.nepomohol ani bruselský tromf, že do rodovo nevyváženej rady by sa teraz hodila žena. Napriek neúspechu minister Ivan Mikloš potvrdil, že Kohútiková bola kvalitná kandidátka, padli aj slová o „excelentnom renomé“, takže nie je vylúčené, že sa o podobný post môže v budúcnosti ešte uchádzať.
O tom, čo rozhodlo v neprospech Kohútikovej, sú dve teórie: jedna hovorí, že Belgičan bol kvalitnejší, tá druhá špekuluje o tom, že sa nám tak ministri financií pomstili za neochotu požičať Grécku. Elena Kohútiková je napriek obom teóriám pozoruhodným úkazom na našej scéne.
.začiatok kariéry
Pochádza z Nitry a je ročník 1953. Celé svoje vzdelanie teda absolvovala v socialistických školách. Hoci chcela študovať jazyky, praktickí rodičia ju nasmerovali na strednú ekonomickú školu. Otec bol proti tomu, aby študovala na vysokej škole. Aj z finančných dôvodov začala ekonómiu študovať diaľkovo a na štúdium si sama zarábala. Po škole spolu s manželom zamierili do ZŤS v Dubnici nad Váhom. Čoskoro sa odtiaľ vrátili do Bratislavy a Kohútiková ako matka dvoch malých detí prijala pokojné miesto v Ekonomickom ústave SAV.
Veda ju bavila, ale november 1989 všetko zmenil. Celá socialistická ekonómia išla do koša. Bolo sa treba znova zahĺbiť do kníh, ktoré sa postupne dostávali na náš trh a hlásali „inú ekonomickú vieru“.
Určite to pre ženu s dvoma malými deťmi, ktorá v roku 1984 prišla pri autonehode o manžela, nebolo jednoduché. Kohútiková často spomína na tie časy, ako mala dva-tri džoby, aby uživila rodinu. V noci prepisovala na zákazku texty na písacom stroji alebo šila. Spávala tri-štyri hodiny a jej dcéry sa sťažovali, že ich mama nikdy nie je doma. Kohútikovej život nebola selanka, ale naučila sa „neľutovať sa“. To je skvelá životná stratégia.
.do banky
Mladí ekonómovia, ktorí boli ochotní sa učiť, mali začiatkom 90. rokov pred sebou nevídané možnosti. Kohútiková využila ponuku zo Štátnej banky československej, kde nastúpila ako referentka, no už o dva roky patrila k manažérskej špičke v Národnej banke Slovenska. V roku 1993 sa stala vrchnou riaditeľkou ekonomického úseku, o rok neskôr už sedela v Bankovej rade NBS.
Národná banka nebola v časoch Mečiarových vlád silným intelektuálnym centrom, borila sa so začiatočníckymi chybami, ale popri neschopnej vládnej garnitúre pôsobila aj NBS ako závan zdravého rozumu. Občas sa v tlači objavilo aj meno Eleny Kohútikovej. Hovorila napríklad o tom, že vlastníci sprivatizovaných podnikov sa budú musieť poohliadnuť po strategických partneroch, alebo pripomínala, že je nutná urýchlená reštrukturalizácia podnikateľskej sféry, ako aj bankového sektora. Upozornila aj na nevyhnutnú liberalizáciu regulovaných cien.
Po odchode Mečiarovej garnitúry jej kariéra ešte stúpala. V roku 2000 sa na šesť rokov stala viceguvernérkou NBS.
O tom, že Slovensko vstúpi do eurozóny skôr ako Česko, teda už v roku 2009, vraj rozhodli traja ľudia – Ivan Mikloš, Vladimír Tvaroška a Elena Kohútiková. Vtedy sa začala najslávnejšia Kohútikovej éra, keďže sa so všetkou svojou energiou, šarmom, ale aj workoholizmom vrhla do kampane za čo najrýchlejšie a najhladšie prijatie eura. Stala sa z nej „eurolady“ a v kampani dokázala skvele využiť to, na čo má vrodený talent – prácu s médiami. Kohútiková si pustila novinárov do pracovne, denne odpovedala na množstvo otázok, písala články do novín, a bola ochotná dať sa nafotiť aj v odvážnych róbach do ženských časopisov či radiť v lifestylových článkoch, ako zvládnuť domáce financie či euromince v peňaženke. Eurokampaň o nej zároveň prezradila dve veci: že je mimoriadne schopná organizátorka aj komunikátorka, ale v odborných diskusiách s odporcami eura vyznievali jej argumenty skôr ako povinné aktivistické frázy.
.nová kariéra
V marci 2006 sa skončil jej mandát v NBS a Kohútiková mala záujem pokračovať vo svojej euromisii. Keď nastupovala Ficova vláda, verejne sa špekulovalo, že dostala ponuku viesť ministerstvo financií. Ona sama takú ponuku dementovala. V štátnych službách však chcela ostať, čakala niekoľko mesiacov, či nepríde ponuka z NBS, alebo na post vládnej splnomocnenkyne pre euro. Ponuka neprišla, a tak odišla do komerčnej sféry. Prijala ponuku na vysoký post vo VÚB. Tam napokon svoju euromisiu dotiahla do víťazného konca. Nafukovačka v jej pracovni, kde trávila Silvester 2008 aj prvé dni roka 2009, sa stala akýmsi symbolom dobrej technickej pripravenosti Slovenska na euro.
.ženský vzor
Medzi ekonómami a bankármi má stále vysoký rešpekt, ktorý pramení skôr z jej pracovitosti, nasadenia a skúseností. Neočakávajú sa od nej žiadne veľké ekonomické vízie či novátorské myšlienky, ale stále je to vplyvná hráčka. A hoci už spomína dôchodok, jej kariéra ešte môže ísť hore.
Rozhodne už teraz slúži ako zaujímavá prípadová štúdia, ako sa môže žena dostať do vysokej funkcie v bankovom svete. Ona sama tú otázku ochotne v médiách rozoberá. Vo všeobecnosti neodporúča ženám, aby sa vzdali rodiny či zanedbávali deti na úkor kariéry. Zdôrazňuje to aj svojim dcéram. „Nie som typ ženy feministky. Nehovorím im, aby išli za každú cenu za kariérou.“ Otvorene hovorí aj o tom, že masové zastúpenie žien v manažérskych topfunkciách nie je veľmi reálne, pretože ženy si musia plniť aj povinnosti matky. „A tak to asi aj má byť...“ dodáva. Jej skôr konzervatívnejší prístup k životu dokladá aj priznanie, že sa snaží chodiť pravidelne do kostola. Takže napriek tomu, že by mohla byť ideálom dneška pre všetky ambiciózne ženy, odmieta hrať túto úlohu. Priznáva, že je rada, keď „mladé ženy väčšinou uprednostnia svoju úlohu matky“. Ona sama však pre skorú manželovu smrť veľmi na výber nemala.
O tom, čo rozhodlo v neprospech Kohútikovej, sú dve teórie: jedna hovorí, že Belgičan bol kvalitnejší, tá druhá špekuluje o tom, že sa nám tak ministri financií pomstili za neochotu požičať Grécku. Elena Kohútiková je napriek obom teóriám pozoruhodným úkazom na našej scéne.
.začiatok kariéry
Pochádza z Nitry a je ročník 1953. Celé svoje vzdelanie teda absolvovala v socialistických školách. Hoci chcela študovať jazyky, praktickí rodičia ju nasmerovali na strednú ekonomickú školu. Otec bol proti tomu, aby študovala na vysokej škole. Aj z finančných dôvodov začala ekonómiu študovať diaľkovo a na štúdium si sama zarábala. Po škole spolu s manželom zamierili do ZŤS v Dubnici nad Váhom. Čoskoro sa odtiaľ vrátili do Bratislavy a Kohútiková ako matka dvoch malých detí prijala pokojné miesto v Ekonomickom ústave SAV.
Veda ju bavila, ale november 1989 všetko zmenil. Celá socialistická ekonómia išla do koša. Bolo sa treba znova zahĺbiť do kníh, ktoré sa postupne dostávali na náš trh a hlásali „inú ekonomickú vieru“.
Určite to pre ženu s dvoma malými deťmi, ktorá v roku 1984 prišla pri autonehode o manžela, nebolo jednoduché. Kohútiková často spomína na tie časy, ako mala dva-tri džoby, aby uživila rodinu. V noci prepisovala na zákazku texty na písacom stroji alebo šila. Spávala tri-štyri hodiny a jej dcéry sa sťažovali, že ich mama nikdy nie je doma. Kohútikovej život nebola selanka, ale naučila sa „neľutovať sa“. To je skvelá životná stratégia.
.do banky
Mladí ekonómovia, ktorí boli ochotní sa učiť, mali začiatkom 90. rokov pred sebou nevídané možnosti. Kohútiková využila ponuku zo Štátnej banky československej, kde nastúpila ako referentka, no už o dva roky patrila k manažérskej špičke v Národnej banke Slovenska. V roku 1993 sa stala vrchnou riaditeľkou ekonomického úseku, o rok neskôr už sedela v Bankovej rade NBS.
Národná banka nebola v časoch Mečiarových vlád silným intelektuálnym centrom, borila sa so začiatočníckymi chybami, ale popri neschopnej vládnej garnitúre pôsobila aj NBS ako závan zdravého rozumu. Občas sa v tlači objavilo aj meno Eleny Kohútikovej. Hovorila napríklad o tom, že vlastníci sprivatizovaných podnikov sa budú musieť poohliadnuť po strategických partneroch, alebo pripomínala, že je nutná urýchlená reštrukturalizácia podnikateľskej sféry, ako aj bankového sektora. Upozornila aj na nevyhnutnú liberalizáciu regulovaných cien.
Po odchode Mečiarovej garnitúry jej kariéra ešte stúpala. V roku 2000 sa na šesť rokov stala viceguvernérkou NBS.
O tom, že Slovensko vstúpi do eurozóny skôr ako Česko, teda už v roku 2009, vraj rozhodli traja ľudia – Ivan Mikloš, Vladimír Tvaroška a Elena Kohútiková. Vtedy sa začala najslávnejšia Kohútikovej éra, keďže sa so všetkou svojou energiou, šarmom, ale aj workoholizmom vrhla do kampane za čo najrýchlejšie a najhladšie prijatie eura. Stala sa z nej „eurolady“ a v kampani dokázala skvele využiť to, na čo má vrodený talent – prácu s médiami. Kohútiková si pustila novinárov do pracovne, denne odpovedala na množstvo otázok, písala články do novín, a bola ochotná dať sa nafotiť aj v odvážnych róbach do ženských časopisov či radiť v lifestylových článkoch, ako zvládnuť domáce financie či euromince v peňaženke. Eurokampaň o nej zároveň prezradila dve veci: že je mimoriadne schopná organizátorka aj komunikátorka, ale v odborných diskusiách s odporcami eura vyznievali jej argumenty skôr ako povinné aktivistické frázy.
.nová kariéra
V marci 2006 sa skončil jej mandát v NBS a Kohútiková mala záujem pokračovať vo svojej euromisii. Keď nastupovala Ficova vláda, verejne sa špekulovalo, že dostala ponuku viesť ministerstvo financií. Ona sama takú ponuku dementovala. V štátnych službách však chcela ostať, čakala niekoľko mesiacov, či nepríde ponuka z NBS, alebo na post vládnej splnomocnenkyne pre euro. Ponuka neprišla, a tak odišla do komerčnej sféry. Prijala ponuku na vysoký post vo VÚB. Tam napokon svoju euromisiu dotiahla do víťazného konca. Nafukovačka v jej pracovni, kde trávila Silvester 2008 aj prvé dni roka 2009, sa stala akýmsi symbolom dobrej technickej pripravenosti Slovenska na euro.
.ženský vzor
Medzi ekonómami a bankármi má stále vysoký rešpekt, ktorý pramení skôr z jej pracovitosti, nasadenia a skúseností. Neočakávajú sa od nej žiadne veľké ekonomické vízie či novátorské myšlienky, ale stále je to vplyvná hráčka. A hoci už spomína dôchodok, jej kariéra ešte môže ísť hore.
Rozhodne už teraz slúži ako zaujímavá prípadová štúdia, ako sa môže žena dostať do vysokej funkcie v bankovom svete. Ona sama tú otázku ochotne v médiách rozoberá. Vo všeobecnosti neodporúča ženám, aby sa vzdali rodiny či zanedbávali deti na úkor kariéry. Zdôrazňuje to aj svojim dcéram. „Nie som typ ženy feministky. Nehovorím im, aby išli za každú cenu za kariérou.“ Otvorene hovorí aj o tom, že masové zastúpenie žien v manažérskych topfunkciách nie je veľmi reálne, pretože ženy si musia plniť aj povinnosti matky. „A tak to asi aj má byť...“ dodáva. Jej skôr konzervatívnejší prístup k životu dokladá aj priznanie, že sa snaží chodiť pravidelne do kostola. Takže napriek tomu, že by mohla byť ideálom dneška pre všetky ambiciózne ženy, odmieta hrať túto úlohu. Priznáva, že je rada, keď „mladé ženy väčšinou uprednostnia svoju úlohu matky“. Ona sama však pre skorú manželovu smrť veľmi na výber nemala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.