a pritom (práve preto) je v jeho slovách veľa humoru. Čítanie Slobodových Záznamov – ako nakoniec všetkých jeho kníh – je zážitkom a radosťou.
Tatarka, Válek, Sloboda. Jeden sa vzoprel démonovi súhlasu, hľadal obec Božiu, tvoril mýty a v každodennosti nachádzal okamihy večnosti. Druhý písal básne plné neistoty, maskoval to cynizmom a nakoniec podľahol démonovi moci. Tretí išiel svojou cestou, premýšľal, písal a rozprával, pohŕdal majetkom a slávou, až nakoniec odmietol aj život samotný.
Dominik Tatarka začínal ako ľavicovo zmýšľajúci modernista, po vojne sa stal literárne činným komunistickým úradníkom, v šesťdesiatych rokoch sa aktívne zapájal do demokratizačného „obrodného procesu", po okupácii Československa vystúpil z komunistickej strany a dvadsať rokov normalizácie, ktoré boli zároveň posledným dvadsiatimi rokmi jeho života, prežil v izolácii ako jeden z mála slovenských disidentov. Zomrel v máji 1989.
Miroslav Válek bol na začiatku inšpirovaný katolíckou modernou, v druhej, chruščovovskej polovici päťdesiatych rokov sa stal avantgardistom vrávorajúcim medzi vlastnými existenciálnymi neistotami, no zároveň (pre istotu?) nespochybňujúcim vieru v socialistické happyendy. Počas normalizácie bol ministrom kultúry, demagogickú poému Slovo (1976) venoval „komunistickej strane, ktorá ma učí stať sa človekom" a v marci 1988 z okna hotela Carlton osobne dohliadal na rozháňanie Sviečkovej demonštrácie. Zomrel v januári 1991.
Rudolf Sloboda (na rozdiel od Tatarku a Válka) nebol nikdy komunista, väčšinu života prežil vo svojom domčeku v Devínskej Novej Vsi, ak nebol na „voľnej nohe", tak bol (spravidla krátkodobo) zamestnaný v rôznych redakciách, vo filme či v umenovednom ústave. Väčšina jeho kníh vyšla v období normalizácie. V prvej polovici deväťdesiatych rokov bol žijúcou legendou, podivínskym klasikom, ktorého knihy a v posledných rokoch aj divadelné hry boli očakávanými a následne hojne komentovanými kultúrnymi udalosťami. Rudolf Sloboda zomrel v októbri 1995.
K úvahám o týchto troch významných spisovateľoch nás priviedli dve knihy jedného vydavateľstva. Literárny kritik Valér Mikula umiestnil do „dvojknihy" Démoni súhlasu i nesúhlasu Dominika Tatarku a Miroslava Válka, aby sa „nepriamo zrkadlili nielen jeden v druhom, ale v nich oboch aj jedno ukončené obdobie slovenskej kultúry, ktoré však nezostáva bez vplyvu na dnešok."
Redaktor a prekladateľ Otto Havrila dal v knihe Záznamy dokopy rozhovory, ktoré v rokoch 1988 až 1995 (plus jeden z roku 1969) jeho svokor Rudolf Sloboda poskytol rôznym médiám a následne si ich vlepoval do svojich denníkov.
Obe knihy vyšli vo vydavateľstve F. R. & G. koncom roku 2010.
.tatarka, Válek a démoni
„V oboch spočíval okrem démona súhlasu i démon nesúhlasu (bolo by lákavé povedať, že vtedy, keď Válek súhlasil, Tatarka nesúhlasil a naopak, ale až také jednoduché to nie je) a pokiaľ ide o nás, ak s čímsi u oboch súhlasíme a obdivujeme to, musíme s čímsi iným aj nesúhlasiť," píše v úvode svojej „dvojknihy" Valér Mikula.
Tatarkovská polovica knihy sa začína úvahou o „hygienickej láske" v diele tohto spisovateľa, obdareného mimoriadnou empatiou a všetkými druhmi lásky voči ženám. Kúpeľňové milovanie mladého hrdinu Tatarkovej Farskej republiky Tomáša Menkina so zrelou Achinkou je príkladom jedného typu „hygieny" – ide totiž o akt bez akejkoľvek citovej angažovanosti. Mikula však v Tatarkovom diele nachádza aj „duševnú hygienu", ktorá v tomto kontexte znamená „nezaoberať sa tragickým údelom človeka ani bezútešnou situáciou ľudstva". Ide o „istý druh umŕtvenia, ktorý nám síce dovoľuje prežiť, no zároveň zabraňuje život prežívať, hlboko ho preciťovať".
Zvláštne je, že sám autor (Tatarka, nie Mikula) scénu kúpeľňového milovania v ďalšom vydaní Farskej republiky prepísal, pričom Menkinove pohnútky vysvetľuje a tým akoby ospravedlňuje. Darmo, nastali päťdesiate roky a s nimi prišla éra socialistického puritanizmu. V „postschematickom" období sa však Tatarka ako jeden z prvých spamätáva, namiesto o komunistickom raji hovorí o obci Božej (zo začiatku mu splýva s komunizmom), namiesto kultúry buduje kult, objavuje „večnosť v každodennosti", nachádza krásu v obyčajnom bytí a vracia sa k sebe samému.
Zaujímavá a dôležitá je Mikulova úvaha o Tatarkovom eklekticizme, ktorý „pripomína tvrdohlavé vizionárstvo našich romantikov na troskách nádejí, akúsi ritualizovanú bezmocnosť." Tatarkov model „je plný zábavných anachronizmov, no on ho vidí ako vznešený archaizmus." Nakoniec sa Valér Mikula dotýka Tatarkovho pátosu, s ktorým sa snaží „vnútiť zmysel čomukoľvek, čoho sa jeho rozprávanie dotkne" a jeho „mýtotvorby", ktorou veľmi presvedčivo premosťoval aj ináč ťažko spojiteľné hodnoty a názory.
Miroslav Válek je tragickejšou postavou. Valér Mikula s chirurgickou presnosťou deštruuje všeobecne akceptovaný názor, že Válek-básnik „demontoval" socialistický realizmus a že jeho tvorbu treba oddeliť od pôsobenia Válka-normalizátora. U Válka sme konfrontovaní „s ambivalenciou sadistického ponižovania a masochistického sebaznižovania, násilia a sebatrýzne, slepej mužskej sily a intelektuálneho sebapohŕdania," uvažuje Mikula pri čítaní básne Ohýbači železa. Analyzujúc jeho poéziu ukazuje cynické hry básnika s čitateľom, s politickým kontextom a nakoniec aj so sebou samým. Bol to básnik-stratég, ktorý básnika-estéta vždy drží pevne v rukách, necháva ho ísť až na okraj, no vždy ho v pravej chvíli zavráti späť, "rovno doprostred života". Tak sa "pády" menia na "lety", tak so svojou básnickou virtuozitou ťažké veci podáva, akoby boli ľahké, tak sa nakoniec „nezapriahol do jarma estetiky, lež do „služieb politiky". A pritom všetkom – ako veľmi presne poznamenal Václav Havel v súvislosti s Válkovým Slovom – „predstiera, že nič nepredstiera".
„Válek je jeden z najväčších slovenských básnikov nie tam, kde vyjadruje svoju dobu, ale tam, kde stelesňuje našu mentalitu," píše Valér Mikula o básnikovi, na ktorého tragické verejné pôsobenie máme chuť čím skôr zabudnúť. Chceli by sme sa už len romanticky vracať k jeho básňam a spomínať na to, ako nás voľakedy zneistili a zasiahli na citlivých miestach. To však nie je možné. Život Miroslava Válka s jeho poéziou súvisí, aj jeho cynickosť, aj tie jeho únikové stratégie, aj tá jeho normalizačná politická dekadencia. Aj jeho démoni.
.premýšľavý Sloboda
„Mal som priateľa ministra kultúry Miroslava Válka, ktorý ma vždy zachránil pred finančnou katastrofou a niekam ma strčil do úradu," spomína Rudolf Sloboda v jednom zo svojich rozhovorov v knihe Záznamy. Aj to patrilo k Válkovi: zatiaľ čo Tatarka (Hrúz, Kadlečík) si za jeho ministrovania ani neškrtol, Slobodovi (a mnohým ďalším) v tom istom čase vychádzala jedna kniha za druhou. Válek mal totiž dobrý vkus a aj pár priateľov.
Rudolf Sloboda bol však všetko iné, len nie normalizačný autor. Bol to autentický rozprávač, jeho knihy patrili v niektorých kruhoch medzi „povinné čítanie" a dodnes chodí po Bratislave veľa ľudí, ktorí o ňom rozprávajú neuveriteľné anekdoty. Z rozhovorov a čitateľských zápiskov v Záznamoch vystupuje Rudolf Sloboda – pre mnohých možno prekvapivo – ako človek múdry, čistý, premýšľavý. Rozpráva o písaní („Najzápornejší hrdina je ten, ktorý má strach"), o ľuďoch („Neznášam ľudí, ktorí chvíľu rozmýšľajú viac a inokedy menej"), o politike („Čistokrvný štát na svete ani neexistuje. Nedá sa to dosiahnuť a pritom sa o to stále niekto usiluje"), o náboženstve („Kresťanstvo hovorí, že každý človek je dielom Boha a pre toho Boha je rovnako cenný. Či je primitív, alebo génius, hrbatý, rovný, chorý"), vlastne skoro o všetkom. Jeho pozorovania sú presné, jeho názory číre. Je stále vážny a pritom (práve preto) je v jeho slovách veľa humoru. Čítanie Slobodových Záznamov – ako nakoniec všetkých jeho kníh – je zážitkom a radosťou.
Tatarka, Válek, Sloboda. Jeden sa vzoprel démonovi súhlasu, hľadal obec Božiu, tvoril mýty a v každodennosti nachádzal okamihy večnosti. Druhý písal básne plné neistoty, maskoval to cynizmom a nakoniec podľahol démonovi moci. Tretí išiel svojou cestou, premýšľal, písal a rozprával, pohŕdal majetkom a slávou, až nakoniec odmietol aj život samotný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.