Ide, samozrejme, o istú metaforu. Nahrávka Lettere Amorose (Ľúbostné listy) pre renomovaný label Deutsche Grammophon obsahuje piesne skladateľov zo 17. storočia. Azda s výnimkou Monteverdiho je väčšina z nich bežnému návštevníkovi koncertných siení neznáma. „Táto hudba prehovára ku každému,“ píše však Magdalena Kožená v booklete CD a má pravdu. Presvedčiť sa o tom mohol aj viedenský Konzerthaus, kde speváčka program minulý týždeň predstavila koncertne. Kým disk ma zaujal, koncert ma skutočne nadchol. Dokonca som mal intenzívny pocit, že v hre hudobníkov je ešte väčšia sloboda než na nahrávke, ktorá však v ničom neuberá na dokonalosti ich výkonom. Veľký podiel na tom mal aj fantastický súbor Private Musicke Pierra Pitzla s dominujúcim zvukom barokových gitár a decentnými perkusiami.
Väčšina skladieb sa pôvodne zachovala v podobe strohej melodickej linky s basom. Podobnosť s džezovým štandardom nie je náhodná. Aj v tejto hudbe hrali schopnosť adaptácie predlohy a improvizácia veľkú úlohu. Ak poviem, že nešlo o „interpretáciu klasickej hudby“, ale súbor so speváčkou pôsobili dojmom vynikajúco zohratej kapely, ide o kompliment. Kožená navyše spievala s maximálnou koncentráciou a v jej výkone sa príťažlivým spôsobom snúbili komornosť s citlivo dávkovanou expresiou. Aj vďaka tomu sa hudba, stará niekoľko storočí, naozaj bezprostredne prihovárala ku každému. Ocenilo to i viedenské publikum, ktoré hudobníkov ani po piatich prídavkoch nechcelo pustiť z pódia.
Kariéra obdivovanej českej speváčky sa začala ešte počas štúdia na bratislavskej VŠMU, nasledoval kontrakt s Deutsche Grammophon a spolupráca s hviezdami starej hudby. Vďaka detailnému štúdiu diel a vokálnej technike, ktoré si vyžaduje baroková hudba, dokáže dnes Kožená zaujímavo stvárniť široký repertoár. Naposledy si ju vybral napríklad legendárny dirigent a skladateľ Pierre Boulez na skompletizovanie svojho cyklu nahrávok diel Gustava Mahlera. Cesta od koncertnej speváčky na operné pódiá, od špecializovaného repertoáru k univerzálnosti sa v jej prípade ukázala ako šťastná a mohla by byť inšpiráciou aj pre budúce slovenské Tosky, Violetty či Zuzanky.
Veľká škoda, že koncertné inštitúcie na Slovensku sú také pohltené vlastnou prevádzkou, že na hudbu zo svetových pódií – azda s výnimkou BHS – akosi nezostávajú peniaze, priestor a chuť... Intenzívnejšia konfrontácia so zahraničím by bola, podľa môjho názoru, len prospešná a ukázala by pozitíva i limity slovenského hudobného života. Sú to šírka ponuky, vysoká kvalita a relatívna dostupnosť kultúry, ktoré vytvárajú štandardy a formujú povedomie. Samozrejme, ak chcete vidieť Magdalenu Koženú zblízka, zaplatíte viac. Ale ak vám stačí hlavne počuť, zmestíte sa do dvadsiatich eur. Nie je to možno práve málo, no keď sa táto suma porovná s cenou lístka do kina či na vystúpenie popovej hviezdy, dostáva sa do iného svetla. Diferenciácia cien robí hudbu dostupnou (dostupnosť a ponuka vytvárajú povedomie a ovplyvňujú dopyt), ich výška pokrýva náklady a do istej miery generuje zisk.
Mám pocit, že na Slovensku sme minimálne v hudbe trochu uviazli v bludnom kruhu spomínaných faktorov. Preto chýba kontext, v rámci ktorého by sme si jasnejšie uvedomili výnimočnosť kvality niektorých projektov, ktoré tu vznikajú, i rezervy iných. Je však zrejmé, že lístky na operné megastar za dvestopäťdesiat eur a divy na plese smotánky môžu byť síce pre niekoho príjemným snobským zážitkom, no situáciu plošne nezlepšia. V marci Konzerthaus ponúkne napríklad vynikajúceho barytonistu Thomasa Quasthoffa, hviezdu flamenca Estrellu Morente, francúzskeho čarodejníka zo sveta starej hudby Marca Minkowského alebo najnovší projekt džezového klaviristu Brada Mehldaua so speváčkou Anne Sofie von Otter.
Autor je šéfredaktor časopisu Hudobný život.
M. Kožená & Private Musicke, Konzerthaus, Viedeň 14. február 2011.
Väčšina skladieb sa pôvodne zachovala v podobe strohej melodickej linky s basom. Podobnosť s džezovým štandardom nie je náhodná. Aj v tejto hudbe hrali schopnosť adaptácie predlohy a improvizácia veľkú úlohu. Ak poviem, že nešlo o „interpretáciu klasickej hudby“, ale súbor so speváčkou pôsobili dojmom vynikajúco zohratej kapely, ide o kompliment. Kožená navyše spievala s maximálnou koncentráciou a v jej výkone sa príťažlivým spôsobom snúbili komornosť s citlivo dávkovanou expresiou. Aj vďaka tomu sa hudba, stará niekoľko storočí, naozaj bezprostredne prihovárala ku každému. Ocenilo to i viedenské publikum, ktoré hudobníkov ani po piatich prídavkoch nechcelo pustiť z pódia.
Kariéra obdivovanej českej speváčky sa začala ešte počas štúdia na bratislavskej VŠMU, nasledoval kontrakt s Deutsche Grammophon a spolupráca s hviezdami starej hudby. Vďaka detailnému štúdiu diel a vokálnej technike, ktoré si vyžaduje baroková hudba, dokáže dnes Kožená zaujímavo stvárniť široký repertoár. Naposledy si ju vybral napríklad legendárny dirigent a skladateľ Pierre Boulez na skompletizovanie svojho cyklu nahrávok diel Gustava Mahlera. Cesta od koncertnej speváčky na operné pódiá, od špecializovaného repertoáru k univerzálnosti sa v jej prípade ukázala ako šťastná a mohla by byť inšpiráciou aj pre budúce slovenské Tosky, Violetty či Zuzanky.
Veľká škoda, že koncertné inštitúcie na Slovensku sú také pohltené vlastnou prevádzkou, že na hudbu zo svetových pódií – azda s výnimkou BHS – akosi nezostávajú peniaze, priestor a chuť... Intenzívnejšia konfrontácia so zahraničím by bola, podľa môjho názoru, len prospešná a ukázala by pozitíva i limity slovenského hudobného života. Sú to šírka ponuky, vysoká kvalita a relatívna dostupnosť kultúry, ktoré vytvárajú štandardy a formujú povedomie. Samozrejme, ak chcete vidieť Magdalenu Koženú zblízka, zaplatíte viac. Ale ak vám stačí hlavne počuť, zmestíte sa do dvadsiatich eur. Nie je to možno práve málo, no keď sa táto suma porovná s cenou lístka do kina či na vystúpenie popovej hviezdy, dostáva sa do iného svetla. Diferenciácia cien robí hudbu dostupnou (dostupnosť a ponuka vytvárajú povedomie a ovplyvňujú dopyt), ich výška pokrýva náklady a do istej miery generuje zisk.
Mám pocit, že na Slovensku sme minimálne v hudbe trochu uviazli v bludnom kruhu spomínaných faktorov. Preto chýba kontext, v rámci ktorého by sme si jasnejšie uvedomili výnimočnosť kvality niektorých projektov, ktoré tu vznikajú, i rezervy iných. Je však zrejmé, že lístky na operné megastar za dvestopäťdesiat eur a divy na plese smotánky môžu byť síce pre niekoho príjemným snobským zážitkom, no situáciu plošne nezlepšia. V marci Konzerthaus ponúkne napríklad vynikajúceho barytonistu Thomasa Quasthoffa, hviezdu flamenca Estrellu Morente, francúzskeho čarodejníka zo sveta starej hudby Marca Minkowského alebo najnovší projekt džezového klaviristu Brada Mehldaua so speváčkou Anne Sofie von Otter.
Autor je šéfredaktor časopisu Hudobný život.
M. Kožená & Private Musicke, Konzerthaus, Viedeň 14. február 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.