Tri roky husákovskej normalizácie sú epizódou, úryvkom z dlhšieho obdobia, rozdeleného rokom 1968. Staršia generácia, ktorá zažila 50. roky, zakaždým pripomenie, že husákovské roky boli iba „light“ verziou oveľa brutálnejších rokov stalinského a gottwaldovského socializmu, kde sa za tínedžerské žartíky nevyhadzovalo z gymnázia, ale posielalo do lágrov. Tí, ktorí si pamätajú 70. roky, by zasa vedeli pridávať vlastné príbehy a detaily, často horšie a smutnejšie, než aké sa odvážil ukázať film, ktorý chce zostať aj komédiou – hoci niektorí dnešní tínedžeri majú aj tak pocit, že väčšina filmov o období pred rokom 1989 je nejako príliš depresívna a tvrdá. To však nie sú zlé body pre filmy, ale dobré body pre zlepšenie, ktorým napriek všetkým ťažkostiam spoločnosť za posledných 21 rokov prešla.
Na vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou sa často používa príklad biblického putovania Židov po púšti po oslobodení z egyptského otroctva – aj oni smeli vstúpiť do zasľúbenej zeme až po štyridsiatich rokoch, po generačnej výmene. V tomto sme kúsok za polcestou. Súčasťou generačnej výmeny však nesmie byť zabudnutie na to, čo bolo. V 50. rokoch skončili desaťtisíce ľudí vo väzniciach a pracovných táboroch, stovky boli popravené, desiatky, neskôr stovky nesmierne odvážnych ľudí boli zastrelené na hraniciach. Státisíce ľudí opustili krajinu, často s dôsledkami pre tých, ktorí zostali.
Aj obdobie Občianskeho preukazu – polovica 70. rokov – vytvorilo odporný režim, ktorý ponúkol tichú dohodu prispôsobenia sa, drobného kolaboranstva, prikyvovania a istého spolupáchateľstva výmenou za relatívny pokoj. A, naopak, tvrdých postihov každému, kto verejne prejavil nesúhlas – od nemožnosti cestovať do zahraničia až po neprijatie na strednú a vysokú školu a obmedzenú kariéru v zamestnaní. Do nejakej miery spolupráce sa zapojila väčšina, od tých najmenších prejavov (účasť na voľbách, májový sprievod, členstvo detí v pionierskej a zväzáckej organizácii) cez horšie prejavy (členstvo v KSČ) až po tie najhoršie (osobná účasť na represiách a krivení celej spoločnosti). Aj do tých najhorších sa pritom dalo spadnúť ľahšie, než by sa dnes zdalo. Tých, ktorí odolali a zostali sami sebou, bolo veľmi málo.
Nemecké vyrovnávanie sa s nacistickou minulosťou sa začalo krátko po vojne, a napriek programu denacifikácie trvalo celé desaťročia – od očisty súdnictva (to znie akosi aktuálne) až po vnútornú premenu učiteľov a úradníkov (tiež povedomé). Hrôzy, ktorých sa Nemci dopustili na sebe, ale najmä na iných, však v čomsi urobili nemeckú úlohu ľahšou: nebolo sporu o zlyhaniach a tragédiách, išlo len o väčšiu či menšiu mieru zodpovednosti. U nás ten spor existuje, pretože nemáme dobrú pamäť. A živia ho napríklad všetci, ktorí tvrdia, že November ani nezaregistrovali.
Na uvedomenie si našej osobnej zodpovednosti bude treba ešte mnoho Občianskych preukazov, Kawaskiho ruží, dokumentov a vyznaní jednotlivcov: tiež som bol pri tom, na tomto som sa podieľal a nie som na to hrdý. Až potom sa bude môcť dátum v kalendári, keď Klement Gottwald uchopil všetku moc, stať iba dňom smutného pripomenutia.
Mimochodom, od 25.februára 1948 uplynulo minulý týždeň šesťdesiattri rokov.
Na vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou sa často používa príklad biblického putovania Židov po púšti po oslobodení z egyptského otroctva – aj oni smeli vstúpiť do zasľúbenej zeme až po štyridsiatich rokoch, po generačnej výmene. V tomto sme kúsok za polcestou. Súčasťou generačnej výmeny však nesmie byť zabudnutie na to, čo bolo. V 50. rokoch skončili desaťtisíce ľudí vo väzniciach a pracovných táboroch, stovky boli popravené, desiatky, neskôr stovky nesmierne odvážnych ľudí boli zastrelené na hraniciach. Státisíce ľudí opustili krajinu, často s dôsledkami pre tých, ktorí zostali.
Aj obdobie Občianskeho preukazu – polovica 70. rokov – vytvorilo odporný režim, ktorý ponúkol tichú dohodu prispôsobenia sa, drobného kolaboranstva, prikyvovania a istého spolupáchateľstva výmenou za relatívny pokoj. A, naopak, tvrdých postihov každému, kto verejne prejavil nesúhlas – od nemožnosti cestovať do zahraničia až po neprijatie na strednú a vysokú školu a obmedzenú kariéru v zamestnaní. Do nejakej miery spolupráce sa zapojila väčšina, od tých najmenších prejavov (účasť na voľbách, májový sprievod, členstvo detí v pionierskej a zväzáckej organizácii) cez horšie prejavy (členstvo v KSČ) až po tie najhoršie (osobná účasť na represiách a krivení celej spoločnosti). Aj do tých najhorších sa pritom dalo spadnúť ľahšie, než by sa dnes zdalo. Tých, ktorí odolali a zostali sami sebou, bolo veľmi málo.
Nemecké vyrovnávanie sa s nacistickou minulosťou sa začalo krátko po vojne, a napriek programu denacifikácie trvalo celé desaťročia – od očisty súdnictva (to znie akosi aktuálne) až po vnútornú premenu učiteľov a úradníkov (tiež povedomé). Hrôzy, ktorých sa Nemci dopustili na sebe, ale najmä na iných, však v čomsi urobili nemeckú úlohu ľahšou: nebolo sporu o zlyhaniach a tragédiách, išlo len o väčšiu či menšiu mieru zodpovednosti. U nás ten spor existuje, pretože nemáme dobrú pamäť. A živia ho napríklad všetci, ktorí tvrdia, že November ani nezaregistrovali.
Na uvedomenie si našej osobnej zodpovednosti bude treba ešte mnoho Občianskych preukazov, Kawaskiho ruží, dokumentov a vyznaní jednotlivcov: tiež som bol pri tom, na tomto som sa podieľal a nie som na to hrdý. Až potom sa bude môcť dátum v kalendári, keď Klement Gottwald uchopil všetku moc, stať iba dňom smutného pripomenutia.
Mimochodom, od 25.februára 1948 uplynulo minulý týždeň šesťdesiattri rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.