Prečo som za odluku

Nemyslím si, že štát má prispievať len na to, čo priamo užívajú všetci jeho občania. Podporujeme charitu, šport, umenie či vzdelávanie, hoci nie všetci sme tretí sektor, fanúšikovia hokeja, návštevníci opery či docenti. Pomáhame aj invalidom či opusteným deťom, a vôbec nie preto, že každý máme niekoho z nich v rodine. Je v tom akási krehká dohoda o tom, čo považujeme za hodné spoločnej starostlivosti. Často sa v tom mýlime, často to kdekto zneužíva, pretože sme nakazení kolektivizmom. Preto treba túto dohodu stále znovu vážiť. Ale zdá sa, že vždy bude existovať niečo, čo chceme až tak, že sa na to spoločne skladáme, aj keď sa nás to týka len nepriamo. Robíme to preto, že to považujeme za civilizované a správne. Robíme to aj pre svedomie. Preto si nemyslím, že cirkev by štát nemal podporovať len preto, že nie všetci na Slovensku sú veriaci. To je príliš plochý argument.
Nemyslím si, že cirkev je niečo ako združenie záhradkárov. Cirkev, správna kresťanská cirkev, je oporou slobodnej spoločnosti, dokonca jedným zo základných zdrojov celej západnej civilizácie. Nemusí sa to všetkým páčiť, ale pretože kresťanstvo vychádza z Krista a ten z nekonečnej hodnoty jednotlivca, rozumná cirkev je bariérou proti utópiám kolektivizmu a opatrovateľského štátu. Cirkev, ktorá stojí za to, je o láske k Bohu a k blížnemu, čím vedie k zodpovednosti a tlmí naše sklony k egoizmu. Ak ešte aj vzdeláva, pomáha núdznym a stavia mosty pri konfliktoch (a to všetko je jej poslaním), je hlúpe a urážlivé porovnávať ju s hobby spolkami. Diskusiu o odluke nemožno viesť takýmto primitívnym smerom ani vtedy, keď naše cirkvi, katolícka či protestantské, v mnohom naozaj zlyhávajú.  
Ale myslím si, že dozrel čas na skutočnú odluku, pri ktorej bude cirkev nezávislá od štátneho rozpočtu, slobodná a úplne zodpovedná za svoje hospodárenie.
To, že štát po Novembri 1989 cirkvám finančne pomáhal, bolo pritom správne. Po ubližovaní a trápení, ktoré kresťania zažili počas komunizmu, bolo dokonca morálnou povinnosťou slobodného štátu odčiniť aspoň časť krivdy, vrátiť ukradnuté a pomôcť opraviť a uzdraviť všetko rozvrátené. Ale dnes je už morálne iná situácia.
Cirkvi sa nadýchli, naučili sa slobode, spoznali svoje dary aj limity, a tým všetkým stratili oprávnenie na solidaritu od všetkých. Je to naopak – dnes potrebuje Slovensko pomoc od cirkví. Nevieme si poradiť s korupciou, nevieme pohnúť so situáciou v rómskych osadách, nevieme si vážiť jeden druhého. V istom zmysle nevieme, ako tu spoločne rozumne žiť. Hlas cirkvi, ktorý by rezonoval s naším svedomím, a nebol by odtrhnutý od reality, je žiadaný, ale neprichádza.
Myslím si, že je to aj generačný problém, ale nielen. Je to tak aj preto, že cirkev nie je finančne nezávislá. A kým bude dostávať peniaze od štátu, dovtedy nezávislá byť ani nemôže. Bez odluky sa tu bude zvoniť, keď pohanské HZDS zvrchovane pískne, mlčať, keď SNS urazí svätého Štefana, a korcovsky sa usmievať, keď Smer navrhne zmier, umlčujúci svedomie. A lajdácka, často až infantilná pravica tiež nebude mať oponenta.
Je jasné, že nezávislosť bude pre cirkvi veľmi náročná. Je možné, že pre poplatky klesne počet ich registrovaných členov, a istý čas bude určite trvať, kým sa všetci naučíme, že nie štát, ale my si platíme svojich kňazov, pastorov či učiteľov nedeľných škôl. Ale len ak sa to naučíme, môže cirkev obrátiť smutné garde a z pýtajúceho sa stane dávajúci.
Som za odluku, pretože Slovensko potrebuje slobodnú cirkev, nie naopak.