DIVADLO Napichovači a lízači, SkRAT
Bratislavské alternatívne divadlo SkRAT pracuje výlučne s vlastnými textami, ktoré vznikajú v priebehu skúšobného procesu. Vo svojich hrách reflektuje bytostné problémy a existenčné pocity tridsiatnikov a štyridsiatnikov, a to aj v kontexte súčasných spoločenských fenoménov. Svoju aktuálnu inscenáciu Napichovači a lízači situovalo do prostredia veľkej korporácie, v ktorej sú nadčasy bezvýhradnou samozrejmosťou, vymývanie mozgov s cieľom vyššieho pracovného výkonu každodenným rituálom a kokaínové excesy dôsledkom nadmerného pracovného zaťaženia. Odcudzenosť, slabošstvo a egoizmus v medziľudských vzťahoch zdôrazňuje sterilná scéna plná laptopov, elektronická hudba, ako aj chladné počítačové projekcie. Kolektívne vytvorená inscenácia je komponovaná ako sled separátnych obrazov, ktoré však spejú k jednotnému vyvrcholeniu. Nechýba jej tradičný „skratový“ humor – raz absurdný, následne ironický, inokedy hrubozrnný. Ad absurdum je dohnaná napríklad situácia na toalete, kde nájdu dve atraktívne manažérky nadrogovaného kolegu. Po chvíli si k nemu líhajú na zem, aby podľa úmernosti výšky odhadli jeho potenciál na vzťah. Domov si ho chcú odviezť pomocou vozíka. Aby im ho medzičasom nikto neukradol, označia si ho ceduľkou „Reservé“. Záverečný titulok „Arbeit macht frei“ síce pôsobí trochu sprofanovane, ale situáciu, v ktorej sa manažéri, ale aj radoví zamestnanci stávajú obeťami systému, ako aj vlastných ambícií, vystihuje presne!
.peter Scherhaufer
FILM Čas grimás, réžia: Peter Dimitrov
Hodinový hraný dokument o sochárovi F. X. Messerschmidtovi, ktorý žil istý čas aj v Bratislave a tu aj zomrel, je pozoruhodný počin. Nežilo na našom území zase až tak veľa géniov s pozoruhodným príbehom. Tvorcovia si vybrali netradičný žáner – hraný dokument. Umeleckú formu priznane chceli použiť hlavne na to, aby divákovi poskytli čo najviac informácií o živote Messerschmidta, ukázali jeho najlepšie diela a priblížili démonov, s ktorými psychicky labilný sochár musel bojovať, a vďaka ktorým vytvoril svoje charakterové hlavy. Tvorcovia stavili na českého herca Mareka Vašuta, ktorý je síce obohranou tvárou, ale s podobnými démonmi zápasil aj sám, takže dokázal dať postave Messerschmidta vnútornú presvedčivosť. Pochváliť treba hudbu, kameru, aj snahu autorov vyhnúť sa lacnému konfliktu typu zlá obmedzená cirkev (prípadne svetská moc či hlúpy ľud) verzus geniálny slobodomyseľný umelec. Citlivo naznačujú, že všetko bolo v tomto príbehu komplikovanejšie a tragickejšie, aby sa zmestilo do akýchkoľvek zjednodušujúcich vzorcov. Problematický môže byť žáner filmu, napriek všetkému pripomína skôr dielo určené na osvetu a možno pochybovať o tom, že si nájde veľa divákov v kinách. Ale vynikajúco môže fungovať v televízii, presne tak, ako povedzme Trančíkov film Optimista o Ľudovítovi Winterovi alebo Ditrichov dokument Vôľa a predstava manželov Andrássyovcov. Ak bude takýchto dokumentov čoraz viac, verejnoprávna televízia by mohla mať o dobrý program postarané.
.eva Čobejová
KNIHA Karol Janas: Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945) ÚPN, 2010
Kritici ÚPN tvrdia, že táto inštitúcia skresľuje dejiny. ÚPN namiesto svojej obrany vydáva knihy. Napríklad o perzekúciách a násilí proti Rómom v čase vojnového štátu. A hoci má kniha iba čosi vyše 100 strán, ide v slovenskej historiografii o doteraz najlepšiu a najrozsiahlejšiu prácu na túto tému. Autor systematicky roztriedil rôzne formy a etapy útlaku Rómov na Slovensku na dve základné časti. Prvou je obdobie 1939 až 1944, keď bola perzekúcia takpovediac v „slovenských rukách“ a druhá po roku 1944, po obsadení Slovenska nemeckou armádou. Podstatný rozdiel medzi týmito dvoma obdobiami je v agresivite: Nemci Rómov strieľali, prípadne sa o likvidáciu snažili, Slováci sa formálne sústredili na potlačenie asociálneho správania, kočovania a nútené práce. Autor však odhaľuje viac. Jednak ochotu našich predkov Nemcom pomáhať, ale aj neľudské zaobchádzanie s Rómami, neschopnosť zakročiť proti nákazlivým chorobám, hrozivé životné podmienky v táboroch a tiež ľudské obete, často najmä deti, ženy a starších ľudí. Niektoré kapitoly pôsobia doslova hrôzostrašne a bolo by dobre, keby sa im v budúcnosti venovali aj dokumentaristi či filmári. Za všetky uvediem príklad masakra pri Dubnici, kde sa v masovom hrobe našlo postrieľaných 26 Rómov, pričom niektorí zahynuli až udusením po zahrabaní masového hrobu. Nepochopiteľnej brutality je však v knihe zdokumentovanej viac. Dôležitý príspevok k pamäti národa, ktorý určite stojí za pozornosť.
.jd
Bratislavské alternatívne divadlo SkRAT pracuje výlučne s vlastnými textami, ktoré vznikajú v priebehu skúšobného procesu. Vo svojich hrách reflektuje bytostné problémy a existenčné pocity tridsiatnikov a štyridsiatnikov, a to aj v kontexte súčasných spoločenských fenoménov. Svoju aktuálnu inscenáciu Napichovači a lízači situovalo do prostredia veľkej korporácie, v ktorej sú nadčasy bezvýhradnou samozrejmosťou, vymývanie mozgov s cieľom vyššieho pracovného výkonu každodenným rituálom a kokaínové excesy dôsledkom nadmerného pracovného zaťaženia. Odcudzenosť, slabošstvo a egoizmus v medziľudských vzťahoch zdôrazňuje sterilná scéna plná laptopov, elektronická hudba, ako aj chladné počítačové projekcie. Kolektívne vytvorená inscenácia je komponovaná ako sled separátnych obrazov, ktoré však spejú k jednotnému vyvrcholeniu. Nechýba jej tradičný „skratový“ humor – raz absurdný, následne ironický, inokedy hrubozrnný. Ad absurdum je dohnaná napríklad situácia na toalete, kde nájdu dve atraktívne manažérky nadrogovaného kolegu. Po chvíli si k nemu líhajú na zem, aby podľa úmernosti výšky odhadli jeho potenciál na vzťah. Domov si ho chcú odviezť pomocou vozíka. Aby im ho medzičasom nikto neukradol, označia si ho ceduľkou „Reservé“. Záverečný titulok „Arbeit macht frei“ síce pôsobí trochu sprofanovane, ale situáciu, v ktorej sa manažéri, ale aj radoví zamestnanci stávajú obeťami systému, ako aj vlastných ambícií, vystihuje presne!
.peter Scherhaufer
FILM Čas grimás, réžia: Peter Dimitrov
Hodinový hraný dokument o sochárovi F. X. Messerschmidtovi, ktorý žil istý čas aj v Bratislave a tu aj zomrel, je pozoruhodný počin. Nežilo na našom území zase až tak veľa géniov s pozoruhodným príbehom. Tvorcovia si vybrali netradičný žáner – hraný dokument. Umeleckú formu priznane chceli použiť hlavne na to, aby divákovi poskytli čo najviac informácií o živote Messerschmidta, ukázali jeho najlepšie diela a priblížili démonov, s ktorými psychicky labilný sochár musel bojovať, a vďaka ktorým vytvoril svoje charakterové hlavy. Tvorcovia stavili na českého herca Mareka Vašuta, ktorý je síce obohranou tvárou, ale s podobnými démonmi zápasil aj sám, takže dokázal dať postave Messerschmidta vnútornú presvedčivosť. Pochváliť treba hudbu, kameru, aj snahu autorov vyhnúť sa lacnému konfliktu typu zlá obmedzená cirkev (prípadne svetská moc či hlúpy ľud) verzus geniálny slobodomyseľný umelec. Citlivo naznačujú, že všetko bolo v tomto príbehu komplikovanejšie a tragickejšie, aby sa zmestilo do akýchkoľvek zjednodušujúcich vzorcov. Problematický môže byť žáner filmu, napriek všetkému pripomína skôr dielo určené na osvetu a možno pochybovať o tom, že si nájde veľa divákov v kinách. Ale vynikajúco môže fungovať v televízii, presne tak, ako povedzme Trančíkov film Optimista o Ľudovítovi Winterovi alebo Ditrichov dokument Vôľa a predstava manželov Andrássyovcov. Ak bude takýchto dokumentov čoraz viac, verejnoprávna televízia by mohla mať o dobrý program postarané.
.eva Čobejová
KNIHA Karol Janas: Perzekúcie Rómov v Slovenskej republike (1939 – 1945) ÚPN, 2010
Kritici ÚPN tvrdia, že táto inštitúcia skresľuje dejiny. ÚPN namiesto svojej obrany vydáva knihy. Napríklad o perzekúciách a násilí proti Rómom v čase vojnového štátu. A hoci má kniha iba čosi vyše 100 strán, ide v slovenskej historiografii o doteraz najlepšiu a najrozsiahlejšiu prácu na túto tému. Autor systematicky roztriedil rôzne formy a etapy útlaku Rómov na Slovensku na dve základné časti. Prvou je obdobie 1939 až 1944, keď bola perzekúcia takpovediac v „slovenských rukách“ a druhá po roku 1944, po obsadení Slovenska nemeckou armádou. Podstatný rozdiel medzi týmito dvoma obdobiami je v agresivite: Nemci Rómov strieľali, prípadne sa o likvidáciu snažili, Slováci sa formálne sústredili na potlačenie asociálneho správania, kočovania a nútené práce. Autor však odhaľuje viac. Jednak ochotu našich predkov Nemcom pomáhať, ale aj neľudské zaobchádzanie s Rómami, neschopnosť zakročiť proti nákazlivým chorobám, hrozivé životné podmienky v táboroch a tiež ľudské obete, často najmä deti, ženy a starších ľudí. Niektoré kapitoly pôsobia doslova hrôzostrašne a bolo by dobre, keby sa im v budúcnosti venovali aj dokumentaristi či filmári. Za všetky uvediem príklad masakra pri Dubnici, kde sa v masovom hrobe našlo postrieľaných 26 Rómov, pričom niektorí zahynuli až udusením po zahrabaní masového hrobu. Nepochopiteľnej brutality je však v knihe zdokumentovanej viac. Dôležitý príspevok k pamäti národa, ktorý určite stojí za pozornosť.
.jd
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.