Odpoviem v piatich bodoch. Po prvé, ako vedecký pracovník dôverujem stanovisku americkej Národnej akadémie vied z r. 2003, že „väčšina polygrafického výskumu je nespoľahlivá, nevedecká a skreslená“, i Americkej psychologickej asociácii z r. 2004, že „testy na detektore lži sa stali populárnou kultúrnou ikonou – od kriminálnych drám a komédií po reklamu – ale (...) predstava, že je možno určiť pravdovravnosť testovanej osoby, je skôr mýtus než skutočnosť“. Federálny právny dvor Nemecka, rovnako ako Najvyšší súd Izraela, nedovoľujú argumentovať výsledkami polygrafu na súdoch.
Po druhé, ako občan som dostal silnú ranu, keď publicisti začali spochybňovať rozhodnutia bratislavského Krajského súdu v r. 2004 a Najvyššieho súdu SR v r. 2006 (a po odvolaní odsúdených znovu v r. 2009), ktoré potvrdili pôvodný rozsudok Najvyššieho súdu SSR z r. 1983 v „kauze Cervanová“. Vyhľadal som vážených slovenských právnych špecialistov s tým, že sa mi ťažko ukladá večer do postele, ak vo väzení trávia ďalšiu noc nevinní. Špecialisti ma uistili, že môžem pokojne spávať: čin sa stal tak, ako súdy konštatovali, a páchatelia boli spravodlivo odsúdení. Očakával som, že mi moju neistotu definitívne zaženie stanovisko muža, ktorý bol u nás po Novembri 1989 symbolom právnej a morálnej integrity a stal sa ombudsmanom v ČR, JUDr. Otakara Motejla. „Kauzu Cervanová“ i súdny spis dobre poznal aj ako právnik. Rozhovor s ním uverejnil v .týždni v roku 2007 Jozef Majchrák. Na záver postavil Motejlovi priamu otázku: „Trúfate si povedať názor o vine odsúdených?“ Takto znela odpoveď: „To je ťažké. V čase, keď som sa prípadom profesionálne zaoberal, som mal vážne pochybnosti o tom, či sa obvinení tohto skutku dopustili. Len preto som sa v celej veci angažoval. K tomu, čo nasledovalo neskôr, k novým dôkazom a skutočnostiam, ktoré sa mohli objaviť, sa však už nemôžem vyjadriť.“ Prečo tá ľahostajnosť strážcu spravodlivosti; vari len preto, že išlo o občanov už cudzieho štátu?
Po tretie, kniha Margaréty Cervanovej z r. 2010 „Případ Ľudmily Cervanové“ je dojímavou výpoveďou matky usmrtenej medičky, nezlomne presvedčenej, že vinníkmi boli odsúdení Nitrania. Zdá sa mi, že svedectvo matky presvedčivo vyvracia špekulácie o „arabskej stope“, o živej Cervanovej, ktorá vraj žije v Iraku vydatá za Araba, a všetky iné fantazírovania, ktoré sa v publicistike objavili, no celkovo je skôr náhľadom do psychológie ťažko zranenej matky než právnou analýzou.
Po štvrté, súhlasím so Štefanom Hríbom a s tým, čo povedal na adresu nášho súdnictva: ak v „kauze Cervanová“ došlo k odsúdeniu nevinných, a ak to ponovembrové súdy potvrdili, je to väčšou hanbou „než Harabin a 700 vašich závistlivých žalôb“. To isté bude platiť, ak sa verejnosti nevyjasní a na súde spravodlivo nerozsúdi súčasná „kauza Malinová“.
Po piate, nie som šťastný z toho, akú rolu hrala v oboch kauzách publicistika. Namiesto morálnych rozhorčení a fantasmagorických špekulácií potrebujeme na Slovensku investigatívnu žurnalistiku. Čo v „kauze Cervanová“ pôjde do levočských archívov, i do záznamov policajných vyšetrovaní, pri ktorých sa podozriví navzájom obviňovali z toho, kto a nakoľko sa podieľal na znásilnení medičky a na jej vražde. Tá by vniesla viac svetla do oboch káuz, než to prípadne dokáže naša posledná nádej – súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Autor je profesor biológie.
Po druhé, ako občan som dostal silnú ranu, keď publicisti začali spochybňovať rozhodnutia bratislavského Krajského súdu v r. 2004 a Najvyššieho súdu SR v r. 2006 (a po odvolaní odsúdených znovu v r. 2009), ktoré potvrdili pôvodný rozsudok Najvyššieho súdu SSR z r. 1983 v „kauze Cervanová“. Vyhľadal som vážených slovenských právnych špecialistov s tým, že sa mi ťažko ukladá večer do postele, ak vo väzení trávia ďalšiu noc nevinní. Špecialisti ma uistili, že môžem pokojne spávať: čin sa stal tak, ako súdy konštatovali, a páchatelia boli spravodlivo odsúdení. Očakával som, že mi moju neistotu definitívne zaženie stanovisko muža, ktorý bol u nás po Novembri 1989 symbolom právnej a morálnej integrity a stal sa ombudsmanom v ČR, JUDr. Otakara Motejla. „Kauzu Cervanová“ i súdny spis dobre poznal aj ako právnik. Rozhovor s ním uverejnil v .týždni v roku 2007 Jozef Majchrák. Na záver postavil Motejlovi priamu otázku: „Trúfate si povedať názor o vine odsúdených?“ Takto znela odpoveď: „To je ťažké. V čase, keď som sa prípadom profesionálne zaoberal, som mal vážne pochybnosti o tom, či sa obvinení tohto skutku dopustili. Len preto som sa v celej veci angažoval. K tomu, čo nasledovalo neskôr, k novým dôkazom a skutočnostiam, ktoré sa mohli objaviť, sa však už nemôžem vyjadriť.“ Prečo tá ľahostajnosť strážcu spravodlivosti; vari len preto, že išlo o občanov už cudzieho štátu?
Po tretie, kniha Margaréty Cervanovej z r. 2010 „Případ Ľudmily Cervanové“ je dojímavou výpoveďou matky usmrtenej medičky, nezlomne presvedčenej, že vinníkmi boli odsúdení Nitrania. Zdá sa mi, že svedectvo matky presvedčivo vyvracia špekulácie o „arabskej stope“, o živej Cervanovej, ktorá vraj žije v Iraku vydatá za Araba, a všetky iné fantazírovania, ktoré sa v publicistike objavili, no celkovo je skôr náhľadom do psychológie ťažko zranenej matky než právnou analýzou.
Po štvrté, súhlasím so Štefanom Hríbom a s tým, čo povedal na adresu nášho súdnictva: ak v „kauze Cervanová“ došlo k odsúdeniu nevinných, a ak to ponovembrové súdy potvrdili, je to väčšou hanbou „než Harabin a 700 vašich závistlivých žalôb“. To isté bude platiť, ak sa verejnosti nevyjasní a na súde spravodlivo nerozsúdi súčasná „kauza Malinová“.
Po piate, nie som šťastný z toho, akú rolu hrala v oboch kauzách publicistika. Namiesto morálnych rozhorčení a fantasmagorických špekulácií potrebujeme na Slovensku investigatívnu žurnalistiku. Čo v „kauze Cervanová“ pôjde do levočských archívov, i do záznamov policajných vyšetrovaní, pri ktorých sa podozriví navzájom obviňovali z toho, kto a nakoľko sa podieľal na znásilnení medičky a na jej vražde. Tá by vniesla viac svetla do oboch káuz, než to prípadne dokáže naša posledná nádej – súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Autor je profesor biológie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.