Rozhodnutia, ktoré na tejto vôbec prvej, historickej schôdzke hláv výlučne eurozóny môžu padnúť, sú takého „doletu“, že znesú porovnanie len s rozdelením ČSFR, samotným vstupom do EÚ či prijatím eura. Mikloš síce prezradil, že zo šiestich bodov Paktu voči piatim nemá námietku, a veľmi mu prekáža „len“ harmonizácia daní (daňových základov), dlžný však zostal základnú informáciu: Čo vôbec bude znamenať pre Slovensko, keď sa pripojí. Respektíve, čo by znamenalo, keby sme projekt Merkelovej – s podporou Sarkozyho - odmietli.
Tento pakt, ktorý – podľa všetkých relevantných zdrojov - Nemecko predkladá ako podmienku ďalšieho subvencovania dlžníkov, čiže predĺženia tzv. eurovalu, totiž vytvára to, čo Francúzi už dávno presadzujú ako „Európsku hospodársku vládu“. Alebo, prinajmenšom, začiatok „hospodárskeho vládnutia“ v Európe, ako inzerujú revolúciu západné médiá. Vecne nie je žiadny problém napríklad so zákazom mzdovej indexácie (to na Slovensku nikdy ani nebolo), zavedením dlhovej brzdy do ústav (a pod.), čo všetko Miklošovi neprekáža. To, čo mu prekážať tiež nemusí, ale nemal by to zatajovať, je prekročenie rubikonu, čím nesporne bude situácia, ak sa rozhodovanie, respektíve časť rozhodovania napríklad o dôchodkovom veku, priamom zdaňovaní či výdavkových stropoch prenesie na summity eurozóny. Lebo toto siahnutie na „najcitlivejšie“ právomoci, o ktoré ide v demokratickej politike – nie samotný obsah šiestich bodov - je esencia Merkelovej návrhu. A to je i podstata vytvorenia takzvaného tvrdého jadra Európy tým, že zjednocovanie hospodárskej politiky by eurozónu oddelilo od periférie, čím by akceleroval plán dvojrýchlostnej Európy s vynúteným tlakom na krajiny bez spoločnej meny na rýchle pripojenie.
Je ilúziou si namýšľať, že Slovensko má nejako na výber. Prijatie eura bolo vystrelením na integračnú orbitu, ktorej dráhu môže teraz korigovať azda len akási širšia dohoda menších krajín, čo sa vytvára proti Merkelovej tak, aby ju dohnala na hranu tých kompromisov, po ktoré je ochotná ustúpiť. Vláda, ktorú si demokraticky zvolili, by však mala Slovákom povedať, v čom je jadro „tvrdého jadra“. Trebárs aj to, že žiadna strana už nebude môcť v kampani vyhlasovať, že „sme zásadne proti zvýšeniu dôchodkového veku“, pretože o tom sa už nemusí rozhodovať výlučne na Slovensku. Ľudia by mali vedieť, že napríklad medzi dlhovou brzdou, ktorej návrh Mikloš pripravuje, a dlhovou brzdou z PK je jeden zásadný rozdiel: Tú druhú už žiadna garnitúra, ktorá raz vymení tú súčasnú, nebude môcť v parlamente zrušiť.
Tu by sa aj chcelo zvolať, no veď výborne, konečne poriadna kazajka na Fica a jemu podobných. Cenou však bude integračný a centralizačný posun, ktorý sa začne valiť cez dieru, čo sa teraz otvára. Bez ohľadu na to, či z terajších návrhov Merkelovej na pripodobnenie Európy Nemecku – lebo o to ide – prejde všetkých šesť, päť alebo iba dva. Kľúčový je ten prielom. Alternatívou, o ktorej by sa malo tiež vedieť, je konflikt, spontánne bankroty na juhu a delenie eurozóny, keďže bez prerozdeľovania nemôže fungovať. Merkelová si len zapýtala cenu.
Tento pakt, ktorý – podľa všetkých relevantných zdrojov - Nemecko predkladá ako podmienku ďalšieho subvencovania dlžníkov, čiže predĺženia tzv. eurovalu, totiž vytvára to, čo Francúzi už dávno presadzujú ako „Európsku hospodársku vládu“. Alebo, prinajmenšom, začiatok „hospodárskeho vládnutia“ v Európe, ako inzerujú revolúciu západné médiá. Vecne nie je žiadny problém napríklad so zákazom mzdovej indexácie (to na Slovensku nikdy ani nebolo), zavedením dlhovej brzdy do ústav (a pod.), čo všetko Miklošovi neprekáža. To, čo mu prekážať tiež nemusí, ale nemal by to zatajovať, je prekročenie rubikonu, čím nesporne bude situácia, ak sa rozhodovanie, respektíve časť rozhodovania napríklad o dôchodkovom veku, priamom zdaňovaní či výdavkových stropoch prenesie na summity eurozóny. Lebo toto siahnutie na „najcitlivejšie“ právomoci, o ktoré ide v demokratickej politike – nie samotný obsah šiestich bodov - je esencia Merkelovej návrhu. A to je i podstata vytvorenia takzvaného tvrdého jadra Európy tým, že zjednocovanie hospodárskej politiky by eurozónu oddelilo od periférie, čím by akceleroval plán dvojrýchlostnej Európy s vynúteným tlakom na krajiny bez spoločnej meny na rýchle pripojenie.
Je ilúziou si namýšľať, že Slovensko má nejako na výber. Prijatie eura bolo vystrelením na integračnú orbitu, ktorej dráhu môže teraz korigovať azda len akási širšia dohoda menších krajín, čo sa vytvára proti Merkelovej tak, aby ju dohnala na hranu tých kompromisov, po ktoré je ochotná ustúpiť. Vláda, ktorú si demokraticky zvolili, by však mala Slovákom povedať, v čom je jadro „tvrdého jadra“. Trebárs aj to, že žiadna strana už nebude môcť v kampani vyhlasovať, že „sme zásadne proti zvýšeniu dôchodkového veku“, pretože o tom sa už nemusí rozhodovať výlučne na Slovensku. Ľudia by mali vedieť, že napríklad medzi dlhovou brzdou, ktorej návrh Mikloš pripravuje, a dlhovou brzdou z PK je jeden zásadný rozdiel: Tú druhú už žiadna garnitúra, ktorá raz vymení tú súčasnú, nebude môcť v parlamente zrušiť.
Tu by sa aj chcelo zvolať, no veď výborne, konečne poriadna kazajka na Fica a jemu podobných. Cenou však bude integračný a centralizačný posun, ktorý sa začne valiť cez dieru, čo sa teraz otvára. Bez ohľadu na to, či z terajších návrhov Merkelovej na pripodobnenie Európy Nemecku – lebo o to ide – prejde všetkých šesť, päť alebo iba dva. Kľúčový je ten prielom. Alternatívou, o ktorej by sa malo tiež vedieť, je konflikt, spontánne bankroty na juhu a delenie eurozóny, keďže bez prerozdeľovania nemôže fungovať. Merkelová si len zapýtala cenu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.